Jedno z najlepších žoldnierskych vojsk stredoveku.
Postrach starého kontinentu podmaňujúci si za čias najväčšej slávy veľké územia Rakúska a Českej koruny. Tento mocný kolos však nedržala pohromade lojalita k panovníkovi a rodnému kraju, ale peniaze, ktoré nakoniec rozhodli aj o jeho páde.
Po náhlej smrti iba 17-ročného Ladislava Pohrobka v roku 1457 ostal prázdny ako uhorský, tak český trón. Panovník, ktorý by tieto kráľovstvá dokázal zjednotiť pod svojou vládou, by získal výsostné postavenie v strednej Európe. Nádeje si robili ako cisár Svätej ríše rímskej Fridrich III., tak Kazimír z rodu poľských Jagelovcov. Ani jednému sa to však nepodarilo, miestni šľachtici si na oba tróny zvolili kráľov z domácich rodov, resp. zámožných rodín. Českým panovníkom sa stal Jiří z Poděbrad, zatiaľ čo vládcom Uhorska Matej Huňady, neskôr zvaný Korvín.
Už v počiatkoch svojej vlády sa mladý kráľ Matej musel vysporiadať s viacerými hrozbami. Obmedzil moc nepokojných šľachticov a cirkevných hospodárov a do úradov dosadzoval svojich stúpencov. Tvrdými opatreniami, ktoré mnohí nazývali tyranskými, si dokázal vydobyť rešpekt ako miestnych veľmožov, tak zahraničných vladárov. Po tom, čo sa mu podarilo skonsolidovať moc vo vlastných rukách, obrátil svoju pozornosť na vonkajšie hrozby. V prvom rade si poradil s bratríckymi skupinami, ktoré tvorili bývalí husiti. Uštedril im zahanbujúce porážky, najprv v bitke pri Blatnom Potoku v roku 1458 a definitívne ich pokoril v roku 1467 pri Veľkých Kostoľanoch, kde nechal 150 "vzbúrencov" spoločne s ich veliteľom J. Švehlom bez milosti obesiť.
Práve zničením posledného bratríckeho tábora sa začína defacto písať história neslávne známeho Korvínovho Čierneho pluku. Porazených bojovníkov totižto naverboval do tohto žoldnierskeho vojska. Síce jeho základy položil už Matejov otec, Ján Huňady, no plne organizovaný vojenský oddiel z neho spravil až on sám. Čierny pluk predstavoval v podstate prvú stálu uhorskú armádu a už v dobe svojho vzniku patril k najlepším vojskám v Európe. Jeho jadro tvorili žoldnieri z iných krajín (Česi, Nemci, Poliaci), boli však vysoko organizovaní a bojaschopní, čo sa preukázalo najmä v Matejovej expanzívnej politike v strednej Európe. Spočiatku pluk tvorilo šesť až osemtisíc žoldnierov, tento počet sa však v dobe najväčšej slávy rozrástol na vyše dvadsaťtisíc. Motivácia a disciplinovanosť však neprichádzala len s dobrou organizovanosťou a sériou drvivých víťazstiev, ale aj vysokým žoldom (5 zlatých na osobu), čo spôsobili sústavné zvyšovanie daňových povinností poddaných, ktorí museli platiť aj každoročné mimoriadne vojenské dane (subsídia). Teórií o tom, ako vzniklo pomenovanie obávaného pluku je mnoho. Žoldnieri vraj prijali prezývku od svojho kapitána Johna „čierneho“ Haugwitza, ktorý novovznikajúcej útočnej sile vštepil základné taktické postupy. Podľa jednej z legiend si zas po kráľovej smrti na znak smútku obmotali vojaci okolo ruky ikonickú čiernu stužku. Iní sa domnievajú, že pomenovanie vzišlo z ich neľútostnej povahy a nebojácnosti.
Jadrom vojska boli ťažkoodenci, ktorí tvorili nárazníkovú zónu medzi nepriateľom a zvyškom pluku. Ich výzbroj tvorili snáď všetky známe zbrane tej doby - cepy, piky, halapartne, oštepy. Nasledovala jazda, ktorá sa delila na ťažkú a ľahkú. Ťažká kavaléria (Husári) používala prevažne meče, kopije, sekery a palcáty, ľahká zase šable, sekery a v jej radoch boli aj mobilní lukostrelci. Pechotní strelci obľubovali jednak kuše, kvôli ich schopnosti preraziť brnenie, ale aj arkebúzy. Taktiku vojska opisuje Uhorský kráľ nasledovne: „...ťažká pechota je ako múr, neopustí pozície ani vo chvíli, keď zaznamenáva najväčšie straty. Z tohto nedobytného valu robia výpady ľahkoodenci a útočia na najslabšie miesta nepriateľa, pričom sú neustále podporovaný streľbou z lukov, kuší a arkebúz. Celá formácia sa tak podobá kruhovej pevnosti, ktorá pevne drží a v rozhodujúcej chvíli zaútočí...“
S týmto vojskom vytiahol smerom na České krajiny pod vládou Jiřího z Poděbrad. V počiatočnej fáze konfliktu bol úspešný, nepodarilo sa mu však dobyť jadro kráľovstva, a tak s českým panovníkom uzavrel mier. Aj napriek tomu sa však v roku 1469 nechal korunovať miestnymi šľachticmi českým kráľom - zatiaľ však len neoficiálne. V roku 1471, po Jiřího smrti, chcel tento titul získať so všetkými výsadami a tak okamžite začal jednať s českými stavmi.
Tu však na scénu opäť vstupujú poľskí Jagelovci, menovite Vladislav a jeho otec Kazimír IV., ktorý mal o českú korunu taktiež záujem. V rokoch 1474 až 1479 došlo medzi oboma stranami k viacerým stretom, z ktorých úspešne vyšiel Korvín so svojím Čiernym plukom. Ovládol Lužicu, Sliezsko, veľkú časť Moravy a ďalej aj kráľovské mestá Plzeň a České Budějovice. V roku 1479 uzavrel s Vladislavom v Olomouci mier, čím de facto v konflikte zvíťazil - určite politicky, nakoľko si ponechal českú korunu. Uhorsko bolo prakticky počas celej svojej existencie ochrancom zvyšku Európy pred Osmanskou ríšou. Ináč tomu nebolo ani za vlády Korvína. Ten podnikol proti Turkom viacero výprav, ktoré však boli úspešne iba v malej miere. V konflikte s islamom si však uhorský kráľ môže pripísať aj jeden veľký úspech, keďže v októbri 1479 dokázalo jeho Čierne vojsko poraziť početnú prevahu Turkov v bitke na Chlebovom poli v dnešnom Rumunsku. Tá sa preukázala ako devastujúca na psychiku Osmanov, nakoľko svoju expanziu na sever pozastavili prakticky až do roku 1526, kedy zvíťazili v neslávnej bitke pri Moháči
Korvín zomrel na mŕtvicu v roku 1490. Stalo sa tak údajne po tom, čo mu služobníci doniesli neumyté figy a on od hnevu dostal mozgovú porážku. Správa Čierneho pluku prešla do rúk jeho nasledovníka, ktorým sa stal práve Vladislav Jagelovský. Ten však vojakom nedokázal platiť žold a Čierna armáda - postrach Európy – zostal bez pána. Mnohí členovia dezertovali alebo sa pridali do lúpežníckych skupín, kde sa ich obživou stalo plienenie dedín a kláštorov. Neorganizovanú silu pustošiacu Uhorské kraje zničil až roku 1493 dolnouhorský kapitán Kaniži v bitke pri Sláve. Novozvolený kráľ následne zrušil a definitívne rozpustil Čierny pluk, členov však nepotrestal, ale vyhostil z Uhorska pod podmienkou, že sa už nikdy nevrátia a nebudú žiadať žold, ktorý im nebol vyplatený. Poslednou bodkou za vojenským kolosom bolo úmrtie hlavného veliteľa Čierneho pluku Pála Kinižina v roku 1494 pri obliehaní tureckej pevnosti Smederevo v Srbsku.
