Richard Chase pil krv svojich obetí, konzumoval ich mäso a to ani zďaleka nebolo všetko.
Množstvo sériových vrahov trpelo mentálnymi problémami. Ich korene by sa vo viacerých prípadoch dali vystopovať už do obdobia ich detstva, kedy v sebe začali objavovať zvláštne chúťky a cítili, že sa do bežnej spoločnosti svojich rovesníkov nedokážu len tak zapojiť, aj keď sa o to občas snažili. Jeden z najnotorickejších amerických sériových vrahov spĺňa predchádzajúci opis takmer do bodky a napriek všetkým príznakom ho nikto nedokázal zastaviť ešte predtým, ako sa pustil do vykonávania ohavností, ktoré americkú, ale aj svetovú verejnosť pobúrili na dlhé roky.
Volal sa Richard Chase a narodil sa v roku 1950 v americkom štáte Kalifornia, kde sa o niekoľko rokov neskôr odohrali aj jeho skutky. Richard v detstve zažíval tvrdú ruku svojich rodičov a dalo by sa povedať, že fyzické násilie bolo v jeho domácnosti na dennom poriadku, keďže jeho rodičia, a najmä jeho otec, neverili na žiadne zdĺhavé dohováranie. Pravdepodobne zážitky z detstva začali v mladom Chaseovi vyvolávať nezvyčajné potreby, ktoré onedlho viedli k silnému alkoholizmu a úchylkám, aké nemali a dodnes nemajú v spoločnosti miesto. Richardovi sa podarilo prechádzať školou relatívne pokojne, ale po návrate domov ho nezaujímali knihy, ba práve naopak, vydával sa do prírody, kde vyhľadával bezbranné zvieratá, ktoré ho začali nevysvetliteľne priťahovať. Vzrušovali ho momenty, keď ich mohol pitvať, rozrezávať a hrabať sa v ich pozostatkoch, čo ho v budúcnosti motivovalo aj k tomu, aby niečo podobné vyskúšal aj s ľuďmi.
V tínedžerskom veku sa u mladého chlapca začali objavovať halucinácie a paranoja, keďže Richard veril, že sa jeho telo mení a pomaly zomiera. Panikáril, keď si nevedel nahmatať pulz a myslel si, že jeho srdce sa postupne zmenšuje, čo riešil extrémnymi spôsobmi, ako napríklad koktejlom zo zvieracích pozostatkov a rôznych ďalších prísad. Všetko sa to vystupňovalo až do štádia, že nutne potreboval akýsi liek, pretože mu nacisti otrávili krv a onedlho sa mu práve krk premení na prach, čo spôsobí jeho smrť. Kvôli tomu odmietal žiť so svojou matkou, takže keď sa naskytla prvá príležitosť, jeho rodičia ho prinútili vysťahovať sa, keďže si už nevedeli poradiť s jeho správaním a úchylkami. Richard sa potom presťahoval do bytu, kde chvíľu prebývali aj jeho kamaráti, ale spolunažívanie netrvalo veľmi dlho, pretože večne opitý a zdrogovaný Richard odmietal nosiť oblečenie, v byte vykonával nechutnosti a obťažoval aj prichádzajúce návštevy. Chlapec vtedy dostal ultimátum, ktorého výsledkom mohlo byť jeho vysťahovanie, alebo odchod jeho priateľov, a situácia sa nakoniec vyriešila tým, že Richard ostal v byte úplne sám.
Keď sa Richardovi blízki dozvedeli o všetkom, čo v byte chlapec stváral, väčšine z nich prišlo zle. Aj keď im bolo úplne jasné, že sa Richard v tom stave, v akom sa vtedy nachádzal, nemal šancu začleniť do spoločnosti ako jej plnohodnotný člen bez toho, aby bol pre iných nebezpečný, rozhodli sa ho donútiť nastúpiť na kliniku mentálnych chorôb, ktorá mu aspoň na chvíľu a aspoň naoko skutočne pomohla. Hovoriť o tom, že to bolo iba naoko môžeme preto, že si Richard na klinike onedlho vyslúžil prezývku Dracula, pretože nedokázal so svojou závislosťou na krvi prestať a jeho paranoidné správanie iba nebralo na obrátkach. Priamo v ústave spáchal niekoľko skutkov spojených so snahou získať akúkoľvek krv, ktorú by mohol vypiť, a správy hovoria o tom, že si to neodniesli iba vtáci náhodne prelietajúci pár centimetrov od okna jeho izby, ale dokonca aj nevinný pes, z ktorého sa mu krv podarilo dostať pomocou injekčnej striekačky, keď ju ukradol z ambulancie lekárov. Práve s prihliadnutím na všetky spomínané aspekty Richardovho správania sa človeku musí rozum zastavovať pri tom, že lekári v ústave v roku 1976, čiže iba rok po nástupe, uznali za vhodné údajného schizofrenika pustiť na slobodu a zveriť ho do opatery vlastnej matky, ktorá ho celé detstvo spoločne s otcom týrala. Richard podľa doktorov nepredstavoval žiadnu hrozbu pre svoje okolie, a keďže matky sú už raz také, aj tá jeho zobrala situáciu do vlastných rúk a namiesto podpory jeho liečby mu povyhadzovala všetky lieky na schizofréniu a poslala ho bývať do ďalšieho vlastného bytu. Ktovie, ako by nasledujúce obdobie jeho života dopadlo, keby sa zostal liečiť v ústave, alebo keby poslušne bral predpísané lieky.
V nasledujúcich mesiacoch sa v jeho živote odohralo viacero incidentov a v jednej chvíli bol dokonca takmer zatknutý, avšak polícia usúdila, že vrieskajúci človek pokrytý krvou nie je dostatočne nebezpečný na to, aby ho zobrali do väzby. Podľa jeho matky sa jedného dňa prišiel ukázať do rodičovského domu, kde prišiel aj s mŕtvou mačkou, ktorú potom pred očami matky roztrhal a celý sa potrel jej krvou. Nepochopiteľne, nič z toho nebolo nikomu nahlásené, a tak Richard pokračoval vo svojom živote ďalej. Začal sa zaujímať o zbrane, a tak si ich samozrejme aj niekoľko zaobstaral, aby potom jednou z nich začal svoje vraždiace besnenie. Prvý výstrel na ľudskú bytosť zažil 27. decembra roku 1977, keď len tak vystrelil do kuchyne jednej ženy v americkom Sacramente, avšak už o dva dni neskôr prišla prvá vražda, ktorá započala pekelný kalifornský mesiac, počas ktorého stratilo život rukami Richarda Chasea hneď niekoľko osôb.
Prvá vražda pritom nenaznačovala, že by sa v Sacramente mala začať kariéra sériového vraha. Jeho prvou obeťou sa stal 51-ročný chlapík menom Ambrose Griffin, ktorého Richard zastrelil priamo z prechádzajúceho auta pri tom, ako vynášal nákup do svojho domu. Podozrivým sa stal nevinný Griffinov sused, ale polícii sa rýchlo rozjasnilo, keď sa objavili správy o odpornej vražde Teresy Wallin.
Na začiatok by sme mali poznamenať, že napriek všetkým mentálnym problémom sa Richard pri každom svojom skutku riadil jedným nemenným pravidlom. Niekoľkým ľuďom zrejme zachránil život fakt, že si stihli zamknúť svoje dvere do domu, pretože, ako sa Richard neskôr počas vypočúvania FBI vyjadril, zamknuté dvere preňho znamenali, že si ho majitelia v dome neprajú mať. Naopak, odomknuté dvere preňho slúžili ako znamenie, že jeho prítomnosť je vítaná. Práve odomknuté dvere podpísali rozsudok smrti spomínanej Terese Wallin, ktorá sa 23. januára 1978 vybrala vyniesť odpadky pred dom. Bola v tom čase v treťom mesiaci tehotenstva, ale ani to Richarda nezastavilo pred tým, aby si ju počkal v dome a potom do nej trikrát nevystrelil zo svojej zbrane. Teresa nemala žiadnu šancu a po úvodnom skutku nasledovala kolekcia odporností, ktoré Richarda vzrušovali najviac. Najskôr Teresu znásilnil a potom ju nožom niekoľkokrát rozrezal, aby z nej povyberal orgány a nabral jej krv do vedra, v ktorej sa potom okúpal. Zvrátený muž potom nezabudol vypiť niekoľko pohárov krvi z jej rozrezaného tela, a až po tom, čo na ňu na záver nahádzal psie výkaly, konečne z domu odišiel.
Posledná vražda, respektíve niekoľko vrážd naraz, sa potom odohrala o pár týždňov neskôr, keď sa Richard 27. januára dostal do odomknutého domu ženy menom Evelyn Miroth. V tom čase sa v dome Evelyn nachádzali hneď štyria ľudia, medzi ktorými boli dvaja dospeláci. 38-ročná Evelyn strážila svojho 22-mesačného synovca, svojho 6-ročného syna Jasona a spoločnosť jej robil sused Dan Meredith. Evelyn sa v čase vraždy kúpala, takže nevidela, čo za krvavé jatky Richard Chase rozpútal v jej dome. Po vniknutí sa ocitol zoči-voči Danovi, ktorému strelil priamo do hlavy, aby následne zastrelil aj utekajúceho 6-ročného Jasona a potom strelou do hlavy zabil aj malého Davida. Nič netušiaca Evelyn začula výstrely, ale už sa nestačila akokoľvek ubrániť pred Richardom, ktorý vošiel do kúpeľne a surovo ju zastrelil priamo vo vani. V ďalších minútach nasledovali jeho zvrátené hrátky s krvou, keď ju mnohokrát dopichal, rozrezal, povyberal vnútorné orgány a ešte si aj krv nechal zliať do vedra, aby ju mohol vypiť. Všetko to len kvôli tomu, že veril v otravu svojej krvi nacistami, a nechcel, aby sa mu životodárna tekutina premenila na prach. Nebolo to však vôbec všetko, pretože sa ešte ulakomil aj na telíčko malého Davida. 22-mesačný chlapec zomrel okamžite po strele do hlavy, ale Richard mu stihol poškodenú lebku rozrezať a dokonca skonzumoval kus jeho mozgovej hmoty. Ktovie, ako by celá situácia pokračovala ďalej, keby v tom na dvere nezaklopala malá kamarátka zabitého Jasona, ktorá sa mala prísť do jeho domu hrať. Vystrašený Richard okamžite utiekol na aute mŕtveho suseda a stihol si so sebou zobrať telíčko malého Davida, v ktorého konzumácii potom pokračoval aj vo vlastnom byte.
V panike, ktorú zažíval po zaklopatí dievčatka na dvere, zabudol Richard na to, že v dome zanechal desiatky odtlačkov prstov a nakoniec aj tie slúžili k jeho dolapeniu. Zhodou okolností dala polícii a FBI tip na Richarda jeho stará spolužiačka zo strednej školy, ktorá ho ešte pred vraždami stretla prechádzať sa po ulici, a ktorú chcel prinútiť, aby ho odviezla. Vystrašená spolužiačka od Richarda utiekla a po vraždách upozornila policajné zložky. Tie Richarda zatkli pred jeho bytom, keď z neho vynášal škatuľu plnú zakrvavených predmetov okamžite ho spájajúcich s vraždou. V jeho byte sa potom našli dôkazy, o ktorých sa človeku aj ťažko rozpráva, pretože pozostávali z orgánov, kusov mäsa a dokonca aj mozgu zavraždených obetí.
Súd s Richardom sa síce začal až v roku 1979, ale netrvalo dlho, kým sa porota uzniesla na tom, že chlapík je vinný zo šiestich vrážd prvého stupňa a odsúdila ho na smrť v plynovej komore. Napriek snahám jeho obhajcov o poukázanie na mentálne poruchy Richardovej mysle bol rozsudok právoplatný a čakalo sa už len na to, kedy bude môcť byť Richard usmrtený. Nakoniec ale využitie komory nebolo ani potrebné, pretože vystrašený Richard po čase povolil a usmrtil sa predávkovaním tabletiek proti depresii, ktoré si uschoval vo vreckách. Počas vypočúvaní sa Richard vždy držal svojej skalopevnej verzie, že on iba robil to, k čomu bol prinútený, a za všetko v skutočnosti môžu nacisti. V jednu chvíľu dokonca vyšetrovateľov poprosil, aby mu dali prístup k radaru, na ktorom im ukáže pozíciu nacistov, aby ich mohli zatknúť.
