Pád monarchie a nastolenie republiky pod vládou lorda protektora.
V 30-tych a 40-tych rokoch 17. storočia sa v kontinentálnej Európe odohrával jeden z najkrvavejších konfliktov tohto svetadiela – Tridsaťročná vojna. Na Britských ostrovoch však v tomto období panoval relatívny pokoj, minimálne čo sa týka vzťahu k medzinárodným udalostiam, keďže sa Anglicko do tohto konfliktu zapojilo iba krátko, v rokoch 1625 až 1630 a aj to za cenu veľkých materiálnych a ľudských strát. Oveľa väčšia hrozba pre kráľa Karola I. prichádza zvnútra štátu, vo všetkých častiach monarchie sa začínajú ozývať nespokojné hlasy volajúce po zmene a nastolení nového režimu.
Dôvodov prvotných nepokojov bolo viacero, jedným z najvážnejších bolo nepochybne kráľove bezohľadné presadzovanie náboženských reforiem. Škótsko, podobne ako Anglicko, bolo protestantské, avšak miestni cirkevní hodnostári patrili k tzv. puritánom, teda zástancom tradičnej viery, odmietajúcim akékoľvek zmeny. Keď sa teda Karol I. pokúsil zaviesť v Škótsku novú verziu Knihy modlitieb, narazil na prudký odpor vo forme menšieho ozbrojeného konfliktu, tzv. Vojny biskupov, v ktorej po brutálnych bojoch fanatickí škótski puritáni nakoniec zvíťazili a vydobyli si v krajine dominantné postavenie. Na druhej strane Írsko, aj keď v područí anglického kráľa a jeho miestodržiteľov, si užívalo relatívnu náboženskú slobodu a nedotknuteľnosť. Avšak po problémoch so Škótmi začali írski katolíci cítiť oprávnené obavy, že sa Karol pokúsi zaviesť celoplošný protestantizmus aj v ich zemi, a tak rozpútali šialené povstanie v írskej provincii Ulster, kde na znak odporu bezcitne zmasakrovali niekoľko tisíc protestantských prisťahovalcov.
Podpory reforiem sa Karol nedočkal ani v Londýne, nakoľko sa často dostával do konfliktu s „nelojálnym“ parlamentom. Ten v tomto období nemal ešte dominantné postavenie, kráľ ho de facto mohol zvolávať svojvoľne a využíval ho najmä ako zdroj príjmov na financovanie svojho zhýralého životného štýlu. Politické a náboženské pomery v kráľovstve však upevnili parlamentnú moc a keď bol v roku 1640 opäť zvolaný (tzv. Dlhý parlament), začal si nárokovať požiadavky, ako napríklad zrušenie kráľovho práva parlament zvolávať a rozpúšťať bez súhlasu jeho členov, striktnejšie rešpektovanie svojich uznesení či zväčšenie právomocí. Karol I. odmietal parlamentu udeliť široké výsady, nezhodol sa s ním ani na tom, kto bude veliť vojsku vyslanému proti rebelujúcemu smaragdovému ostrovu. Namiesto dohody s parlamentom monarcha zvolal ozbrojencov pod vlastnou vlajkou, čím definitívne uvrhol krajinu do občianskeho konfliktu. Začala sa tak prvá fáza anglickej občianskej vojny, v ktorej proti sebe primárne stáli dva mocenské bloky – rojalisti naklonení kráľovi a parlamentaristi na čele so Sirom Thomasom Fairfaxom a Oliverom Cromwellom.
K prvému výraznejšiemu konfliktu strán došlo v bitke pri Edgehill, 23. októbra 1642. Tento ozbrojený stret ukázal, že ani jedna zo strán zatiaľ nemá početnú ani materiálnu výhodu, nakoľko skončila nerozhodne. Kráľa podporoval sever a západ Anglicka, rovnako aj Wales (neskôr aj Írsko), za parlamentom stáli bohatšie regióny na východe a juhu, rovnako aj finančné a kultúrne centrum krajiny, Londýn. Po desiatkach lokálnych bojov dochádza koncom roka 1643 k výraznému zvratu, keď parlament modernizuje armádu a uzaviera vojenské spojenectvo so škótskymi protestantmi, ktorí definitívne zvrátia misku váh na jeho stranu. Časť kráľových vojakov navyše bojovala proti rebelom v Írsku a nemohli sa zapojiť do bojov na anglickej pevnine. Porážka rojalistov v bitke pri Marston Moor, 2. júla 1644, znamenala ich definitívne vypudenie zo severného Anglicka, odteraz ovládané koalíciou Škótov a parlamentaristov. Absolútnym klincom do rakvy pre zástancov monarchie v prvej fáze vojny bola prehra v bitke pri Naseby, 14. júna 1645, kedy sa kráľ vydal do rúk Škótov, nakoľko prechovával nedôveru k znepriateleným parlamentaristom.
Aj zo zajatia však Karol I. spriadal plány, ako sa dostať opäť na trón. Dohodol sa so Škótmi, ktorí v prvej fáze bojovali proti nemu, že v Anglicku zavedie škótske protestantské presbyteriánstvo výmenou za ich silné vojsko. Začala sa tak krátka, druhá fáza občianskej vojny, trvajúca necelý rok od februára 1648 do januára 1649. V júli 1648 vtrhli Škóti, teraz už na strane roajalistov, do Anglicka, avšak o mesiac neskôr v krvavej bitke pri Prestone boli definitívne porazení. Víťazní parlamentaristi už stratili akúkoľvek ľútosť voči Karolovi, vyhlásili ho za tyrana, odsúdili a 30. januára 1649 popravili. Sťatím bývalého kráľa sa začala tretia a zároveň posledná fáza anglickej občianskej vojny. Na čelo rojalistickej armády, ktorá bola teraz z valnej väčšiny už iba škótska, sa postavil princ Karol, syn Karola I. V roku 1650 sa v Bredskej dohode zaviazal splniť sľub svojho otca a zaviesť presbyteriánstvo v celom Anglicku, na oplátku požadoval vernosť Škótov a plnú moc nad ich armádou. Na čele parlamentaristov stál už Oliver Cromwell, ktorý medzitým stihol potlačiť najväčšie nepokoje v Írsku a mal tak voľné ruky na vysporiadanie sa so zvyškami nepriateľov republiky.
Jeho prvá výprava do severnej časti ostrova sa skončila bitkou pri Dunbare, 3. septembra 1650. Aj keď čelil početnej presile rojalistov, vďaka modernej armáde a dobrému veleniu dokázal nepriateľa poraziť a utrpel pri tom len minimálne straty. Zdalo sa, že bratovražedná vojna je na konci, avšak Karol sa pokúsil ešte o jeden zúfalý vojenský akt, pričom v roku 1651 bol definitívne korunovaný za kráľa Škótov (ako Karol II.), čo mu dalo vysnívanú absolútnu moc nad protestantskými vojakmi. Pod jeho velením rojalistická armáda vtrhla do rodného kraja s takmer nemožným cieľom dobyť Londýn. Čelila však početnej prevahe parlamentaristov, ktorí navyše oplývali oveľa väčším materiálnym a finančným zázemím, čiže o neúspechu tejto výpravy bolo už vopred rozhodnuté. Aj napriek týmto nepriaznivým faktorom sa Karolovi II. podarilo dostať až do samotného srdca Anglicka, kde bol v bitke pri Worcesteri, 3. septembra 1651, definitívne rozdrvený. V tomto ozbrojenom strete činila armáda rojalistov zhruba 15,000 mužov, zatiaľ čo Oliver Cromwell disponoval silou o dvojnásobnom počte. Dve tretiny rojalistickej armády bolo zajatých, zhruba tri tisícky ich padli a zvyšok utiekol. Na druhej strane, budúci Lord Protektor stratil len niečo cez dve stovky vojakov.
Po bitke Karol II. utiekol do Francúzska, čím sa parlament stal de facto vládcom Anglicka. Nepokoje pokračovali ešte istú dobu, ako v Škótsku, tak v Írsku, avšak Cromwell ich hravo potlačil a ako novo titulovaný lord protektor sa postavil na čelo republiky. Nebol to však definitívny koniec silnej ostrovnej monarchie, Karoll II. sa do krajiny v roku 1660 vrátil a o rok neskôr bol korunovaný za kráľa, čím sa dynastia Stuartovcov opäť dosadila na trón. Predpokladá sa, že počas bojov prišlo Anglicko o zhruba 10% svojho obyvateľstva. Zároveň sa jednalo o posledný občiansky konflikt na pôde Anglicka (nie však Škótska či Írska), ktorý upevnil moc parlamentu a obmedzil právomoci absolutistického vládcu.
