Liečenie alebo trýznenie?
V súčasnej dobe je medicína na vysokej úrovni a ponúka nám spôsoby na liečenie rôzneho závažného, či už fyzického alebo mentálneho stavu. V minulosti, bohužiaľ, také šťastie pacienti nemali, preto chorých liečili často drastickými spôsobmi. Hlavne ak išlo o mentálne chorých, ktorí v tých časoch neboli považovaní za plnohodnotných ľudí. Už ľudia trpiaci schizofréniou, epilepsiou, demenciou, post-traumatickým stresom, ale aj deti s poruchou správania boli podrobení "liečbe" zahŕňajúcej pripútanie, vykurovanie, chladenie ale aj ožiarenie. Mentálne chorí sa často podrobovali experimentom, ktoré nie každý prežil. Na tých, ktorí mali to "šťastie", sa často objavovali rôzne vedľajšie účinky. Ostatní pacienti boli rozrezaní, aby sa zistilo v čom je problém.
Medzi najznámejšie metódy patrili lobotómia, inzulínová terapia, elektroterapia a trepanácia. Priblížili sme vám ich v samostatných článkoch, ktoré si môžete pozrieť tu a tu. Teraz si prečítajte o ďalších zaujímavých a krutých liečebných postupoch využívaných v minulosti.
1. Hydroterapia
Pri nasledujúcom spôsobe liečby boli pacienti umiestení do kúpeľov alebo do parnej skrine až na niekoľko hodín. Touto metódou sa snažili zlepšiť stav chorých alebo ich jednoducho upokojiť. Boli ponorení v 33° - 37° vode tak, že nad vodou bola len hlava a častokrát boli pripútaní, aby sa nemohli pohnúť. V kúpeľoch sa používala aj studená voda dosahujúca teplotu 8° - 21°, slúžiaca na liečenie maniodepresívnej psychózy. Studená voda spomaľovala prietok krvi do mozgu a tým pádom duševnú a fyzickú aktivitu. Jednoducho povedané, pacient sa nedokázal hýbať a ani uvažovať. Okrem spomínaného kúpeľu v ľadovej vode boli častokrát zabalení v dekách namočených v mrznúcej vode. Samozrejme, pacienti si touto hrôzou neprešli dobrovoľne.
2. Utická postieľka
Názov dostala po blázinci v meste Utica v štáte New York. Utická postieľka sa používala v 19. storočí a obmedzovala pohyb pacientov. Pacienti boli zatvorení v tzv. postieľke pripomínajúcej rakvu bez možnosti akéhokoľvek pohybu. Z tohto dôvodu často prepadávali panike a dostali šok, čo následne viedlo až k smrti. Mnohí sem boli umiestnení s tým, že sú mimo kontrolu, ale v skutočnosti mali infarkt, mŕtvicu a iné vážne zdravotné problémy. Pacienti pobyt v postieľke neprežili. Používala sa až do 20. storočia.
3. Utišujúce kreslo
Navrhol ho "otec americkej psychiatrie" Dr. Benjamin Rush. Veril totiž, že šialenstvo je vlastne zápal mozgu. Kreslo používali na upokojenie pacienta a bolo zostrojené tak, aby regulovalo prietok krvi do mozgu a tým zmierňovalo svalovú činnosť, motoriku, znižovalo silu a frekvenciu tepu. Metóda mala ovplyvniť krvný obeh, čo malo viesť k úspešnej liečbe, no bola len neúspešný experiment, ktorý nemal žiadny vplyv na zdravotný stav pacienta.
4. Radiačná terapia
Korene radiačnej terapie siahajú do obdobia tesne po objavení röntgenových lúčov v roku 1895. Terapia sa používala na začiatku 20. storočia na liečenie žien s kožnými problémami, ale aj s rakovinou a epilepsiou. Ľudia s epilepsiou väčšinou skončili v blázinci a niektorí psychiatri ich liečili podobným spôsobom ako schizofréniu. Keď boli dostupné roztoky voľnej soli rádia, pridávali sa do kúpeľa alebo ich priamo aplikovali do tela (externe alebo interne cez každý otvor) či do nádoru prostredníctvom zárezov.
5. Diatermia
Ide vlastne o použitie elektricky vyvolaného tepla pre terapeutické účely. Diatermia bola predchodkyňa elektrokonvulzívnej terapie (elektroterapie). Už v roku 1920 podstúpil pacient laterálnu (bočnú) mozgovú diatermiu, ktorú lekári považovali za nebezpečnú a nespoľahlivú. V dnešnej dobe sa diatermia využíva na hojenie tkanív, utesnenie krvných ciev alebo odstrihnutie niektorých tkanív.
6. Vírivé kreslo
Tiež známe ako rotačné či hojdajúce, sa používalo na liečbu šialenstva a mánie v 19. storočí. Rovnako ako hydroterapia, aj tento spôsob sa používal hlavne na upokojenie pacienta. V knihe Josepha Mason Coxa "Praktické pripomienky k šialenstvu" z roku 1804 sa písalo: "Jedným z najviac stálych efektov hojdania je väčší alebo menší stupeň závrate, ktorý sprevádza bledosť, nevoľnosť a zvracanie a často vyprázdnenie obsahu močového mechúra." Samotný Cox použil mnoho ďalších postupov vrátene hojdajúcej stoličky.
