Celých 30 rokov odpracoval s láskou a úsmevom.
Vek je dnes už len číslo a pokojne niečo podobné môže platiť v nasledujúcom prípade aj o postihnutí. Pred tridsiatimi rokmi neďaleko austrálskeho Sydney prvýkrát vstúpil do svojho miesta zamestnania vtedy len 18-ročný Russell O’Grady a čo sa dialo potom, to je dnes krásny príbeh. Keby nebolo menších problémov, človek by ani nespoznal, že Russell trpí Downovým syndrómom, pretože usmiatejšieho zamestnanca McDonald’s by si hľadal len veľmi ťažko.
Dnes už 48-ročný Russell sa po skončení strednej školy rozhodol nastúpiť rovno do práce a keď sa dostal na skúšobnú dobu do prevádzky McDonald’s, hneď si toto miesto zamiloval. Písal sa vtedy rok 1986 a spokojný Russell sa prvýkrát navliekol do svojej uniformy a pustil do práce, ktorá ho, ako vidíš, neprestala baviť ani po tretej desaťročnici. A to nie je ani zďaleka všetko. Miestni obyvatelia by ti pokojne mohli rozprávať celé hodiny o tom, čo všetko už s večne usmiatym Russellom zažili.
Usmiaty chlapík neustále počúva Beatles či Abbu, vždy sa milo pozdraví a nikdy nezabúda na to, ako sa má správať správny džentlmen. Po toľkých rokoch sa z neho dokonca stala ikona lokálneho McDonald’s až natoľko, že pri prechádzke po ulici sa pri ňom zastavujú ľudia a len tak mu z vďaky podávajú ruku a veselo s ním konverzujú. Párkrát sa mu stalo, že ho večer v bare neznámi ľudia, ktorí ho stretli len v práci, popozývali na pivo a Russell sa v takýchto situáciách vyžíva, pretože miluje socializáciu a komunikáciu s ľuďmi. Keď sa ho raz jeden zákazník spýtal, či je nejako zdravotne postihnutý, Russell mu len s pokojom odpovedal, že keď chodil na strednú školu, tak postihnutý bol, ale dnes už v práci postihnutý nie je. Skvelý pracovný kolektív ho totiž presvedčil o tom, že jeho ťažkosti zvláda s chladnou hlavou a kolegovia si už ani nevedia predstaviť, čo by bez neho v práci robili.
