V poradí tretie spracovanie slávneho psychologického experimentu. Prečo by ste ho mali vidieť?
O Stanfordskom väzenskom experimente sa toho popísalo veľa. Kontroverzný projekt psychológa Philipa Zimbarda sa stal inšpiráciou aj pre nemecký thriller Das Experiment a jeho americký remake The Experiment. Mnoho z vás teraz určite obráti oči v stĺp a povie si niečo ako: „Načo zase to isté?“ Nebude to ale celkom pravda. Oba predchádzajúce Experimenty si totiž zo skutočného príbehu vzali len základnú kostru a do veľmi veľkej miery boli autorskou licenciou. Na tom samozrejme nie je nič zlé, ale pre tých, ktorí by radi videli, čo sa na Stanfordskej univerzite odohrávalo v skutočnosti, teraz prichádza The Stanford Prison Experiment v réžii Kylea Patricka Alvareza (predtým sa podpísal pod pozoruhodný nezávislák C.O.G).
Film tentokrát neobsahuje žiadne "divoké" scenáristické nápady, ale snaží sa plne sústrediť na to, ako celý experiment prebiehal. Tvorcovia vychádzali priamo z knihy Philipa Zimbarda Luciferov efekt a dokázali, že reálne udalosti (ak sú dobre nakrútené) nepotrebujú žiadne extra korenie. Pre tých, ktorí neviete, tak pár slov o deji: V lete roku 1971 americký psychológ Philip Zimbardo (Billy Crudup) prišiel s myšlienkou experimentu zameraného na premenu správania jednotlivcov v nátlakových situáciách. V priestoroch univerzity zriadil fingované väzenie a vybraní študenti si mali zahrať úlohy dozorcov a väzňov. O tom, kto bude väzeň či dozorca rozhodol hod mincou. Celý experiment mal trvať dva týždne, Zimbardo so svojimi doktorandmi všetko pozoroval prostredníctvom kamery. Dôležité pravidlo: dozorcovia nemohli za žiadnych okolností použiť fyzické násilie. To, čo sa však začalo odohrávať, veľmi rýchlo prekročilo hranicu. A to na viacerých frontách.
Ako bolo povedané, film sa maximálne drží reality (označil by som ho až za doku-drámu). Alvarez režíruje absolútne suverénne a dvojhodinovú stopáž využíva do posledného políčka. Stupňujúce sa napätie medzi "väzňami" a "dozorcami" je zvládnuté na jednotku. Na začiatku máme neisté rozkazy dozorcov a väzňov, ktorí to celé berú ako hru. Postupne však dochádza k akceptácii jednotlivých úloh, narastá strach, pribúda ponižovanie a psychické tyranizovanie väzňov. The Stanford Prison Experiment ukazuje, ako jednoducho dokážu dobrí ľudia podľahnúť zlu - stačí, keď ich postavíte do úlohy, na ktorú nie sú zvyknutí a dáte im dostatok moci nad inými. Režisér bravúrne zvládol premenu nielen všetkých študentov, ale aj "tých hore", teda samotného Zimbarda a jeho kolegov, ktorí sa postupne, (bez toho, aby si to sami uvedomovali) stávajú obeťami vlastného experimentu. To je prvok, ktorý je na filme asi jeden z najdesivejších.
Zmieniť treba hercov. Všetci podávajú absolútne špičkové výkony a ich premeny pôsobia až hrôzostrašne hodnoverne. V prvom rade je tu Billy Crudup, ktorý sa zo sympatického doktora veľmi rýchlo mení na neústupného „riaditeľa svojho väzenia“ a potom mladí herci v úlohách dozorcov a väzňov. Tí sú absolútne dokonalí. Či už je to Ezra Miller ako rebelujúci Daniel, Tye Sheridan, Thomas Mann alebo dozorcovia Michael Angarano, Moises Arias či Nicholas Braun. Obzvlášť Angarano podáva majstrovský výkon. Celý čas si hovoríte, aký je to vlastne trápny idiot, ktorého by ste sa za iných okolností vysmiali do ksichtu. Proste prototyp egoistických hajzlíkov, ktorých aj dnes vídame všade naokolo a ktorí si myslia, že im patrí svet. Ale keď si uvedomíte, že tento človek má nad vami takmer neobmedzenú moc, už vám do smiechu príliš nebude. Naopak, bude vám behať mráz po chrbte. A nesmiem zabudnúť ani na jediný hlas rozumu a empatie: Oliviu Thirlby, ktorá stvárnila psychologičku Christinu Maslach - Zimbardovu budúcu manželku.
Práve kombinácia silného skutočného príbehu, bezchybných hercov a sústredenej réžie vytvára z filmu ohromne ťaživý a klaustrofobický zážitok. V závere som sa len krčil na mieste a modlil sa, aby to už preboha niekto zastavil. Alvarez dokázal až thrillerovo našponovať napätie a pritom sa nespreneveriť reálnym udalostiam. Jeho dielo na kosť odhaľuje podstatu ľudského zla a zároveň nastavuje zrkadlo nám všetkým. Nie je to pekný pohľad a režisér sa ho ani nesnaží zjemňovať. A tak to má byť. Verte mi, že po dobehnutí záverečných titulkov budete mať o čom premýšľať. Takže sa vykašlite na frflanie a dajte Alvarezovi šancu. Ten totiž s prehľadom a suverénne vysekol najlepšie spracovanie tohto experimentu, aký sa zatiaľ dostal na filmové plátna.
