Moderná kinematografia nezažila mnoho velikánov podobných Nolanovi, no sympatie Akadémie ho spravidla obchádzajú.
Christopher Nolan musel relatívne skoro po obrovskom úspechu trilógie o netopierom mužovi sledovať, ako sa zodpovednosť za túto komiksovú značku presunula do rúk Zacka Snydera. Na svedomí to má súčasný trend vytvárania prepojených filmových vesmírov nastolený Marvelom, resp. Disney. Hoci nám v čase ohlásenia prišiel tento krok (najmä tak krátko po vydaní The Dark Knight Rises) unáhlený, Nolan sa o zabudnutie svojej výnimočnej filmárskej práce báť rozhodne nemusí. Najžiadanejší režisér súčasnosti má vo veku 46 (!) rokov na konte viac výnimočne dobrých a finančne úspešných snímok ako väčšina jeho kolegov za celú svoju kariéru. Sám začínal s menšími projektmi, v ktorých postupne ukazoval všetky predpoklady na to stať sa tým, čím bol Spielberg pre posledné dekády minulého storočia (samozrejme, svojím vlastným spôsobom).
Dnes si povieme viac o jeho tvorbe a o tom, čo ju robí výnimočnou, ale aj o nedostatkoch jednotlivých filmov. Nolan má k dokonalosti tiež pár dlhých krokov, no ak bude pokračovať podobným tempom ako doteraz, má nakročené stať sa najvýznamnejším režisérom moderných dejín filmu. O to viac je potom zarážajúce, ako nepovšimnutý ostáva britský režisér na udeľovaní najprestížnejších filmových ocenení - Oscarov. Môžme viesť nekonečné debaty o tom, že Nolan cenu Akadémie predsa nepotrebuje, čo je, samozrejme, pravda, no pozrime sa na to z opačnej strany: je minimálne poľutovaniahodné, že organizácia udeľujúca najvýznamnejšie filmové ocenenia opakovanie prehliada to, čo má oslavovať - kvalitu.
Preskočme celú debatu o tom, že Oscary sú často politické a odsuňme bokom aj argument o ideálnych "oscarovkách". Áno, víťazmi sú až príliš často filmy šité na mieru Akadémii, namiesto tých skutočne najlepších, ale existuje mnoho príkladov, ktoré demonštrujú otvorenosť Akadémie ku všetkým možnostiam. Tohtoročná nominácia Mad Maxa je toho dôkazom. Veľké blockbustery síce ostávajú spravidla ignorované, no určite sa zhodneme, že tie Nolanove sú niečím viac ako len popcornovou zábavkou a na konte má aj menšie filmy (Memento, The Prestige). Pozrite sa s nami na prierez jeho tvorbou a uvážte sami, či niektoré počiny britského filmára neostali neprávom ignorované. Treba dodať, že Christopher Nolan sa počas svojej kariéry dočkal dvoch nominácií na zlatú sošku, pričom obe boli za originálny scenár (Memento, Inception). Pocty za najlepší film a najlepšiu réžiu sa zatiaľ nedočkal.
Following (Sledovanie, 1998)
Akékoľvek merítko si zvolíte, Following je prinajmenšom veľmi dobrý celovečerný debut, pričom netreba zabúdať, že režisér bol v tom čase stále iba dvadsiatnik. Celý film Nolana stál len 3-tisíc libier, čo je dnes takmer nepredstaviteľné. Diváci mali možnosť zhliadnuť debut mladého, no hotového filmára, ktorý im už vtedy predostrel takmer všetky prvky, ktoré sa neskôr stali jeho podpisom. Obľuba v nespoľahlivom rozprávačovi či kúskovanie samotného rozprávania sa spolu s fascináciou nad pamäťou a podvedomím pretavili vo výbornú snímku, kde Nolan ako vždy vytýčil jasné pravidlá, len aby ich neskôr porušil. Prístup k času vo Following možno nie je úplne úspešný, no režisérova odhodlanosť vyhrať sa s určitými špecifickými detailmi, tak charakteristická pre takmer celú jeho tvorbu, je tu citeľne prítomná a snímka vo vás zanecháva pocit nejasnosti. Ďalší prvok, s ktorým sa u Nolana často stretávame - rozprávanie, ktorého záver diváka nezanechá v stave uspokojenia z jasného konca, ale naopak vyvoláva otázky a núti nás premýšlať.
Memento (Memento, 2000)
Pre účely opísania výnimočnosti Mementa mi napadá len jediné: Nolanova snímka dáva väčší zmysel pri hraní od konca, než má väčšina filmov pri hraní od začiatku. Jeden z najlepších mind-fuckov vôbec, záležitosť, pri ktorej doslova skladáte puzzle príbehu, zatiaľ čo režisér mapuje povahu hlavnej postavy (vo veľmi podceňovanom podaní výborného Guya Pearca) a pravdivé informácie dávkuje len pozvoľna. Prítomné sú všetky režisérove charakteristické prvky a čo sa obsahu, štruktúry rozprávania a samotnej témy týka, Nolan už Memento nikdy neprekonal. Napriek tomu, že každá scéna jasne zobrazuje, kde sme sa nachádzali naposledy, zakaždým nás necháva ešte neistejšími pri očakávaní toho, čo má prísť. Čím viac chápeme, tým sa pevnosť pôdy pod našimi nohami oslabuje. Režisérov najväčší rozprávačský experiment v majstrovsky zostrihanom filme sa stal oným zlomovým bodom v jeho kariére, kedy sa začal stávať veľkým filmárom. Nominácia za najlepší scenár, ktorý bol adaptáciou myšlienky rovnomennej knihy Christopherovho mladšieho brata Jonathana nie je ani zďaleka dostatočnou demonštráciou kvalít tohto skvostu.
Insomnia (Insomnia, 2002)
Hoci je Insomnia možno jediným Nolanovým filmom, ktorý by nás pri svojom zmiznutí nezanechal nijako extrémne smutnými, ide zároveň o kľúčovú režisérovu prácu pri prechode od „indie-mindfuckových“ snímok k veľkým štúdiám, blockbusterom a práci s áčkovými hercami. Nie je prekvapením, že po Insomnii Nolan už nikdy nepracoval so scenárom, v ktorom sám nemal prsty. Veľkú úlohu vo vnímaní tohto filmu hrá aj fakt, že prišiel dva roky po Memente a to, slovami Julesa Winnfielda, nebola len iná liga, ale úplne iný šport. Po inovatívnom mapovaní psychiky charakteru hlavnej postavy a vyžívaní sa v hraní hier s divákom môže aj dobrý film byť miernym sklamaním.
Batman Begins (Batman začína, 2005)
Civilnejšie a realistickejšie poňatie komiksovej látky sa síce prvýkrát objavilo už v Singerových X-Men, no bol to práve Nolan, ktorý to dotiahol (takmer) k dokonalosti. Batman Begins je pravdepodobne najlepšia „origin-story“, aká bola kedy natočená a spolu s Temným rytierom započala nový blockbusterový trend „nolanovského“ temnejšieho tónu filmov. Prvý Nolanov Batman je asi jediný z trojice, ktorému ešte svedčí označenie komiksový, no jeho drsné a reálne poňatie ho katapultovalo do úplne inej kvalitatívnej spoločnosti. Napríklad, samotné rozhodnutie Bruca Wayna nasadiť si masku nie je žiadny nárazový „heuréka“ moment, ale produkt dlhoročného vývoja jeho charakteru v kombinácii s reakciami na dianie vo svete okolo neho. Tento Batman k nám neprichádza úplne vyformovaný. Nachádzame ho vo chvíli, kedy len buduje svoj kostým, svoju vlastnú identitu a svoj kruh spojencov. Kúsok po kúsku dopĺňa túto skladačku a samotný proces sa stáva hlavným účelom filmu, ktorý je korunovaný konfrontáciou s jeho bývalým učiteľom a mentorom. Snímka, ktorá stojí takmer nad všetkými komiksovými adaptáciami, nás previedla vnútrom aj okolím svojho hrdinu a nechala nás precítiť všetky motivácie stojace za jej vznikom, a preto je tak významným míľnikom v histórii komiksových adaptácií.
The Prestige (Dokonalý trik, 2006)
Štvrtý celovečerný film Christophera Nolana asi najlepšie demonštruje jeho prístup k filmárčine a rozprávaniu. Pri sledovaní zápolenia dvoch kúzelníkov, ktorých predvádzanie a snaha odhaliť podstatu triku toho druhého akoby nemali hranice, nás snímka bez námahy vtiahne do centra príbehu a nechá nás spoločne s postavami v nevedomosti a spaľujúcej túžbe vedieť. Nikdy nebola Nolanova manipulácia s časovými líniami tak obratná a prepojenia medzi minulosťou a súčasnosťou tak intuitívne. The Prestige však presahuje „kúzlenie“, aby nám predložilo brilantné zamyslenie sa nad prírodou a zmyslom umenia ako takého. Nolanove dve „osobnosti“, showman a umelec, sú pretavené v dve hlavné postavy, Angiera a Bordena. Jeden je konzumným zabávačom ochotným obetovať majetok a zmeniť sám seba, len aby dosiahol svoj úžasný výsledok, zatiaľ čo druhý je umelec bez kompromisov, odovzdaný svojej vášni a odmietajúci podriadiť sa akýmkoľvek očakávaniam okrem tých svojich. Je to práve Nolanova genialita, ktorá tieto svoje dve časti dokázala preniesť na plátno spôsobom, akým sa to žiadnemu inému filmárovi jeho kalibru nepodarilo.
The Dark Knight (Temný rytier, 2008)
Najlepšia komiksová adaptácia v dejinách kinematografie (hoci snímka samotná príliš komiksová nie je), jedno z najlepších pokračovaní, aké Hollywood dokázal vyprodukovať a všeobecne uznávaný ako jeden z najlepších filmov vôbec. Ak si niektorý projekt zaslúži, aby sa naň plytvalo superlatívmi, je to Nolanov Temný rytier. A popri všetkej komplexnosti a sebauvedomelosti v človeku najviac rezonuje tá obrovská energia, s akou do nás film šije jednu scénu za druhou. Rozprávanie, ktoré sa ani na chvíľu nezastaví a nestratí dych. Nolan drží celý čas opraty pevne a s každou scénou len prilieva benzín do už aj tak rozpálenej pece. Po pevných základoch vystavaných v Batman Begins nie je Temný rytier len pokračovaním, ale zbesilou akceleráciou rozprávania, prenáčajúceho nás z relatívne pokojného tónu jednotky do Gothamu, v ktorom moc prevzal chaos. Ten je nám prezentovaný v konaní nezabudnuteľného Ledgerovho Jokera a Nolanova najväčšia výhra tkvie v tom, že Jokerova prítomnosť a váha jeho konania sú na plátne cítiť hmatateľne aj vo chvíľach, kedy tam samotný Joker nie je (čo je prekvapivo viac ako polovica času). Nolanovský temný tón na svojom vrchole, ktorý možno už nikdy neprekoná. Napriek tomu, že komiksové adpatácie sú Akadémii cudzie azda najviac zo všetkých žánrov, tá Nolanova priniesla Oscara výnimočnému výkonu Heatha Ledgera. Ten sa však svojej korunovácie, bohužiaľ, už nedočkal. Sám režisér nebol ocenený žiadnou nomináciou.
Inception (Počiatok, 2010)
Jeden z Nolanových počinov, ktorý ako divácky zážitok funguje lepšie než by (pri detailnejšom zamyslení) mal, no podobne ako neskôr Interstellar, má schopnosť nás totálne odzbrojiť. Všetko do seba zabadá síce iba na oko a nevyhneme sa zaváhaniam v logike (Inception je v skutočnosti len falošne superchytrý film). Nolan totiž nie je surrealistický básnik, robí to však jeho chladný snový svet vyžívajúci sa v architektúre a matematike menej fascinujúcim? Nie. Mnoho kritikov vidí Nolanovu slabinu v odosobnenosti, no ak režisér narába s emóciami pragmaticky a nezneužíva ich na citové vydieranie diváka (presne tak, Akadémia), ťažko to považovať za nevýhodu. Takmer celá Nolanova tvorba je rozprávačsky v podstate elégiou o láske, inými slovami príbehom muža a jeho zúfalej, často až sebadeštruktívnej snahy získať naspäť ženu svojich snov. A viac ako ktorýkoľvek iný jeho film, práve Inception nesie túto takmer nekrofilnú premisu najjasnejšie. Počuť to v Zimmerovej monumentálnej hudbe a je to vidieť v každej Cobbovej scéne obsahujúcej Mal. Áno, Inception ťaží najmä z faktu, že prezentuje doteraz nevidené, neopiera sa o nejaký hlbší význam, no svojimi kvalitami schová drvivú väčšinu blockbusterov kedykoľvek do vrecka.
The Dark Knight Rises (Návrat Temného rytiera, 2012)
Zavŕšenie jednej z najlepších trilógií vôbec je aj jej najslabším článkom. Nikto z nás neočakával úroveň predošlej hry s Jokerom, a tak sme si posledný príchod Temného rytiera do kín všetci užili. A nemajte nám to za zlé, The Dark Knight Rises je výborný film, no nejde mu nevičítať nedostatky, ktorých rozhodne nebolo málo. Áno, Nolanove ambície tu boli obrovské. Aký režisér by si dovolil izolovať celé jedno mesto a nútiť nás vžiť sa do kože rukojemníkov aj tých za teror zodpovedných? No hoci táto vízia chaosu ľahko zahanbí nejeden hollywoodsky blockbuster, dopláca na svoje presvedčenie o vlastnej dôležitosti, ktorá je však podložená len povrchnými náznakmi, nie faktami. Odsunutie Bruca/Batmana na vedlajšiu koľaj vôbec neprekáža. Naopak, dáva priestor vyniknúť vedlajším postavám, ktoré sú jednak výborne zvládnuté herecky (Gordon-Levitt, Cotillard, Caine, Oldman...) a jednak krásne demonštrujú, že skutočné hrdinstvo je často tímová práca. Problém je, že Návrat Temného rytiera je príliš veľkým labyrintom s príliš veľkým počtom miestností, ktoré nie sú prepojené a obsahuje veľké množstvo slepých uličiek a falošných zvratov. Všetko je korunované nadbytkom Banovho nekonečného vysvetľovania svojho plánu publiku.
Mnohé však môžeme na filme aj oceniť. Jedným z najkrajších momentov je napríklad pohľad na armádu policajtov stojacich v zasnežených zimných uliciach a očakávajúcich stretnutie s Banom a jeho mužmi. Je to chvíľa tragickej nevyhnuteľnosti (veľa z nich zomrie) a neotrasiteľného hrdinstva (no to ich nezastaví). A všetko sa to odhoráva v tichu, bez akéhokoľvek hudobného doprovodu. Nie, netvrdíme, že každý Nolanov film mal byť nominovaný na Oscara. Nesnažíme sa britského režiséra glorifikovať ako filmového poloboha, no je dobré hovoriť o všetkých jeho dielach. Len tak získa človek lepšiu predstavu o štruktúre jeho tvorby a môže lepšie diskutovať o tom, ktoré počiny si tú pozornosť Akademikov možno zaslúžili.
Interstellar (Interstellar, 2014)
Ambiciózny, takmer trojhodinový veľkofilm sa Nolan rozhodol poňať paradoxne komornejšie a urobil jedno z najlepších rozhodnutí svojej kariéry. Napriek monštróznej dĺžke sa snímka blíži ku koncu nezadržateľnou rýchlosťou a zanechá vo vás túžbu po opakovanom zhliadnutí hneď, ako spracujete všetku jej odzbrojujúcu silu. Kontroverzia okolo vedeckej presnosti je tu úplne zbytočná. Zložitá konštrukcia rozprávania nabáda k hľadaniu komplikovanejších interpretácií, no je to „len“ príbeh o slabostiach a sile človeka a je to napokon tá jednoduchosť, ktorá ho robí tak silným. Áno, Interstellar sa dočkal aj veľkého prídelu nie príliš pochvalných slov. Niektorí "erudovaní" filmoví kritici majú asi problém stotožniť sa so základnou vlastnosťou filmového diváka, a to nechať sa strhnúť, naozaj prežiť film, ktorý im hrá pred očami a prestať sa snažiť za každú cenu premýšlať, čo by sa mu dalo vytknúť. Áno, nájdeme pár zakolísaní v logike, pointa je vcelku prehliadnuteľná, no spôsob, akým Nolan konštruuje a servíruje svoje veľdielo, je tak nezvyklý a za dunenia Zimmerovej (konečne zase originálnej) hudby tak strhujúci a odzbrojujúci, že počas tých 169 minút sa človek často nachytá pri usmievaní sa nad radosťou z krásneho zážitku. V rozčarovaní mnohých z nás zanechala Akadémia aj pri spomínanom Zimmerovi, ktorý sa dočkal nominácie, no víťazstvo mu tesne ušlo. Bol to rok, kedy sa ingorácie nedočkal len Nolan, ale aj David Fincher a jeho výnimočné Gone Girl.
Tak, čo poviete? Máme tu minimálne pozoruhodnú filmografiu jedného z velikánov súčasnosti. Myslíte, že si Nolan za niektorý zo svojich filmov Oscara zaslúžil? My sme jednoznačne presvedčení, že prehliadanie, ktorého sa mu od Akadémie dostáva, je nezaslúžené a dúfame, že v budúcnosti sa zmení. Ktovie, možno si k soškám privonia už blížiaci sa Dunkirk.
