Vymakaný line-up, služby s prehľadom na jednotku. A nepršalo. Tohtoročný Grape v kocke.
V piatok a sobotu sme boli svedkami v poradí celkovo už siedmeho Grapu, ktorý sa konal (ako už tradične) na piešťanskom letisku. Po minulom roku, kedy boli ľudia sklamaní nielen z počasia, ale aj celkovo zo služieb a ďalších, podobných nepríjemností, sa tento rok naozaj vydaril (keď píšem naozaj, tak to naozaj aj tak myslím) a ja už v úvode mám problém nájsť tie správne slová. Šetriť chválou sa tento rok jednoducho nedá, bez akýchkoľvek debát.
Začnime teda pekne po poriadku. Príchod na letisko bol celkom v pohode, taxikári si veľa nepýtali - 5 € pri plnom aute nakoniec ani nie je tak závratná suma a pri uvedomení si, že na festivale rozhadzuješ kade-tade za čokoľvek... no veď komu sa chce šľapať na letisko zo stanice, však? Nasledovalo tradičné páskovanie a nakoniec nás pri vstupnej bráne, ktorá bola tento rok tvorená z veľkých, svietiacich IBC kontajnerov, vítal Juro Podmanický v sprievode príjemnej a upokojujúcej hudby z husľových sláčikov. Kontajnery vyzerali naozaj super a dovolím si tvrdiť (myslím, že väčšina z vás bude súhlasiť), že úvodná inštalácia bola tentokrát krajšia a efektnejšia ako Toi Toiky. Pokračujeme ďalej.
Po tom, čo sa ľudia ukempili do stanového mestečka, sa o otváračku o tretej poobede pre tento ročník postarali reggae maniaci zo skupiny Medial Banana, ktorí to naozaj roztočili vo veľkom štýle. Bratislavská kapela tento rok premiérovala na Grape, a tak im bolo dopriate festival otvoriť priamo v Sufurky Suzuki stagi, pričom crowd šalel (táto fráza sa v článku asi stane akýmsi klišé) a hity ako Sójové rezne, Friday, Bomboclaat či Vážim si potešili na začiatok festivalového kolotoču úplne najviac, ako sa len dalo. Z chalanov sršala prirodzená radosť a hlavne eufória, ktorá bola opätovaná priazňou davu, a to vďaka úžasnej show. Pokyman a spol. boli naozaj šťastní a sami priznali, že tento moment pre nich znamenal naozaj veľa. V rovnakom čase vo VÚB stage zahrali aj českí mladí chaloši Ghost of You.
Zhruba o hodinku neskôr mali ľudia možnosť vybehnúť na koňarov z Chiki Liki Tu-a či napríklad aj na seničanov menom Max Bazowski. Zvolil som to druhé, nabral kurz smer VÚB stage, keďže Chiki Liki Tu-a sú už predsa známejší a chcel som dať príležitosť chalanom, ktorí sú ešte pre veľa ľudí relatívne veľkou neznámou a majú vykročené skutočne dobrým smerom. Dosť emocionálne naladený indie rock, v spojení s hrajúcim AKAIom a veršovaná lyrika, čo miešala dokopy napríklad aj lásku s drogami bolo v tej chvíli presne to, čo som hľadal. Ich typický zvuk by sa dal prirovnať k The Verve. Chlapci, makajte ďalej. Super.
Hneď na to nasledovala Norma Jean Martine na hlavnom pódiu, ktorá prišla zaskočiť za budúcich Arctic Monkeys menom Circa Waves, ktorí bohužiaľ neprišli kvôli nahrávacím povinnostiam, a tak som zatiaľ skočil na dva podpecníky (alebo ak chceš, poplamúchy či podplamenníky). V rovnakom čase sa vynoril na Red Bull kontajneri DJ Spank, známy predovšetkým poslucháčom rapovej hudby, no a o ďalšiu hodinu nasledovali Billy Barman aka miláčikovia snáď všetkých prítomných fanúšikov, ktorí to rozbalili tak, ako sa patrí. Introvert či Mladým chýba vojna, opäť plný Suzuki stan, poriadna tlačenica a guest appearance v podaní Veca bol veľmi milou záležitosťou. Odohrali spoločne napríklad aj relatívne novú vec Miletička či Brančiho Kováča a ja som bol veľmi šťastný, že som mohol byť pri tom. Opakujem sa znovu, fanúšikovia si splnili svoju úlohu na jednotku s hviezdičkou práve vďaka skvelým Billy Barma. Zhruba v tom istom čase to roztočili aj Junáci z Prešporku v Mlynoch, či Fresh Out of The Bus vo VÚB.
Grape stage ovládol o 20:20 Jake Bugg, ktorý svojimi knísavými gitarovkami upokojil a ohúril stovky ženských sŕdc. Desať pred pol desiatou to však v Suzuki stane úplne zabil Kaytranada. At All, Glowed Up, Drive Me Crazy či Lite Spots odzneli z jeho hitoviek a mne sa tak zároveň splnil sen. Na pohľad skromný, no najmä šikovný Kanaďan rozpumpoval dav zliatím RnB, hip-hopu a tanečnej hudby dokopy, čím mi vlastne zariadil svalovku, ale snáď to nebudete chápať zle - ba práveže naopak. Po konci show som len zazrel, ako podpisoval chalanovi, ktorý bol spolu so mnou v prvom rade, vinyl a hneď na to som odcupital na MØ bez hlasiviek a hlavne s pocitom, že čoskoro nebudem vedieť ani chodiť. Nemýlil som sa. Problém s tým mám aj tri dni po odohratí jeho setu.
Dánska divožienka, ktorá bola hlavnou hrdinkou Grape stagu (a festivalu celkovo) zaspievala napríklad Lost (čo je samozrejme cover na Franka Oceana, ktorý sa zas niekde stratil a zas naťahuje a klame fanúšikov o svojom novom albume), odznel dokonca aj chýbajúci Pilgrim (yes, konečne!) či Lean On, no nezabudla ani na Kamikaze či Final Song. Celkovo som mal z nej lepší dojem ako minulý rok, aj napriek tomu že tentokrát prerušila vystúpenie naozaj len na dve minútky z technických príčin. Potom však bolo všetko v poriadku, no a najmä fans dostali vyslúženú satisfakciu. Mimochodom, tentokrát si so sebou nepriniesla žiaden severský dánsky víchor - počasie sa veľmi umúdrilo a okolo polnoci sa už dali pozorovať aj (padajúce) hviezdy. Na toto sme asi všetci čakali.
Hneď na to sa dav presunul zasa do Suzuki, kde ich čakal "multitalentovaný čávo" Dub FX. Street performer sa oproti minulému vystúpeniu na Grape pochlapil - show bola trochu tvrdšia a viac pripomínala drum & bassové vystúpenie. Na pomoc si zavolal aj ďalších ľudí, spolu s ním hrali aj klávesák a trúbkár. Klasicky zahral Love Me or Not, Love Someone. Nazad ku hlavnému pódiu sa ale ľudia vracali kvôli Crystal Castles, kde debutovala Edith Frances, nová speváčka v projekte. Musím uznať, že v mojom mozgu asi nechýbalo ku konštelácii signálových výbojov veľa, aby som dostal epileptický záchvat z kombinácie hudby a svetelných efektov. Samozrejme je snáď jasné, že show bola nenormálne podarená, Edith úplne šibalo a s Ethanom robila naozaj spektakulárny bordel (aj keď som mal miestami dojem, že Alice bola viac rázna v týchto excentrických výkonoch), nevertheless - bolo to famózne. Zahrali okrem iného aj Suffocation či Kerosene.
Hneď na to som si musel dať jednu kávu - predsa sme len ľudia a, žiaľ, fyziologické baterky mi nemôžu fungovať donekonečna. Párty pokračovala v ďalších ranných hodinách, nasledovalo rakúske duo Camo & Krooked, emotívny Jan Blomqvist s kapelou, Subtension, Jimmy Pé, ale aj Dalyb (ktorý sa tak trochu nešťastne kryl s Crystal Castles) a NobodyListen, ktorého som si po excentrickom due došiel vypočuť. Selekciu mal samozrejme na výbornú, aj keď som počul od okoloidúcich, že údajne znela takmer totožne s Dalybovou, čo ma trochu prekvapilo. Na druhej strane, Nobody vie veľmi dobre, čo funguje na fanúšikov hip-hopovej hudby a ja som samozrejme neodchádzal od Red Bull kontajneru sklamaný. A to sa ešte nebavíme o tom, aký je šikovný počas VR/NOBODY show. O tom potom.
Po ťažkom ráne nás trochu hudobne prebral Branči Kováč, ktorému patril hlavný stage a požiadal nás, aby sme netancovali... tak teda dobre. Ľudia si Vecov set patrične vychutnali aj po sediačky, vpredu sa našli experti na breakdance, ktorí zožali malý potlesk. Nasledovala Malalata, Swing Society Orchestra, zároveň však aj čas na jedlo a tak som začal vandrovať okolo jedálnych stánkov, nakoniec to však vyhral opäť podpecník. Okrem iného si však mohol kľudne natrafiť aj na kebaby do ruky, burgre, hotdogy, placky, palacinky či bar s melónmi, langoše alebo vegánske pochúťky.
Hojné množstvo ľudí sa o niečo neskôr objavilo pri Mlyny stane, kde boli Silné reči, no bolo ich tam toľko, že som si radšej išiel ľahnúť k stanu a nechal som vytráviť jedlo v bruchu. Medzitým sa objavili v Suzuki Kokosy na snehu aka najväčší experti na rap v podaní Škrupa, Veca, Supu, Delika, Hafnera a Beyuza či Bad Karma Boy v Staropramen stagi, ktorých som si vychutnával z pohodlia stanu. Započul som klasické veci ako Obraz, Apokalyptické rána či Papierové steny, ale unesený som ostal aj z Feels Like We Only Go Backwards, pôvodne od Tame Impala. Pokračoval som potom na Janu Kirschner, no celkový dojem sa len ťažko opisuje. Klenot slovenskej hudby potešil svojich fanúšikov skladbami Keby si bol môj, Modrá či Na čiernom koni. Janka priznala trému pred vystúpením, ale dávala do toho všetko s úžasnou ľahkosťou a jej fantastický hlas obmäkčil nejedného fanúšika pod pódiom. Dlho som necítil väčšiu pohodu na duši.
Započul som aj šniclov z Waltera Schnitzelssona. Rezeň pre zdravotné komplikácie musel odohrať koncert na vozíčku, keďže ho trápi zranenie, pre ktoré musí mať dlahu na nohe. Aj napriek tomu bol však koncert kvalitný. Potom som bol priamym svedkom toho, ako zo seba Mladých Chemikov urobili aj Puding Pani Elvisovej (boli parádni, aj Slivka je pani!), no dav ľudí sa presunul pod Grape Stage. Prišli totiž Milky Chance, kapela, na ktorú všetci čakali. Stolen Dance bola jednoducho klasika, ktorá musela odznieť (reakcia publika bola na nezaplatenie), rovnako ako aj Flashed Junked Mind či Down By The River. Párkrát sme sa dočkali aj skvelého sóla na ústnej harmonike, z Milky Chance jednoducho sršal pokoj pri ich typických gitarovkách. Nasledovali VR/NOBODY a ich silné vystúpenie. NobodyListen sa jednoducho vyhral, Václav Rouček nasadil nadpozemský spev a ja som rozmýšľal, či tu niekedy niečo podobné existovalo. Jednoducho, bolo to ako mimo tohto sveta. Silná, miestami až depresívna atmosféra bola nakoniec ich hlavným ťahúňom. Ak si niekedy váhal, či ísť na ich show, nabudúce tam rovno choď.
Para po Billy Barmanovi vymakala svoj koncert do úplnej dokonalosti asi ako druhá slovenská kapela na Grape. Počas ich koncertu boli ľudia doslova natrieskaní v Suzuki stage a tí, ktorí sa nezmestili, sledovali show spred stanu. Lasky a spol. totiž vytvorili takú atmosféru, že človek mal chvíľu dojem, že je to ich životný koncert. Dav si vyspieval hlasivky na najznámejších pesničkách, zabával sa a vytvoril fantastickú atmosféru. B-Complex a Robo Roth si odkrútili guest appearance, no a na záver sa fanúšikovia patrične poďakovali... jeden by si snáď myslel, že ten stage aj spadne. Hádam postačí aj video, ktoré je toho len dôkazom. Zimomriavky grátis.
Kele Okereke a jeho Bloc Party boli potešením, taktiež aj slasť pre fanúšikov v podobe skladieb Banquet, Ratchet či Helicopter. O jednej ráno to zakončil na hlavnom pódiu Netsky, ktorý minulý rok vystúpenie neodohral vôbec... a nakoniec to tentokrát predsa len vyšlo. Drum & bassový poloboh z Belgicka zavítal do Piešťan so živou kapelou, černošskými spevákmi (jeden muž a jedna žena) a hypemanom, ktorý dotváral show a hecoval ľudí pod pódiom k totálnemu odviazaniu. Bol to jednoducho bordel. Puppy, Come Alive, remix na Ruskov Everyday... Fantázia. Odišiel som odtiaľ dopotený, no preveľmi šťastný zároveň. Koniec Grejpu mali na starosti Klangkarussell, techno legenda Toky, Yanco Král z H16, Inkwall, Pišta Kráľovič aka FVLCRVM či Inkwall. Pri odchode o šiestej ráno si ešte niekto išiel dramáče pri basketbalovom ihrisku, kde si ľudia povybíjali posledné zvyšky energie.
Aký bol teda tento ročník? Ťažko sa mi hľadajú slová. A ako inak, než v dobrom. Už od začiatku som si sľuboval, že hádam to bude o niečo lepšie, a hľa - podarilo sa. Organizátori odviedli fantastickú prácu či už so službami (pivo bolo HNEĎ, takisto stánky s jedlom paráda), milí a prívetiví ľudia (a aj personál v službách), rovnako super hygienické podmienky a taktiež aj pozvaní interpreti splnili snáď všetko tak, ako sa od nich aj očakávalo. A ešte nám aj to stokrát spomínané počasie prialo, vďakabohu. Ja myslím, že nie je čo riešiť. Na záver pár slov od kolegov:
Huddy: Grape bol super, koncerty kapiel, na ktorých som bol, boli perfektné, zvuk zo stageov tiež. Extrémne cením chalanov, že časový harmonogram programu dodržali takmer na minútu. MØ super, Dub Fx tiež, Billy Barman paráda, PARA neskutočná show. Asi najlepšia, akú som osobne od nich videl. Ľudia na festivale väčšinou veľmi príjemní. Jedlo mi tiež chutilo (hlavne palacinky a zemiakové placky). Bary oproti minulému roku neporovnateľný rozdiel. Počasie tiež vyšlo, čiže brutálny víkend. Najlepší Grape pre mňa.
Samuel: Siedmemu ročníku naozaj nie je čo vytknúť. Headlineri vytvorili počas oboch nocí na hlavnom stage perfektnú atmosféru, inak tomu nebolo ani na ostatných pódiach. Celková organizácia, bohatý výber jedla a rýchle výčapy ku všetkému iba pozitívne prispeli. Tentokrát festival nezradilo ani počasie a hoci boli noci trochu studenšie, výborná atmosféra a pozitívny vibe šíriaci sa celým areálom všetkých počas ranných hodín rozpálil. Už teraz sa teším na ďalší ročník.
Sirius: Oproti minulému roku sa festival rozhodne posunul k lepšiemu. Čakanie na pitnú vodu bolo otázkou niekoľkých desiatok sekúnd, s frajerkou sme dostali chladené pivo dostali do rúk prakticky okamžite a to v akúkoľvek hodinu. Z hľadiska prázdneho žalúdku sa návštevníkom dostalo naozaj širokej ponuky jedál od streetfoodu, cez rôzne sladké šmakocinky až po vynikajúce rezance, ktoré určite patria k festivalovému nadštandardu. Počasie nám tentokrát doprialo na výbornú a aj napriek chladnejším večerom sme sa po roku dočkali pôvodne zrušených vystúpení MØ či Netsky live. Odohrať koncert na bicích v tempe pohybujúcom sa na úrovni 170 bpm si žiada veľký rešpekt, rovnako ako famózny koncert českého dua VR/NOBODY, ktoré si po skončení vyslúžilo niekoľkominútový úprimný potlesk spolu so skandovaním. Až na zvieratá, ktoré zrejme tancovali aj v prenosných záchodoch súdiac podľa ich hygienického stavu, nemáme Grape-u 2016 čo vytknúť.
Jakup: Atmosféra bola prijemná a takisto aj pritomní ľudia. Koncerty stáli za to, či už MØ, Milky, Billy, Kaytranada alebo VR/NOBODY. K tomu stačí pridať veľa pekných chvíľ a zážitkov a veľmi pozitivne hodnotenie je na svete.
Páčilo sa ti? Pevne veríme, že áno. Tešíme sa aj na budúci rok, vidíme sa v auguste 2017 v Piešťanoch!
