Lars von Trier búra svojím Antikristom hranice cenzúry a zobrazuje peklo človeka s vážnymi depresiami.
Zvláštny, šokujúci, znepokojivý, nezmyselný - aj takéto prívlastky nesie psychologická mysteriózna dráma s prvkami hororu. Antikrist rozdeľuje ľudí, ktorí sa odhodlali zasvätiť takmer dve hodiny snímke Larsa von Triera, na dva protichodné tábory: buď ste boli nadšení z jednej hlbokej myšlienky za druhou, alebo ste chudákovi režisérovi nadávali za akýsi zvrátený druh porna.
V prológu nás bližšie nemenovaní hlavní hrdinovia On a Ona privítajú veľmi detailne zobrazenou sexuálnou scénou prerývanou zábermi ich spoločného syna padajúceho počas radovánok rodičov z okna. Následne sledujeme, ako ťažko sa so smrťou potomka obaja vyrovnávajú, Ona upadá do hlbokých bezvýchodiskových stavov depresie, pričom On vezme ako terapeut situáciu do vlastných rúk a rozhodne sa manželku sám vyliečiť. Rozhodne sa so svojou zničenou polovičkou odcestovať na spoločnú chatu v Edene. Nočné mory nešťastného páru sa však zďaleka nekončia.
Už pri počúvaní nezvyčajne zvolenej klasickej hudby v úvode zisťujeme, že pôjde o nezvyčajný režisérsky počin. Presný filmový žáner sa určuje ťažko, Trier rád uberá z každého rožka troška, no v tomto prípade bolo pôvodným zámerom natočiť horor, keďže doň podľa vlastných slov môže bez výčitiek vložiť rôzne zvláštnosti. Obsadil len dvoch hercov a nechal sa inšpirovať jedným z jeho najobľúbenejších filmov - Barry Lyndon. Svoje režisérske i scenáristické dielo knižne rozdelil na prológ, štyri kapitoly s príznačnými názvami a epilóg. Gradujúci dej obsahuje veľké množstvo čoraz menej lichotivých sexuálnych scén a veľa nepríjemnej nahoty, čo nás v kombinácii s celkovou pochmúrnosťou deja dovádza k úsudku, že režisér sa počas písania scenáru nenachádzal v stave psychickej pohody. Prechádzal si vážnymi depresiami a v rozhovoroch priznal, že ho písanie scenáru donútilo vyliezť z postele a postupne sa z problémov vyhrabať.
Antikrist nepatrí medzi filmy vhodné na odpočinok po ťažkom dni. Takmer každá minúta je popretkávaná všemožnými metaforami či symbolmi vyžadujúcimi pozorného diváka, podrobne analyzujúceho jednotlivé obrazy. Možných vysvetlení odkazov je mnoho. On a Ona v Edene odkazujúcom na biblickú rajskú záhradu môžu symbolizovať starozmluvný text, kde Eva poslúchla hadovo vábenie a predstavuje nástroj diabla a samotného Antikrista. On a Ona môžu reprezentovať mužské a ženské pohlavie. Ona, najprv slabá, nevinná, prehnane emocionálna a trpiaca úzkosťou a strachom zo zlyhania v úlohe matky, no následne stelesnenie prírody nenechajúcej sa skrotiť mužom so zbraňami sa zmrzačením mužových i svojich pohlavných orgánov plne odstriháva od sexuality spojenej s podriadenosťou opačnému pohlaviu. On ako dominantný, arogantný a pyšný vládca vždy vediaci všetko najlepšie. Iba on dokáže pomôcť svojej žene, ktorú si pred jej zosypaním sotva všímal, čiže tu máme ďalšie potenciálne stelesnenie Antikrista. Ženy prechádzajúce v záverečnej scéne okolo muža súvisia buď s nedokončenou diplomovou prácou ženy o čarodejníctve, obhajobou žien a ich finálneho zbavenia viny, alebo so stereotypom pohlaví zakrývajúcom naše skutočné tváre.
Môže ísť aj o odkaz na všetky ženy padnuté za obeť v snahe odstrihnúť sa od stereotypov či padnuté za obeť svojim dominantným pánom alebo iným sudcom umlčujúcim ich protestné hlasy, ako to spravil aj On. Žalude padajúce na strechu si dokážeme prepojiť s mužskou reprodukciou a strach z líščej nory s obavou z materstva po hrozných udalostiach. Tier bol vďaka filmu mnohými označovaný za myzogýna, čiže človeka nenávidiaceho ženy, no obvinenia ľahko vyvráti fakt, že vždy chcel natočiť film idúci proti jeho vlastným presvedčeniam.
Výkladov ústredných myšlienok je neúrekom, no ktoré z nich je pravdivé? Kto alebo čo je Antikrist? Odpoveď od režiséra znie - bohvie. Sám Trier sa zmienil, že sotva vedel, čo píše, ukladal na papier len jednotlivé prichádzajúce obrazy. Uviedol, že pýtať sa ho na význam Antikrista je ako spytovať sa sliepky na slepačiu polievku. Lenže, ak by nám bol poskytol uspokojujúce objasnenie, aj tak by som neverila človeku tvrdiacemu, že hovoriacu líšku zobrazenú vo filme videl pri ceste do paralelných svetov, kam sa údajne nedostal pomocou žiadnych omamných látok.
Antikrist poskytuje okno do mysle psychicky chorého režiséra prenášajúceho svoju bolesť i postupne nadobúdanú silu do svojich postáv. Herečka Charlotte Gainsbourg dokonca prehlásila, že často stvárňovala režiséra a prechádzala si vo filme jeho útrapami. Akokoľvek snímke porozumiete, je len na vás. Vo svete, kde vládnu bolesť, výčitky a beznádej, predsa neexistujú žiadne správne odpovede ani racionálne vysvetlenia. Pokiaľ ste si v živote prešli ozaj ťažkými obdobiami, Antikrist vám veľmi rád pripomenie chvíle, kedy nič nedávalo zmysel, kedy ste nežili, ale prežívali, báli sa väčších banálností než líščej nory a márne sa pokúšali uniknúť z vtáčej klietky. Avšak, zdôrazní, že z najhlbšieho dna sa dá najľahšie dostať po vlastných a najlepšiu nápomocnú ruku nájdeme práve na konci nášho ramena.
