Z nepriateľov sa napokon stali bratia.
V čase vojny sa občas zabúda na to, že na oboch stranách bojujú obyčajní ľudia a často sa bitky zmenia na krvavé jatky len kvôli tomu, že z vojakov jednej či druhej strany vyprchá ľudskosť. Na druhej strane, ani si nedokážeme predstaviť, aké pocity museli na vlastnej koži zažívať vojaci poslaní do predných línií, no aj napriek tomu sa do dejín podarilo zapísať aj situácie, ktoré poukazujú na to, že človek je iba človek a nech je príkaz z velenia akýkoľvek, v určitom čase na určitom mieste občas morálka a spomínaná ľudskosť jednoducho nepustia.
O ľudskosti sme sa nerozhovorili len tak náhodou. Jej dokonalým príkladom by mohol byť aj príbeh z vrcholu druhej svetovej vojny, keď sa Spojenci vrhali hlava nehlava lietadlami nad nemecké mestá a bombardovali ich infraštruktúru, továrne či zbrojárne. Inak tomu nebolo ani 20. decembra roku 1943, keď sa formácia bombardérov B-17 Flying Fortress vydala z anglickej základne na let do Nemecka, ale keď vzlietali z letiska, ani netušili, čo sa prihodí jednému stroju z formácie a jeho posádke. Jeho prezývka znela Ye Olde Pub a na jeho palube v tú osudnú noc sedel aj pilot Charlie Brown spolu s ďalšími kolegami. Boli pripravení na prípadnú nemeckú defenzívu, ale hneď po prílete ku Brémam prišiel šok. Nemecká protilietadlová strela zasiahla Brownove lietadlo tak kriticky, že mu okamžite odišiel jeden motor a nos lietadla sa stratil niekde vo vzduchu. Bez jedného z motorov a s ťažkým poškodením sa Brownovi nepodarilo udržať tempo útočnej formácie, ktorá bola do istej miery chránená okolo letiacimi strojmi, a tak sa odrazu odpojil a to bola ideálna príležitosť pre nemecké lietadlá na to, aby začali paľbu a pokúsili sa americké lietadlo definitívne poslať k zemi.
Po dobu viac než 10 minút obliehalo americké lietadlo asi pätnásť nemeckých strojov a počiatočný rozsah poškodení sa postupne zväčšoval. Nemcom sa podarilo napoly vyradiť ďalší z motorov, rozstrieľať exteriér lietadla, zabiť jedného z posádky a niekoľkých ťažko zraniť. Pilota Browna zasiahla do ramena časť náboja a odrazu sa mu svet stratil pred očami a prebudil sa až o niekoľko desiatok sekúnd, keď lietadlo padalo strmhlav smerom na zem. Luftwaffe si myslelo, že Američanov úspešne zostrelili, pretože to tak pri lete nadol vyzeralo, a tak považovali svoju misiu za splnenú a odleteli späť na základňu. Netušili však, že tesne pred prichádzajúcou smrťou sa Brownovi spoločne s druhým pilotom podarí lietadlo stabilizovať vo výške asi 300 metrov nad zemou a takýmto spôsobom sa po poškodeniach vydať späť domov s asi 40-percentným výkonom lietadla.
V tejto časti príbehu doň vstúpil nemecký pilot Franz Stigler. Američania pokračovali v lete v malej výške a čo čert nechcel, všimli si ich piloti na neďalekom nemeckom letisku. Jedným z nich bol aj spomínaný Franz Stigler, ktorý v tom čase doplňoval palivo vo svojom Messerschmitte Bf 109 G-6 a povedal si, že ďalšie zostrelenie nepriateľského lietadla mu príde vhod. Vzlietol a o zopár minút už dobehol poškodenú B-17, čo ho prekvapilo natoľko, že urobil jedno z najdôležitejších rozhodnutí v celom jeho živote. Stigler, ktorý dovtedy zostrelil množstvo nepriateľských lietadiel a siahal na vyznamenanie Rytiersky kríž Železného kríža, len s hrôzou sledoval posádku amerického lietadla pri tom, ako sa snaží oživovať zranených a bezvládnych kolegov, a tak len priletel bližšie k lietadlu a gestami sa práve Brownovi v kokpite snažil naznačiť, aby sa vzdali a pristáli na nemeckom letisku, alebo zamierili do Švédska. Brown si v tej chvíli nevedel uvedomiť dôvod, prečo by s ním nemecký pilot chcel komunikovať a keď zbadal blížiaci sa Messerschmitt, myslel si, že domov sa už nikdy živý nedostane. Medzi Stiglerom a Brownom však vznikol komunikačný šum a keďže vo vypätej situácii Brown nerozumel, čo sa mu Stigler snaží naznačiť, tak iba pokračoval v lete nízko nad zemou a dúfal, že to prežije. Stigler napokon pochopil, že Američania chcú letieť až do Anglicka, a preto ich so svojím lietadlom odprevadil až ku pobrežiu, potom len zasalutoval a odletel späť na základňu.
Nech to už vyznie akokoľvek neuveriteľne, aj s pekelne poškodeným lietadlom sa Brownovi nakoniec podarilo pristáť na základni RAF Seething a keď potom nadriadeným prezradil, že ich omilostil nemecký pilot, dohodli sa, že túto informáciu nebudú ďalej šíriť. Báli sa toho, že spojeneckí piloti stratia strach z pilotov Luftwaffe a tí to potom využijú v boji. Informácie o príbehu Browna a Stiglera tak zostali zapečatené a utajené fakticky až do roku 1986, keď bol Brown pozvaný na konferenciu bojových pilotov Gathering of the Eagles a na nej padla otázka, či si pamätá z vojnového obdobia nejaký príbeh, na ktorý nikdy nezabudne. Brown si vtedy spomenul na nemeckého pilota a jeho rozlúčkové salutovanie, čo ho prinútilo k tomu, aby sa ho pokúsil vyhľadať. Spočiatku sa mu to vôbec nedarilo a trvalo viac než 4 roky, kým sa dvaja piloti spojení utajenou eskortou našli. Stigler sa medzitým po vojne odsťahoval do Kanady a keď sa potom s Brownom kontaktovali a on presne opísal celú situáciu zo svojej pozície nemeckého pilota, bolo obom jasné, že sa im podarilo nájsť jeden druhého.
Tento neuveriteľný príbeh pritom skončil ešte krajšie, než počas vojny prebehol. Po prvom povojnovom stretnutí sa Brown a Stigler skamarátili až natoľko, že po viac než 18 rokov boli nielen blízkymi priateľmi, ale nazývali sa aj bratmi a inak to nebolo až od ich smrtí, keďže obaja zomreli v rozmedzí niekoľkých mesiacov v roku 2008.
