Hviezdne obsadená adaptácia divadelnej hry Yasminy Reza ponúka na malej ploche špičkový zážitok.
Tento film Romana Polanského vznikol v roku 2011 a podľa môjho názoru tak trochu zapadol v tieni ostatných majstrových diel. Nepochybne je to dané jeho celkovým konceptom. Scenár je adaptáciou divadelnej hry francúzskej prozaičky a dramatičky Yasminy Reza. S úspechom sa hrala aj na amerických divadelných doskách (napr. s Hope Davis, Jeffom Bridgesom či Jamesom Gandolfinim). Púšťať sa do filmovania divadelnej hry je vždy tak trochu riziko. Predsa len, je to iné médium a čo funguje pred obecenstvom, nemusí fungovať na plátne. Polanski sa tiež miestami nevyhol menšej kŕčovitosti, našťastie má za sebou silnú predlohu a je príliš dobrý režisér na to, aby vás to významne rušilo.
Začalo to vlastne banálne. Dvaja jedenásťroční chlapci si skočili do vlasov a jeden z nich skončil s vybitými zubami. Rodičia oboch detí sa stretnú, aby sa pokúsili tento konflikt uzavrieť. Samozrejme civilizovane, slušne a tak ako sa na dospelých ľudí patrí. Už od začiatku sa však návšteva nesie v trochu neistej atmosfére. Na jednej strane máme manželov Cowanovcov (Kate Winslet a Christoph Waltz). On je večne zaneprázdnený právnik, ona manažérka. Oproti nim sú manželia Longstreetovci (Jodie Foster a John C. Reilly), spisovateľka a obchodník s domácimi potrebami. Každý z nich má na šarvátku svojich ratolestí iný názor a počiatočná nervózna atmosféra s pribúdajúcimi minútami naberá na obrátkach...
V prvom rade musím povedať, že hru Yasminy Reza (ktorá spolu s Polanskim napísala aj scenár) považujem sa geniálnu. Absolútne presne a s humorom nám odhaľuje pravdu o medziľudských vzťahoch a našom pokrytectve. Ako ste asi uhádli, takmer celý film (s výnimkou pár záberov na začiatku a na konci) sa nachádzame v jednom byte, so štyrmi postavami. Všetko je postavené na dialógoch a stupňujúcej sa výmene názorov. Scenár je úžasne vygradovaný a nešetrí sarkastickým humorom. Každý motív, každá banalitka krásne zapadá do celkovej mozaiky. Každá z postáv predstavuje určitý reprezentatívny typ: workoholik, ktorému celá predstieraná slušnosť pripadá trápna, rádoby bodrý nervák, spravodlivosťou posadnutá matka so spasiteľským komplexom či tichá žena, ktorá trpí po boku svojho manžela a už to v sebe nemieni dusiť.
Polanski obsadil špičkových hercov - všetci sú výborní a svoje úlohy si do veľkej miery užívajú. Snáď len Jodie Foster by niekto mohol vytknúť, že miestami prehráva. Keď sa však pozrieme na to, ako je jej postava napísaná, zistíme, že veľmi nemá na výber. Mám dojem, že sám Polanski sa pri realizácii projektu hlavne dobre bavil. Určitá režijná ľahkosť je z filmu cítiť, v skutočnosti však ide o veľmi dobre premyslenú satiru, ktorá ponúka hneď niekoľko zaujímavých tém na diskusiu. Celý základný problém (bitka detí) ustupuje do pozadia, argumentácia postáv skĺza do prehnaných emócií a výbuchov, iracionálneho správania a infantilnosti. Napokon pred sebou vidíme štyri deti, ktoré sa len tvária ako dospelí. Deti, ktoré nedokážu spolupracovať a vyriešiť jeden pomerne banálny problém.
Ako som spomínal, je tu niekoľko miest, kedy to trochu zaškrípe a vy zacítite, že predloha bola predsa len určená hlavne pre divadlo. Párkrát si človek uvedomí, že Polanského snaha o realistickú drámu sa trochu bije so štylizovaným prostredím divadelnej scény. Napríklad: Prečo sa Cowanovci minimálne trikrát zberajú na odchod, ale napokon sa vždy - pod nejakou pomerne banálnou zámienkou - vrátia? Niekto by sa mohol spýtať, načo je podobná adaptácia vôbec dobrá, keď je predloha vlastne zo svojej podstaty „nefilmová“. Na druhej strane však máme mnoho filmov, ktoré vykazujú znaky istej divadelnosti a statickosti a napriek tomu (resp. práve preto) ide o majstrovské diela. Stačí si spomenúť na Dvanásť rozhnevaných mužov či argentínsku Metódu. Carnage by bol v divadle určite väčším zážitkom, ale to nijako nezráža moje nadšenie z tejto adaptácie. Jej obsah je totiž príliš bohatý a herci až príliš dobrí.
Reza a Polanski nám vo svojom filme ukazujú, že človek ako taký sa od dôb, kedy vybehol z jaskyne a ovalil svojho nepriateľa kyjakom po gebuli, vlastne vôbec nezmenil. Môžeme to zakrývať vzletnými rečami o civilizovanosti a kultúrnosti, pravdou ale je, že sme v jadre stále barbarskí a egoistickí. Civilizácia nás len donútila túto našu podstatu obrúsiť a zjemniť. Vďaka za to. Inak by sme sa asi navzájom pozabíjali. To na filmoch ako Carnage oceňujem najviac. Na minimalistickom priestore dokážu podať svedectvo nielen o dobe a spoločnosti, ale aj o človeku ako takom. A ešte viac si cením, že to dokážu podať s poriadnou dávkou humoru. Ten je koniec-koncov jednou z najsilnejších zbraní. Takže aj v tomto prípade je uvedomenie si nelichotivej pravdy zabalené do očistného smiechu. Skrátka film, ktorý má čo povedať. Určite by ste ho nemali minúť.
