Londýn si vysnívala, ešte než ho videla na vlastné oči. A hoci začiatky boli katastrofálne, Michaela Sibertová dnes žne úspechy. Počas rozhovoru nás previedla aj zákulisím televíznych štúdií a chodbami školy, kam vďaka jej vlogu môžete vstúpiť aj vy.
Vo vlastnej rádiovej šou hviezdila Michaela Sibertová už ako malé dievčatko. S požičaným rekordérom a mikrofónom behala za námetmi doma i za panelákom a svojich poslucháčov, hoci najprv len imaginárnych, rátala na státisíce. Dnes už 22-ročná rodáčka z Košíc predstierať nemusí. Študentka prestížnej londýnskej vysokej školy University of Westminster, ktorej absolventi figurovali aj na zozname (nielen) tohtoročných nominácií na Oscara alebo sa šplhajú na prvé priečky hudobných hitparád, má našliapnuté na úspešnú kariéru. Z rádia po čase presedlala na televíziu, stážovala v televíznej šou Britain's Got Talent, nakrútila hudobné video pre finalistu súťaže The Voice a komédia, pre ktorú režírovala televíznu časť, nedávno získala nomináciu na The Royal Television Awards. Poctivo maká, aj keď ostatní oddychujú, buduje si sieť kontaktov a čoskoro odpremiéruje svoj prvý dokumentárny film, v ktorom odhalí, kto a čo všetko stojí za videami britských a slovenských YouTuberov. Popri tom zostáva nohami pevne na zemi. „Nejde o to, či ste najlepší, ale ako viete pracovať s ľuďmi a aký ste človek,“ hovorí Michaela.
O tom, že raz budeš žiť v Londýne a venovať sa masmédiám, si vedela už ako dvanásťročná. Mnohí netušia, čo so svojím životom, ani o mnoho rokov neskôr. Odkiaľ sa vzal ten sen?
Odmalička som sa venovala kreatívnym činnostiam - tancu, spevu, maľovaniu. Zvykla som si nahrávať rádiovú šou. Predstavovala som si, že sa prihováram davom poslucháčov, vyspovedala som dokonca aj rodičov. Na strednej sa pridal blog, natáčanie a strih videí a s dvomi kamarátmi sme mali aj internetové rádio. Neskôr som vyskúšala robiť livestreamy na Twitteri, takzvané Twitcamy. Niektorí ľudia si ma aj po štyroch rokoch ešte stále pamätajú ako Mišku z Twitcamov a ostali sme v kontakte. No napadlo mi niekedy, že sa vydám na cestu producentky televíznych programov? Ani vo sne! Ja som len vždy robila to, čo ma bavilo. A bolo toho veľa.
Mala si smelosť a dávku extravagancie v krvi? Bola láska k rádiu, réžii a celému kolotoču pohyblivých obrázkov a zvukových stôp dedičná?
Môj dedko pracoval pre Slovenskú televíziu, terajšiu RTVS, ako režisér a scenárista, takže ma ako malú niekedy brával na natáčania a občas ma aj obsadil do svojich programov. Vtedy som ale nemala poňatia o tom, čo sa okolo mňa deje. Odmalička ma bavilo hrať sa s fotoaparátom či kamerou, zachytiť momenty z môjho života a vymýšľať rôzne príbehy. No gény sa prejavili vo veľkom až teraz.
Ako pokračovala cesta za napĺňaním tvojho sna?
Počas mojej celebritnej zamilovanosti do Orlanda Blooma som preskúmala všetko o jeho živote a vtedy som natrafila na Londýn. Neskutočne ma to ťahalo do anglickej metropoly. Na škole sa organizovali každoročné zájazdy, a tak som ustavične hučala do mamky, že ja tam proste musím ísť! Dočkala som sa po šiestich rokoch, ako darček na moje 18. narodeniny. Tento týždeň zmenil môj život - zamilovala som sa do tohto mesta ešte viac, cítila som, že sem patrím. A tiež som sa tu stretla so známym moderátorom BBC Radio 1 – Gregom Jamesom. Dovtedy som ani veľmi nevedela, kto to je, cieľom stretnutia bolo získať podpis pre môjho kamaráta. Greg bol tak zlatý, že Jirkovi aj zavolal a nahral narodeninové video. Odvtedy som začala počúvať Radio 1 denno-denne. Síce som vždy vedela, že chcem študovať masmédia, fakt, že rádio bude tá prvá cesta, som si uvedomila až tu.
Ako reagovala tvoja rodina, keď si sa po strednej rozhodla odísť do Anglicka?
Mamka moje plány okamžite zamietla. Že nemám mať nereálne sny, že je to drahé, že to nemá ako pokryť z jej učiteľského platu, a že kto jej pomôže so starostlivosťou o môjho malého autistického bračeka. No ja som sa nevzdávala a pozisťovala si všetko o pôžičke, štipendiách a samotnej škole. Podala som si prihlášku na päť univerzít, no ja som chcela ísť len na University of Westminster. Napísala som takzvaný personal statement, kde mi veľmi pomohli moje aktivity a záľuby z tínedžerských čias. Hneď po pohovore mi prišiel email, že som prijatá. Skákala som od radosti po celom byte a už sa videla na tejto škole. Mamka videla, že ma nezastaví, tak som veľmi vďačná, že nakoniec, aj s celou rodinou a priateľmi, podporila moje sny.
Štúdium na Slovensku si vôbec nezvažovala. Máš pocit, že v dnešnom vzdelávaní na slovenských školách je niečo v neporiadku? Čo ti prekáža, kde je chyba?
Na Slovensku sú fakulty, ktoré sú na vysokej úrovni, no čo počúvam od kamarátov, len sa trápia nad učením sa zbytočností. Príde mi, že na Slovensku je to hlavne o prednáškach a skúškach. U nás funguje štúdium úplne inák - 50 percent tvorí prax a 50 teória. Keďže študujem na fakulte médií, umení a dizajnu, mám prístup nielen k televíznemu štúdiu, ale aj k filmovému, rádiovým, fotografickým, hudobným a pod. Študenti hudby majú svoju rádiovú show a ja miestami využívam fotografické štúdia. Tým pádom môžeme aj po skončení semestra naplno využívať tieto zariadenia a spolupracovať na rôznych projektoch. Ono sa určite oplatí potom splácať pôžičku, keď viete, že to za to stojí a že ste využili zariadenia univerzity čo najviac. Nehovoriac o tom, že tu je ten pravý študentský život.
Takže škola ťa skutočne pripravuje na lesk aj tiene šoubiznisu...
Presne tak. Filmoví študenti majú premiéry aj s popcornom a červeným kobercom ich filmov v našom kine. Študenti hudby robia pravidelné koncerty. Bývalí študenti našej fakulty majú filmy nominované na Oscara a nedávno bola napr. skladba Easy Love od Sigalu, ktorý promoval v roku 2012, na prvej priečke UK hitparády. Takéto kontakty sú na nezaplatenie! A čo je ešte lepšie, každý štvrtok máme takzvané Harrow Conversations - prednášky od úspešných ľudí z rôznych brandží. Moje najobľúbenejšie boli prednáška od kreatívneho riaditeľa Google či návšteva CEO BBC Worldwide - Tima Davieho. To som hltala každé slovo a po prednáške šla za ním s otázkou - pán Davie, prečo trvá produkcia 3 epizód Sherlocka tak dlho? No nespýtajte sa na Sherlocka človeka, ktorý je za predajom tohto fenoménu do celého sveta.
A prečo trvá tak dlho?
Povedal, že Sherlock je vytvorený jedným človekom a nie skupinkou scenáristov. A že Steven Moffat je ich klenot a keďže tvorí aj pre seriál Dr.Who, je veľmi zaneprázdnený.
Stále viac mladých Slovákov študuje v zahraničí. Problémom je, že takmer polovica z nich sa už nechce vrátiť naspäť. Ako to vnímaš ty? Vrátiš sa?
Takmer denno-denne dostávam otázku - čo ďalej? Jednoznačne ostávam. Kvalifikácia, skúsenosti a vzdelanie, ktoré som tu získala, slovenská spoločnosť, bohužiaľ, neocení. Je tu aj viac ponúk na prácu a kontakty, ktoré som získala v rôznych brandžiach by mi na Slovensku boli na nič. Minulý rok bola istá skupina Slovákov na čele s pánom Procházkom lákať v Anglicku vyštudovaných Slovákov späť do domoviny. No zatiaľ v našej krajine nie sú vybudované podmienky, ktoré by nám umožnili uplatniť nadobudnuté znalosti a skúsenosti. Verím, že sa to raz zmení a práve mladá generácia zmení Slovensko na lepšiu krajinu. To bude ale trvať ešte desiatky rokov. No netreba strácať nádej.
Mala si niekedy strach? Čoho si sa bála po príchode do Londýna?
Presťahovať sa do jedného z najväčších miest na svete nebolo bezproblémové. Prvý mesiac bol ten najťažší. Nové prostredie, noví ľudia, nový spôsob života. No v žilách mi prúdila energia vzrušenia z nepoznaného. Keďže som mala certifikát úroveň C1 z angličtiny, vravela som si, že to nebude až také ťažké. No opak bol pravdou. Prvá prezentácia a esej dopadli katastrofálne. Takmer som neprešla predmet, lebo spôsob, akým sa píšu akademické práce v Anglicku bolo úplne niečo iné, ako som bola dovtedy zvyknutá. No čítaním akademickej literatúry a konzultácii s akademickými poradkyňami ma priviedli na správnu cestu. Teraz mám už z prác lepšie známky ako poniektorí britskí spolužiaci.
Do Londýna si prišla študovať rádiovú produkciu, bolo to skôr trápenie ako radosť...
Milujem rádio, no byť jedinou študentkou zo zahraničia v triede plnej Britov bolo dosť ťažké. Keďže som perfekcionistka, snažila som sa vysloviť každé slovo so správnym prízvukom, no nikdy to nebolo stopercentné a formovať vety žurnalistickým spôsobom bolo ešte ťažšie. Bavilo ma robiť rannú show, no akonáhle sa objavil môj talentovaný spolužiak, ktorý prebral celú show, k slovu som sa ani neodvážila dostať. Predsa len, bolo nás 26 a väčšina chcela byť moderátorom. Popri škole som sa venovala natáčaniu a fotografii a zistila som, že ma to viac napĺňa a viem sa viac kreatívne vyblázniť. Jedného dňa ma kamoška z televízie zavolala, nech si zahrám v krátkej scénke z ich drámy. Zapáčilo sa mi, ako má každý inú úlohu a môže si vyskúšať rôzne úlohy od réžie až po zvuk. Požiadala som teda o zmenu odboru po semestri a vyhoveli mi. Teraz mi ľudia vravia, že si nevedia predstaviť, žeby som študovala niečo iné ako televíziu. Že som sa v tom neskutočne našla.
Keby si mala škôlkarovi vysvetliť - o čom je práca produkčnej, čo by si povedala? Čo je na nej najnáročnejšie? Vyskúšala som si už rôzne roly, od kamery a zvuku až po réžiu a produkciu. Najviac ma ale baví byť producentkou. Producent je kreatívny zdroj nápadov a manažér v jednom. Stále musí prichádzať s novými nápadmi na programy, zorganizovať celý štáb, financie a zhmotniť myšlienky do reálneho výsledku. Pre každého je náročné niečo iné. Producent musí vedieť vyriešiť každý problém a ja rada riešim problémy, takže ma táto rola baví najviac.
Filmová produkcia si žiada kreativitu, ale aj organizačné schopnosti, hoci sa veci dejú za kamerou, introvert si tu asi neškrtne. Ako to vlastne funguje, ak chce niekto preraziť?
Naši profesori nám stále prízvukujú - nie je dôležité, či ste najlepší kameraman či režisér, ide o to, ako viete pracovať s ľuďmi a aký ste človek. Musíte byť takzvaný „people person“. To znamená, že viete s každým vychádzať, ste milý a plný pozitívnej energie. Nečudo, že štáby sú ako rodina a vládne tam skvelá atmosféra. Na vysoké ego a hrdosť zabudnite. No na prílišnú skromnosť taktiež. Entuziazmus a výborná pracovná morálka je tá správna cesta.
Na čom aktuálne v škole pracuješ?
Momentálne pracujem na produkcii zábavno-športovej televíznej show. Taký mix bláznovstva, a zábavy so športovým podtónom. Napríklad, snažím sa dostať sumo zápasníka do štúdia, aby dal jednému z našich moderátorov malú „lekciu“. Minulý týždeň sme dokonca celý štáb hrali „bubble football“. Vopchali sme sa do veľkých nafukovacích lôpt a hrali futbal. Zostrih z toho je veľmi vtipný a bola to super zábava. Táto show je náš finálny projekt a potom už nasleduje len bakalárka.
Keď sa skončia povinné prednášky, zväčša si asi nejdeš domov vyložiť nohy na stôl. Akým projektom sa venuješ?
Vždy sa snažím robiť niečo produktívne. Keďže už od prvého ročníka sa venujem natáčaniu rôznych projektov a snažila si vytvoriť meno na škole, stále mi prichádzajú ponuky na nejakú spoluprácu. Buď robím promo alebo hudobné videá, no venujem sa aj fotografii. Niekedy si ma kamaráti pozvú ako hosťa do ich rádiovej show. Tu sa človek nikdy nenudí.
Aké zaujímavé spolupráce máš už za sebou? A ako si sa k nim dostala?
Najlepšou spoluprácou bolo jednoznačne natáčanie live music videa pre muzikanta menom Emmanuel Nwamadi. Tento talentovaný týpek a študent našej školy sa prihlásil do minuloročnej série The Voice UK a dostal sa až do samotného finále. Skončil na druhom mieste a už počas súťaže prišiel za mnou, že súrne potrebuje, aby som pre neho spravila hudobné video. Tak som zarezervovala naše TV štúdio, zorganizovala a naplánovala celú produkciu a poskladala tím z 15 študentov. Veľmi sme si to užili a s výsledkom boli všetci spokojní.
Úspešný podnikateľ Robert Kiyosaki hovorí, že našu budúcnosť tvorí to, čo urobíme dnes, nie to, čo možno urobíme zajtra. Zdá sa, že sa tým riadiš aj ty. Nevadí ti, že ti zostáva málo času pre seba?
Ja sa v mojich projektoch, škole a práci neskutočne vyžívam, no vždy si nájdem čas aj na oddych, relax a priateľov. No priznám sa, že ma niekedy moji priatelia musia donútiť, aby som išla s nimi von alebo konečne odišla z knižnice či editovacej miestnosti. Ale už sa to lepší. Snažím sa viac oddychovať a nepreháňať to až tak.
Je pre teba efektívne plánovanie času malina alebo boj?
Kedysi to bol boj, ale časom som sa to naučila. Bola som prinútená. Bez efektívneho time managementu by som nezvládala všetky tieto aktivity a školu. Univerzita je v tomto skvelá príprava na budúcu kariéru.
Ako vyzerá tvoj bežný deň?
Deň začínam hudbou, ktorá ma dostane do nálady, pri raňajkách si pozriem nejaké YouTube video, cestou na univerzitu počúvam BBC Radio 1 alebo Capital FM. Ráno pracujem v knižnici, potom bežím na natáčanie daného projektu, poobede editujem vlastné projekty a večer idem do školského baru s naj kamošmi, alebo si varíme večeru a chillujeme pri filme a hudbe. Každý deň je ale iný. Niekedy pomaly stíham obed a stane sa mi, že som v škole aj 12 hodín a to rovno niekoľko dní za sebou. Inokedy trávim deň v centre Londýna na mojich obľúbených miestach a v parkoch.
Spomínaš si na prvý väčší školský/kariérny úspech?
Tento rok bol plný momentov, keď som si povedala - wow, tak toto je niečo! No najvýraznejšie boli najskôr ponuka stáže na Britain´s Got Talent a splnenie si tak ďalšieho detského sna. Neskôr na jeseň prvý dokumentárny film, ktorý som produkovala - Viral, v ktorom bol jedným z hlavných protagonistov samotný Gogo.
Čo je jeho hlavnou myšlienkou?
YouTube ma fascinuje už niekoľko rokov, tak mi v lete skrsla myšlienka o natočení dokumentárneho filmu o tomto fenoméne. V Británii je YouTube braný oveľa vážnejšie a samotní YouTuberi sú považovaní za celebrity. Goga som sledovala už tri roky a chcela som porovnať tieto dva svety – slovenský a britský YouTube svet. Taktiež nazrieť hlbšie do tajov komercializácie a zistiť, či YouTuberi nestrácajú takzvaný creative freedom, keď na ich videách pracujú produkčné tímy a štáb.
A strácajú?
Odpoveď sa dozviete vo filme. Premiéra by mala byť čoskoro, s ktorou mám isté plány. Potom bude nasledovať publikovanie filmu na samotnom YouTube. Uvidíme, ako to celé dopadne. Zatiaľ boli na film pozitívne ohlasy, čo ma neskutočne teší.
Úlohou dokumentaristu nie je hodnotiť, ale predsa - ako vnímaš mašinériu okolo YouTuberov?
Najskôr som mala na túto tému trošku kritický názor, ale snažila som sa byť objektívna a prezentovať názor samotných ľudí. Môj pohľad na túto tematiku sa jednoznače postupne zmenil. Teraz to vnímam oveľa pozitívnejšie. Dôležité je, či samotný YouTuber ostáva sám sebou, ostatné je potom len plus.
Aj ty si sa rozhodla ľuďom sprostredkovať pohľad do zákulisia tvojho štúdia - aj života - čo ťa viedlo k tomu postaviť sa pred kameru, natáčať vlogy?
Pravdupovediac, s YouTubom som sa snažila začať už pred 3 rokmi. No necítila som, že prišiel ten správny čas. Viacerí ľudia ma na to nahovárali, no keď mi už Gogo povedal, že sa mám na to dať, že môj život je šialený a mala by som ho zdieľať, tak som si povedala, že to skúsim. Moju malú kameru som vždy mala pri sebe a som niečo natáčala. Len to okomentovanie na kameru mi nebolo také prirodzené.
Láka ťa živiť sa vlogovaním? Alebo je to len úlet?
Vlogovanie beriem skôr ako hobby a prostriedok, vďaka ktorému môžem zachytiť momenty z môjho života, no hlavne motivovať a inšpirovať mladé generácie Slovákov. Tí sú budúcnosťou našej krajiny. Zarábať na YouTube je lákavé a nejaká tá libra sa zíde, ale ja vidím väčšie zázemie v televíznom priemysle a médiách.
Ako vnímaš to, že strácaš súkromie? Je to tvoje rozhodnutie, ale predsa, neprekáža ti to?
Nemám pocit, žeby som strácala súkromie. Zdieľam iba to, čo chcem a uznám za vhodné. Moji priatelia si už zvykli na to, že mám kameru vždy pri sebe. Vždy sa uistím, či im nevadí byť v mojich vlogoch. Niektorí si ma doberajú, že chcú byť hviezdami môjho ďalšieho vlogu. No môj štýl je skôr denníkovo-dokumentárny. Nechávam tomu voľný spontánny priebeh, nech je to prirodzené a reálne.
Vnímaním sveta cez oko kamery človek môže prísť o čaro prítomného okamihu - ako to vnímaš ty?
Toto je jedna z vecí, na ktorú sa snažím dbať. Žiť v prítomnom okamihu je niekedy náročnejšie, ako sa zdá. Sme zavalení vlastnými myšlienkami a častokrát nám utečú nádherné výnimočné momenty medzi prsty. Ešte viac, ak sa sústredíme na to, aby daný záber bol kvalitný a ostrý. No častým natáčaním mi práca s kamerou príde prirodzená a tým pádom si môžem viac užiť prítomný moment. Vždy sa ale uisťujem, že som viac vedomím v prítomnosti a nie za kamerou.
Životné tempo v Londýne je rýchlejšie, ako u nás. Rutina asi nehrozí, každý deň sa učíš niečo nové - máš v hlave konkrétny cieľ, za ktorým ideš?
Mám veľa snov a cieľov. Momentálne je pre mňa prvoradé úspešne skončíť moje štúdium, no zároveň si už hľadám prácu v brandži. Čím skôr sa dostanem do reálneho sveta televízie, tým lepšie. No jedným z mojich najväčších snov je založiť si vlastnú charitu, ktorá by pomáhala mladým autistickým ľuďom začleniť sa do spoločnosti a byť nezávislejšími od vlastnej rodiny. Naša spoločnosť ešte stále nerozumie autistom a je potrebná väčšia osveta a pomoc zo strany vlády a ľudí. Sú to predsa taktiež ľudské stvorenia, ktoré potrebujú lásku, pochopenie a kvalitný šťastný život. Do Londýna som išla aj za cieľom splnenia si tohto sna.
V akej sfére by si sa chcela pohybovať - filmy, seriály, dokumenty, šou?
Určite chcem pracovať na produkciach, ktoré prinášajú do domácnosti divákov pozitívnu energiu. Veľkým snom je pracovať na 4. sérii Sherlocka, ktorú už tvorca Steven Moffat začal písať, predpokladám, že sa začne natáčať najskôr na konci tohto roka.
Je z teba aj psychologička, vizionárka - musíš mať prečítaného diváka?
Psychológia je veľkou súčasťou nielen mojej práce, ale aj môjho života. Kedysi som sa tomuto povolaniu aj chcela venovať. Milujem analyzovať ľudí a samu seba. Veľa sa tak naučím o ľuďoch, ale aj samej sebe. Pri návrhu na daný projekt musíme mať vždy na vedomí našu cieľovú skupinu, aby sme uspokojili potreby našich divákov, no priniesli aj niečo nové a vyplnili tak pomyselnú medzeru v priemysle.
Keď sa obzrieš za tou cestou, ktorú si absolvovala, čo ťa tvoj príbeh naučil?
Nebáť sa výziev, lebo tie nás len posúvajú ďalej a učia lekcie potrebné do života. Veriť si, no byť sama sebou a nedovoliť egu, aby ovplyvňovalo moje konania. Mať otvorenú myseľ, brať ľudí takých, akí sú - nesnažiť sa ich zmeniť a už vôbec nie súdiť. Tešiť sa z maličkostí, mať srdce a myšlienky plné lásky a vďačnosti. Žiť v prítomnom okamihu a prežívať ho celým svojím ja.
S akými výzvami si sa v doterajšom živote musela popasovať?
Od malička som vyčnievala z radu a niektorým ľuďom to veľmi vadilo, takže šikane som sa nevyhla. Neskôr, keď sa narodil môj malý braček a bol mu diagnostikovaný autizmus, uzavrela som sa ešte viac. V kreatívnych činnostiach som ale našla vášeň a lásku a to mi pomohlo s nájdením samej seba a posilnilo moje sebavedomie. V Londýne som si postupne vybudovala pocit domova a zázemia. Všetko sa dá zvládnuť a ide ľahšie ak máte po boku ľudí, ktorí vás milujú a podporujú. Snažím sa ale chodiť domov tak často, ako sa len dá, keďže mi moja rodina a priatelia na Slovensku veľmi chýbajú.
Čo nové by si sa chcela ešte naučiť?
Milujem sa učiť nové veci a na živote je skvelé to, že stále je sa čo učiť. Chcela by som sa naučiť surfovať, hrať golf a zvládnuť najťažšie variácie v jóge. Potápať sa a objavovať krásy morského sveta, zasurfovať si či navštíviť tibetských mníchov.
Čo ťa napĺňa? Čo pre teba znamená šťastie?
Láska. Ak je vaše srdce plné lásky a vďačnosti, je plné šťastia. Čím viacej lásky dávate, tým viac jej dostanete a tým ste šťastnejší. Na tomto princípe funguje môj život a takto som našla to vnútorné šťastie. Prajem to každému, lebo každý si zaslúži byť milovaný a šťastný :)
