Existujú prípady, keď aj kópia dokáže prekonať originál. Pár vám ich predstavíme.
V súčasnom Hollywoode sa v poslednej dobe rodí až nepríjemne veľa prerábok starších počinov. Tento krok stávky na overenú látku je z komerčného hľadiska pochopiteľný. Smutné je, že mnoho z nich za veľa nestojí. Remakovalo sa stále a väčšinou kvalitatívne neúspešne. No existujú vzácne prípady, keď sa overenej látky chopí schopný tvorca a vyprodukuje kvalitný film, ktorý nespraví originálu hanbu a v pár vzácnych prípadoch ho aj prekoná. A v najlepšom prípade vznikne aj budúca klasika. Nie je to bežné, ale nie nemožné. Poďme sa teda pozrieť na desať najlepších kúskov tohto čím ďalej, tým viac sa rozmáhajúceho trendu.
10. Malý obchodík hrôz (Little Shop of Horrors, réžia: Frank Oz, 1986)
Počas dvoch dní natočená pôvodná snímka režírovaná Rogerom Cormanom sa stala prekvapivo kultom, v jednej z malých rol sa objavil Jack Nicholson a možno sa ním inšpirovali tvorcovia domácej pecky Adéla ještě nevečeřela. Z chytľavého námetu o mäsožravej rastline vznikol neskôr broadwayský muzikál a podľa neho následne tento remake. Počin pripomínajúci to najlepšie z Tima Burtona je niečím, čo nevzniká každú chvíľu. Mix retroštylizácie 50. - 60. rokov, hororu, čiernej komédie a vynikajúceho muzikálu totiž nepatrí medzi tradičné ponuky programov kín. Na Blu-rayoch nedávno dokonca vyšiel pôvodný zostrih s najdrahším alternatívnym koncom v histórii, ktorý musel byť vo svojej dobe pozmenený. A ak vám je meno režiséra povedomé a neviete odkiaľ, tak vedzte, že je to človek, ktorý nahovoril a viedol bábku majstra Yodu v pôvodných Star Wars. Skvelá, podvratná zábava s výborným castingom hravo prekonávajúca originál.
9. Mucha (The Fly, réžia: David Cronenberg, 1986)
Verzia Kurta Neumana z roku 1958 bola v dobe vzniku tejto prerábky už dávno klasikou. Kanadský úchyl preto spravil tú najlepšiu vec, čo mohol. Z príbehu vedca, ktorý vymyslí teleport, no nevšimne si toho, že pri cestovaní s ním je v prístroji aj mucha, si zobral iba východziu situáciu. Okamžitú premenu hlavného hrdinu a kriminálnu zápletku vymenil za postupný fyzický aj psychický rozpad človeka a stvoril tak alegóriu na choroby, ktoré postupne ničia ľudskosť nakazených. Šikovný prístup, navyše fantasticky remeselne zrealizovaný. Scenár, kamera, hudba Howarda Shora, Oscarom ocenené masky a hlavne vynikajúce herecké výkony Jeffa Goldbluma a Geeny Davis patria k elementom, vďaka ktorým je tento film pôsobivý aj po 30 rokoch od svojej premiéry. No v prvom rade treba pochváliť samotného Cronenberga, ktorý natočil jeden zo svojich najlepších filmov. Bohužiaľ, priame pokračovanie sa kvalitatívne kruto nevydarilo.
8. Pravdivé lži (True Lies, réžia: James Cameron, 1994)
Príbeh vládneho agenta, ktorý je tak tajný, že o svojej pravej profesii nemôže povedať ani vlastnej manželke, sme pôvodne videli vo francúzskej komédii Podškrtnuté, sčítané. Tvorca Terminátora a Votrelcov vo svojej verzii síce ponechal pôvodný príbeh, no filmársky prístup je na prvý pohľad úplne odlišný. Pokiaľ pôvodná verzia bola typickou francúzskou komédiou, Cameronova pecka je hollywoodskym megafilmom. Vo svoje dobe dokonca s najvyšším rozpočtom v dejinách. Dychberúce akčné scény sa striedajú s komediálnymi vsuvkami ako z nejakého šialene predraženého, ale kvalitného sitcomu. Tento prístup drží pohromade okrem geniality režiéra aj skvelé obsadenie, v ktorom podáva aj Arnold Schwarzenegger niečo, čo sa dá nazvať hereckým výkonom. V dobe premiéry neboli ohlasy jednoznačne nadšené, no postupom času sa z tohto počinu stala trvalka a jedna z najlepších akčných komédií všetkých čias.
7. Mys hrôzy (Cape Fear, réžia: Martin Scorsese, 1991)
Thriller J. Lee Thompsona z roku 1962, v ktorom sa predstavili Gregory Peck a Robert Mitchum je výbornou, aj keď nie príliš výnimočnou žánrovkou. Navyše v mnohých ohľadoch príliš zastaralou (tie nepotrebné zrýchľovačky počas akčných scén sú príšerné). Aktualizáciu si v začiatkom 90. rokov zobral do rúk veľký milovník filmovej histórie a geniálny tvorca Martin Scorsese. Jeho počin je takmer v každom ohľade lepší, než pôvodná verzia. Úctu k originálu preukázal režisér ponechaním pôvodných mrazivých hudobných motívov z pera Bernarda Herrmana a obsadením pôvodnej dvojice do vedľajších úloh. Vznikol remeselne brilantný thriller s jednou z najvďačnejších príležitostí pre Roberta De Nira. Temný, mrazivý počin síce kvôli svojej žánrovej čistote nepatrí k absolútnemu vrcholu svojho tvorcu, no aj tak ponúka vynikajúci zážitok.
6. Zjazvená tvár (Scarface, réžia: Brian DePalma, 1983)
Keď prišla v 1932 do kín rovnomenná gangsterka Howarda Hawksa, vyvolala obrovský škandál a prebudila búrlivú diskusiu o zobrazovaní násilia na plátne. A trochu sa pozabudlo na výnimočné kvality tohto majstrovského diela. Po premiére remaku z pera Olivera Stona pod režijnou taktovkou Briana De Palmu sa o vyše 50 rokov situácia zopakovala. Brutálny, amorálny a nič neprikrášľujúci pohľad na činnosť kubánskeho gangu v Amerike chceli opäť všetci moralisti pochovať. No tento srhujúci, takmer trojhodinový epos negatívnu kritiku ustál a zrodila sa nová legenda. Al Pacino je ako večne nafetovaný vodca gangu úžasný, film má výborné tempo, obsahuje jednu lahôdkovú scénu za druhou a hláška „Say Hello to My Little Friend" stihla už dávno zľudovieť. Ako jednému z mála filmových fanúšikov sa mi viac páčil originál, no výnimočnú kvalitu remaku nijako nespochybňujem.
5. Pre hrsť dolárov (Per un pugno di dollari, réžia: Sergio Leone, 1964)
Na divoký západ presunutý remake slávneho samurajského opusu Akiru Kurosawy, Telesná stráž bol vo svojej dobe zjavením. Čisto americký žáner dostal konkurenciu zo starého kontinentu, ktorá v mnohom svoje vzory prekonala. Príbeh pištoľníka pracujúceho zároveň pre dva znepriatelené gangy priniesol svetu nový podžáner zvaný „Spaghetti - western". Tieto filmy boli drsnejšie, atmosférickejšie a temnejšie. Taliansky génius Sergio Leone tu ešte nemal tak prepracovaný rukopis, ako vo svojich nasledujúcich počinoch, no aj napriek tomu sa tu zrodila nesmrteľná klasika s úžasnou hudbou Ennia Morricona a vtedy neznámym Clintom Eastwoodom vo svojej najikonickejšej úlohe. Ešte kvalitnejšie a už čisto autorské pokračovania prišli onedlho. Spolu vytvorili jednu z najlepších trilógií všetkých čias. Rovnaká látka bola spracovaná takisto koncom 90. rokov v gangsterke z čias prohibície pod názvom Posledný zostáva, kde si osamoteného „hrdinu" zahral Bruce Willis. No na latku nastavenú predchádzajúcimi verziami nedosiahol.
4. Neľútostný súboj (Heat, réžia: Michael Mann, 1995)
Mnoho ľudí to prekvapí, ale táto brilantná trojhodinová kriminálka nie je originálnym dielom. Príbeh dvoch mužov stojacich na opačnej strane zákona, ktorí sú až chorobne oddaní svojej profesii, už Michael Mann predtým raz natočil. Televízna snímka L.A. Takedown zaslúžene žiadnu dieru do sveta neurobila. Po šiestich rokoch od uvedenia sa režisér Collateralu a Posledného mohykána k svojmu neúspešnému počinu vrátil. Tentoraz s fantastickým obsadením, veľkým rozpočtom a nemalými ambíciami. Na druhý pokus vznikla jedinečná lahôdka a jeden z najlepších kúskov vo svojom žánri. Prestrelka v uliciach Los Angeles je nezabudnuteľná, rovnako ako prvé stretnutie dvoch legiend Al Pacina s Robertom De Nirom pred kamerou. Úžasné technicky, herecky aj režijne. Neskôr sa výstavbou filmu inšpirovalo mnoho skvelých tvorcov. Napríklad Christopher Nolan v Temnom rytierovi.
3. Vec (The Thing, réžia: John Carpenter, 1982)
Fanúšikovské pomrknutie k verzii Howarda Hawksa a Christiana Nybyho z roku 1951 spravil John Carpenter už v inej svojej legendárnej pecke, Halloweene. Jeho postavy totiž pozerali v televízii práve tento slušný, no podľa môjho názoru nijako výnimočný sci-fi horor. Na rozdiel od prvého spracovania, kde bol mimozemšťan iba klasickým monštrom vraždiacim posádku polárnikov, sa rozhodol Carpenter držať vernejšie poviedky, z ktorej oba filmy vychádzajú. Vrátil späť do hry schopnosť Veci meniť svoju podobu a tým pádom sa mu podarilo pracovať s látkou na viacerých úrovniach. Strach, paranoja a neskutočne hustá atmosféra sa preplietajú s gore scénami, aby vytvorili fantastický celok s nezabudnuteľnou atmosférou. Geniálny koniec je iba čerešničkou na torte tohto skvostu, ktorý vo svojej dobe v kinách komerčne nemilo prepadol.
2. Ben Hur (réžia: William Wyler, 1959)
Nemú verziu Ben Hura z roku 1925 málokto dnes ešte žijúci videl, pretože tento megalomanský štvorhodinový opus ho historicky a podľa toho, čo som o originále čítal, tak aj kvalitatívne dokonale zatienil. Verzia žánrového chameleóna Williama Wylera (Prázdniny v Ríme, Veľká zem) priniesla fantastický zážitok patriaci k tomu najlepšiemu z hollywoodskeho veľkofilmového obdobia. Obrovské náklady a realizačné schopnosti celého štábu sú vidieť v každej scéne, z ktorých sa mnoho stalo legendárnymi. Vrcholom je samozrejme závod koňských záprahov. Dychberúca, vyše 10 minút trvajúca sekvencia patrí doteraz k tomu najmonumentálnejšiemu a najstrhujúcejšiemu, čo vo svete kinematografie vzniklo. Spoludržitel oscarového rekordu (11 sošiek) je počinom, ktorý by mal každý fanúšik pohyblivých obrázkov vidieť. Ten film je totiž aj po takmer šiestich dekádach úchvatný.
1. Sedem Statočných (The Magnificent seven, réžia: John Sturges, 1960)
Bolo ich sedem a stali sa legendou. Jeden z najslávnejších a najlepších westernov všetkých čias je, podobne ako neskoršie Pre hrsť dolárov, remakom samurajskej klasiky Akiru Kurosawu. Sedem samurajov je úžasným dielom a postaviť sa s ním do priamej konfrontácie si žiadalo veľkú dávku odvahy. A podarilo sa. Neuveriteľne silný casting, perfektné tempo a geniálny hlavný motív z pera Elmera Bernsteina sú hlavnými dôvodmi úspechu. Máme tak vedľa seba dva úžasné filmy v inom žánri, no s rovnakým základom. Oba dokážu existovať vedľa seba a vyvolávať debaty, ktorý z nich je lepší. Ja osobne mám rád oba, no westerny mi boli stále bližšie než samurajské filmy.
Bonus: 12 opíc (Twelve Monkeys réžia: Terry Gilliam, 1995)
Víťaz nášho nedávneho mindfuck rebríčka tentoraz iba ako bonus. Jeho predlohou totiž nebol úplne regulérny film. Experimentálny polhodinový kraťas Rampa je celý poskladaný z fotografií a doprevádzaný voiceoverom. Komplikovaná štruktúra a nejednoznačné vyznenie snímku ostali aj v tejto parádnej prerábke, ktorá divákovi nič nedaruje zadarmo, no dokáže ho za to aj náležite oceniť. Obrovská pecka na množstvo pozretí a hľadania nových významov.
Je trochu paradoxné, že napriek súčasnej móde sa do rebríčka nedostal žiadny remake natočený v tomto tisícročí. Kvalitné kúsky sa však nájdu aj tu. Spomeňme si napríklad na oscarovú prerábku hongkongskej Volavky pod názvom The Departed, Verbinskeho rovnomenný remake japonského Kruhu, Michalkovovu prerábku Dvanástich rozhnevaných mužov pod jednoduchším názvom 12, hviezdne obsadenú Dannyho jedenástku, Skutočnú kuráž od Coenovcov alebo progresívny debut Zacka Snydera Úsvit mŕtvych. No aj napriek svojim nespochybniteľným kvalitám žiadny z týchto počinov vyššie menované neprekoná. Možno im časom budeme venovať samostatný rebríček.
Ktorý remake považujete za najlepší vy? A spomenuli ste si ešte na nejakú inú pecku, ktorá vám tu chýba?
Môžte sa vyjadriť v diskusii.
