Filipínska väznica, kde sú väzni natlačení horšie ako sardinky. Počet ľudí päťnásobne prekračuje limity a smrť nie je ničím zvláštnym

Neďaleko filipínskeho hlavného mesta Manila sa nachádza väznica, v ktorej to vyzerá, ako keby mal svet skončiť hneď zajtra a všetci ľudia sa rozhodli zachrániť tým, že sa uchýlia na jediné miesto. Jej názov znie Quezon City Jail a keď ju pred rokmi postavili, jej kapacita dosahovala približne 800 miest pre väzňov. Niekdajšie pravidlá sa však akoby rokmi stratili a z miesta pre 800 väzňov sa v posledných rokoch stala katastroficky vyzerajúca väznica, kde sa tlačí viac než 3800 ľudí čakajúcich na to, čo s nimi spravia súdy. Do Quezon City Jail sa totiž človek dostane vtedy, ak ešte nebol právoplatne odsúdený a stále čaká na súdne pojednávanie, kde sa o rozhodne o jeho osude.

Fotograf Noel Celis sa do Quezon City Jail už vo svojom živote raz pozrel a to, čo tam vtedy videl, sa mu zapísalo do pamäti natoľko, že pri nápadoch o novej reportáži z väzníc po svete sa ochotne vybral späť na miesto, ktoré ho tak fascinovalo. Aby bola jeho reportáž dostatočne autentická, dostal od filipínskej vlády povolenie na to, aby mohol priamo za múrmi väznice stráviť niekoľko dní a nocí, počas ktorých sa na svoj fotoaparát snažil verne zachytiť katastrofickú realitu toho, čo sa mu odohrávalo pred očami. V celách, ktoré boli postavené pre maximálne dvadsiatich väzňov sa dnes tlačí aj 200 ľudí a o osobnom priestore sa na tomto mieste ani nemá zmysel baviť. Keď Noel vošiel do väznice a slnko konečne zapadlo, poprosil strážnikov, aby ho zobrali do jej stredu, kde by mohol odfotiť mužov počas toho, ako sa ukladajú na spánok. Vedel si predstaviť, že to v preplnenej väznici musí v noci vyzerať veľmi zle, ale skutočnosť mu vyrazila dych. Na vonkajšom basketbalovom ihrisku sa tlačilo toľko väzňov, že vyzerali horšie ako sardinky natlačené v konzerve a keď si niekto ľahol do stredu ihriska a potom potreboval v noci ísť na záchod, nebola iná možnosť ako buď ďalšieho väzňa zobudiť, alebo jednoducho postúpať po ich telách.

Odporúčané

Silvia robila „bacharku“ vo väznici: Ženy môžu na vychádzkach otehotnieť. O niektorých romantických vzťahoch nevieme. (Rozhovor) 6. novembra 2024 o 12:30

Filipíny, kde sa väznica nachádza, pritom v posledných týždňoch zažívajú obrovskú vlnu násilia namierenú proti drogovým dílerom a ľuďom pracujúcim s drogami, ktorú vyvolali vyhlásenia nového prezidenta Rodriga Duterteho. Jeho krajina sa dlhý čas zmietala vo víre stúpajúcich počtov drogovo závislých ľudí, a tak priamo pred obyvateľmi vyhlásil doslova loveckú sezónu na drogových dílerov a po krajine sa už objavili stovky a stovky prípadov zabitých dílerov priamo na uliciach. Duterte sa vyjadril, že v tomto prípade nejde o žiadne ľudské práva, ale o to, aby sa Filipíny postupne zbavili drog ničiacich celé rodiny. Aj vo svetle týchto udalostí sa problémy s filipínskymi väznicami iba prehĺbili, pretože stovky drogových dílerov sa radšej rozhodli prísť na policajné stanice a priznať sa so všetkým, čo spáchali, ako keby ich mali prísť po zotmení zlynčovať ľudia na prezidentov príkaz. Ľudí následne nie je kam umiestňovať a vo väzniciach po celej krajine hlásia alarmujúce počty väzňov prevyšujúce predpísané kapacity jednotlivých zariadení.

Na Filipínach situácia s vymožiteľnosťou práva tiež nie je veľmi ružová a aj keď je človek oficiálne obvinený a čaká len na rozsudok, pokojne to môže trvať aj niekoľko rokov, ktoré musí stráviť vo väznici ako napríklad Quezon City Jail a nemá pritom žiadnu inú možnosť, len vytrvať. Príbeh chlapíka menom Raymund Narag iba podčiarkuje to, ako vyzerá bežná realita v Quezon City Jail, keďže sa rozhodol rozpovedať svoje zážitky po siedmich rokoch strávených v cele s ďalšími tridsiatimi odsúdencami. Každé ráno vraj vstával s vedomím, že sa nemusí dožiť večera a poukázal aj na to, že strážnici často možno nevedome a možno aj naschvál zaobchádzajú s väzňami tak, aby im životné podmienky ešte zhoršili a poslali ich na druhý svet, čím sa aspoň uvoľní ďalšie miesto. Množstvo väzňov napríklad dostalo infarkt z toho, že si v noci ani nemohli ľahnúť na chrbát a museli spať sčupení na svojich pár centimetroch štvorcových, ktoré na niekoľko hodín patrili len im. Keď sa k tomu potom pridá otrasné jedlo plné hrdzavých klincov či nechutných švábov, mnohí väzni stratia chuť ďalej žiť a úplne rezignujú, po čom si pre nich pokojne onedlho môže prísť samotná smrť.