Muž, ktorý stojí za zneužitím nemeckého lekárstva.
Po dlhšej odmlke sa opäť hlásia o slovo nacistickí lekári smrti. V koncentračných táboroch po celej okupovanej Európe ich pôsobilo viac než dosť a treba neustále zdôrazňovať, ako opakovane prehlasovali, že v záujme vedy a s plnými ústami rečí o tom, že ich cieľom je pomoc ľudstvu, podstupovali tie najväčšie (ľudské a morálne) obete. Z tejto zvrátenej logiky akoby sršalo, že by sme im mali byť dodnes vďační za výsledky experimentov, ktoré posunuli medicínu o sto rokov vpred. Grawitz bol toho ďalším zjavným príkladom, ktorý sa neštítil odsúdiť mnohých nevinných k ukrutnej bolesti v záujme tohto vyššieho “dobra”. Jeho vina je o to väčšia, že Grawitz nebol len rádový “doktorko” v niektorom z lágrov, ale bol hlavou celej tejto mašinérie.
Grawitz pred vojnou
Narodil sa 8. júna 1899 v Berlíne, v miestnej časti Charlottenburg, ktorá bola (a aj je) známa najväčším zámkom na území hlavného nemeckého mesta a tiež rušným životom. Už od 19. storočia obývali túto štvrť vážené berlínske rodiny, ktoré patrili do miestnej smotánky. Inak tomu nebolo ani v prípade rodiny Grawitzových. Ernst-Robert Grawitz pochádzal zo zámožnej a uznávanej lekárskej rodiny. Jeho otec bol lekárom viacerých vplyvným ľudí v Berlíne i v celom Nemecku. Neskôr sa stal dokonca primárom kliniky v Charlottenburgu, ktorú vyhľadávali popredné osobnosti Berlína. Popri tom bol aj významným vojenským lekárom, čo osvedčil hlavne počas prvej svetovej vojny. Ernstov strýko, Paul Grawitz, bol zasa uznávaným patológom. Taktiež pôsobil v Berlíne, kde bol riaditeľom patologického ústavu. Zaoberal sa výskumom jemných tkanív a hlavne výskumom rakoviny obličiek.
Paul Grawitz
Ernst-Robert Grawitz pochádzal teda z vplyvnej a zámožnej rodiny. Mal ideálne podmienky k tomu, aby pokračoval v šľapajách svojho otca alebo strýka. Základné a gymnaziálne štúdium absolvoval v najlepších berlínskych školách. Avšak, prišla prvá svetová vojna a mladý Ernst narukoval v roku 1917 k nemeckej pechote. Krátko pred skončením vojny (v septembri 1918) padol do britského zajatia. Strávil v ňom viac ako rok - prepustený bol v novembri 1919. To sa však už pomery v Nemecku úplne zmenili. Grawitz sa vrátil domov a dokončil štúdium na miestnej univerzite, kde vyštudoval medicínu. Po skončení štúdia vykonával lekársku prax v berlínskej nemocnici a takisto pracoval ako asistent na miestnej univerzite. Postupne získal uznanie svojich kolegov a zaradil sa medzi lekárske osobnosti svojej rodiny.
Presvedčený nacista
Ernst-Robert Grawitz bol od začiatku sympatizant nacistického hnutia. Už krátko po návrate z britského väzenia zastával názor, že Nemecko musí spasiť iba silná vláda jednej strany, ktorá krajinu očistí od rôznych úpadkových prvkov. Nacisti predstavovali takúto silu a ako každé hnutie, ktorého základy treba hľadať vo fašizme, mali na to aj určité filozofické argumenty. Fašistické hnutia vo všeobecnosti považujú svoj boj proti úpadku spoločnosti za poslanie, seba vnímajú skôr v pozícii mučeníkov, ktorí sú ochotní znášať akékoľvek krivdy pre svoj národ a jeho dobro. V tom tkvela popularita aj nemeckého národného socializmu, ktorý postupne lákal čoraz viac Nemcov do svojich radov. Grawitz bol však medzi prvými, čo mu neskôr zaručilo aj isté politické a spoločenské výhody. K strane sa pripojil až neskôr, no jeho pravicová a nacionalistická orientácia bola zrejmá už od počiatku.
Dobrovoľníci Einwohnerwehru po skončení prvej svetovej vojny
Hneď po svojom návrate z britského väzenia sa v roku 1919 pripojil k organizácii Einwohnerwehr v Berlíne. Bola to organizácia, ktorej počiatky treba hľadať v Bavorsku, no čoskoro oslovila tisíce Nemcov po celej krajine. Fungovala na politickom (konzervativizmus a pravicová orientácia) a stavovskom princípe, keďže jej poprední členovia pochádzali z kruhov bývalej aristokracie. Cieľom organizácie bol návrat monarchie a zvrhnutie Weimarskej republiky. Práve v tomto bode sa Einwohnerwehr prelínala s ostatnými pravicovými skupinami, medzi ktoré patrila aj novovznikajúca NSDAP. Vyvrcholením aktivít Einwohnerwehru bol tzv. Kappov puč z roku 1920. Bol to v podstate prvý vážny pravicový pokus o zvrhnutie vlády v Nemecku, ktorý sa skončil absolútnym fiaskom. Grawitz sa ho zúčastnil ako člen Einwohnerwehru a tiež ako člen (zrušených) jednotiek Freikorps (v podstate prvé pravicové polovojenské jednotky v povojnovom Nemecku).
Plagát, ktorým sa verbovali členovia Feikorpsov
Po nevydarenom puči sa tieto organizácie rozpadli a väčšia časť členov skončila v radoch Reichswehru (Ríšska branná moc, inými slovami obmedzená Nemecká armáda z rokov 1919 - 1935) alebo NSDAP. Grawitz sa stal horlivým podporovateľom Adolfa Hitlera, no do straníckych štruktúr vstúpil až keď bolo jasné, že NSDAP sa stáva najsilnejšou stranou v Nemecku. V roku 1931 sa stal členom SS a o rok neskôr získal aj stranícku knižku NSDAP. Potom to šlo s jeho kariérou už pomerne rýchlo.
Podiel na experimentoch
Ešte v medzivojnovom období sa Grawitz vyšvihol medzi elitu nemeckého lekárstva. Postupne sa prepracoval na jedného z najväčších odborníkov v oblasti vnútorných ochorení a internej medicíny. Takisto aj jeho politický vplyv po vstupe do nacistických organizácií rástol a niet sa čomu diviť, že ho už v roku 1935 Heinrich Himmler vymenoval za Ríšskeho lekára SS. Stal sa tak najväčšou autoritou v medicínskych otázkach v rámci SS. Dalo by sa dokonca povedať, že s touto funkciou prišiel aj výrazný vplyv na lekársku problematiku v Nemecku vo všeobecnosti. Netrvalo dlho a Grawitz sa už v roku 1936 stal predsedom nemeckého Červeného kríža, čím zavŕšil svoju kariéru absolútnej autority nemeckej medicíny.
Odznak nacistického Červeného kríža
Predseda Červeného kríža nebola iba akási podradná funkcia, Grawitz sa zaradil medzi dôležité osobnosti Tretej ríše. Súviselo to hlavne s tým, že už v tom čase boli plány na vyvolanie novej vojny v plnom prúde. Hitlerov kabinet sa zaoberal expanzívnou politikou už dlho a síce sa snažil vyriešiť prvotné požiadavky bez vojnového konfliktu (a treba priznať, že spočiatku aj úspešne - oblasť Porýnia, anšlus Rakúska, rozbitie Československa), bolo všetkým vo vedení nacistického hnutia, že ústupky ostatných mocností nebudú trvať večne. Vedúce špičky nacistov považovali teda vojnu za nevyhnutný dôsledok, vedúci k dosiahnutiu ich požiadaviek. A práve v tomto momente sa do popredia dostávalo aj vojnové lekárstvo. Tradícia vojnovej medicíny bola v Nemecku pomerne bohatá a nacisti si jej význam dobre uvedomovali.
Hitler a jeho nohsledi si uvedomovali význam lekárskych organizácií v Nemecku
V tomto bode sa o slovo prihlásili aj experimenty na ľuďoch. I keď väzňov koncentračných táborov nacisti nepovažovali za skutočných ľudí, pokusy na týchto “podradných” jedincoch mali nemecké lekárstvo zdokonaliť a prispieť k liečbe vážnych poranení a ochorení spojených s vojnou. Experimentovanie sa tak, primárne, zameralo na vojnové zranenia rôzneho druhu a závažnosti. Počnúc najjednoduchšími transplantáciami kože a končiac zložitými pokusmi s transplantáciami orgánov. Grawitz ako najvyššia autorita nemeckého lekárstva sa tak podpísal pod väčšinu výskumných experimentov na väzňoch režimu. Bol medzi vedúcimi osobnosťami, ktoré s podobnými nápadmi prišli a väčšinu zo 70 veľkých experimentov, ktoré si vyžiadali viac ako 7000 (potvrdených) ľudských obetí - toto číslo nezahŕňa nepotvrdené obete na životoch a, samozrejme, ani obete, ktoré nacistické lekárske experimenty prežili, no následky pokusov si niesli po celý život.
Predseda Červeného kríža Grawitz sa zdraví s členkami svojej organizácie
Osobne sa zúčastnil iba minima pokusov, prípadne sa podieľal skôr na demonštrovaní výsledkov a podobne. Jednoducho, cez jeho ruky fyzicky neprešlo až toľko ľudí, ako v prípade mnohých ostatných lekárov. Zastrešoval však svojou autoritou celú materiálnu, personálnu i programovú skladbu experimentovania na ľuďoch. Bez Grawitzovej osobnej angažovanosti by sa azda mnohé pokusy ani nerealizovali (ako tomu bolo, napríklad, aj v prípade Karla Gebhardta, o ktorom ste si mohli prečítať článok: Nacistický doktor Karl Gebhardt: Lámal ženám kosti, aby očistil vlastné meno). Dôležité je tiež podotknúť, že Grawitz vytvoril z experimentovania na ľuďoch výhodný biznis. Experimentovanie sa stalo lukratívnym zdrojom prijímov, pretože štátne zakázky v tejto oblasti boli viac než štedré.
Nemecká rasová politika bola založená aj na výskumoch nacistických lekárov
Grawitz spojil všetky nemecké zdravotnícke organizácie a zapojil ich do experimentovania na väzňoch koncentračných táborov. Nemecká medicína sa stala tiež podporovateľom nacistickej ideológie, keď práve lekárskymi a biologickými argumentmi o nadradenosti árijskej rasy zásobovala nacistov. Podklady o podradnosti ostatných rás a národov (zväčša šlo najmä o židovskú a slovanskú otázku), ktoré nemeckí lekári pripravovali, sa stali základom ich neskoršieho nehumánneho zaobchádzania s týmito ľuďmi. Grawitz a jemu podobní sa zaslúžili o to, že nemecké lekárstvo bolo zneužité a využité na tieto neľudské pokusy a tiež na to, aby očistilo nemeckú rasu od “slabých” elementov (napríklad hromadná likvidácia mentálne a telesne postihnutých jedincov). Toto je azda najväčší podiel viny a je nutné ho pripísať, okrem iných, práve prezidentovi nemeckého Červeného kríža, ktorý takto pošpinil poslanie tejto ištitúcie.
Grawitzov koniec
Hlava nacistického lekárstva bola pri svojom Vodcovi takmer do úplného konca. V Berlíne v roku 1945 sa Grawitz zúčastňoval posledných nezmyselných porád Hitlerovho štábu. Tak ako mnohí ďalší v Hitlerovom okolí, si bol aj Grawitz vedomý, že vojna je stratená a na čelných predstaviteľov nemeckého nacizmu čaká totálna porážka. Podobne ako iní v jeho okolí sa napokon rozhodol pre absolútne radikálne východisko z bezvýchodiskovej situácie.
Christian Hoening ako Ernst-Robert Grawitz
Vo svojej vile sa v posledných dňoch existencie Tretej ríše rozhodol pre samovraždu. Krutosť a zbabelosť jeho činu však spočíva v tom, že nerozhodol iba za seba, ale aj za celú svoju rodinu. Pomocou ručného granátu spáchal samovraždu, aby unikol potrestaniu zo strany spojencov. Zabil seba i celú svoju rodinu. Táto udalosť je zachytená aj vo filme Pád Tretej ríše (2004), kde Ernsta-Roberta Grawitza stvárnil nemecký herec Christian Hoening.
Scéna z filmu Pád Tretej ríše
