Jeden z najnotorickejších vrahov Ruska.
Miesto, kde by si našiel tých najhorších z najhorších. V krajinách po celom svete existujú tisíce a tisíce väzníc, niektoré z nich skrývajú pod svojou strechou len menších zlodejov či nevýrazných kriminálnikov, ale keď sa súdny systém venuje najzávažnejším trestným činom, v Rusku takmer hneď každý vie, že doživotie si odsúdený odsedí vo väznici Black Dolphin, teda Čierny delfín. Na Slovensku existuje niekoľko notoricky známych väzníc, medzi ktoré patrí napríklad Leopoldov či Ilava, ale Čierny delfín nachádzajúci sa neďaleko ruských hraníc s Kazachstanom patrí do kategórie väzníc, o akých sa nám na Slovensku ani nesnívalo.
Miesto, na ktorom bolo postupom rokov vybudované jedno z najtvrdších väzení v celom Rusku, spočiatku slúžilo ako pracovný tábor pre odsúdencov a svoju činnosť započalo ešte v 18. storočí. Až do roku 2000 prijímalo odsúdencov rôznych kategórií, ale po tomto roku sa stalo miestom, kam si ľudia chodia odsedieť svoje doživotné tresty. Viackrát sa v médiách spomínalo, že v Čiernom delfínovi neexistujú ľudské práva a väzni sú strážnikmi týraní, avšak oficiálne sa nikdy žiadne obvinenie nepotvrdilo a pravdou je, že aj keby áno, kto by vehementne protestoval, keby strážnici pritvrdili, keď sa starajú o vrahov, pedofilov či kanibalov? Keby ťa zaujímalo, ako vlastne väznica dostala svoj názov, môže za to socha a fontána v jednom, ktorá sa nachádza pred vstupom do zariadenia. O jej konštrukciu sa dokonca postarali samotní odsúdenci a keď sme už začali rozprávať o vstupe, potom si môžeme povedať, že prichádzajúci väzni majú na očiach pri premiestňovaní z jednej budovy do druhej látku, cez ktorú nevidia svoje okolie, takže plánovanie úteku neprichádza do úvahy. Okrem toho musia byť v pohybe predklonení s rukami v putách vysoko vo vzduchu, aby boli ľahko ovládateľní a nemali šancu vymaniť sa zo zovretia a zaútočiť na strážnikov.
Dnes sa ale nechceme rozprávať len o väzení a tom, ako to v ňom funguje. Väznica nás síce môže fascinovať, ale keby nebolo jej obyvateľov, potom by nemalo zmysel ju prevádzkovať. Jedným z najnotorickejších odsúdencov žijúcich vo vnútri Čierneho delfína je muž menom Vladimir Nikolajev. Aj keď nemá na svojom konte desiatky vrážd a nemohli by sme ho označiť za sériového vraha, stačili mu iba dve na to, aby mu súd vymeral zostatok života za mrežami. Keby si začal o Nikolajevovi vyhľadávať informácie na internete, veľa by si toho nenašiel. Neboli publikované žiadne významné spisy, ktoré by jeho vyčíňanie ozrejmili, ale keď sa pred pár rokmi televíznej stanici National Geographic podarilo získať povolenie na výrobu dokumentu priamo z Čierneho delfína, jedným z odsúdencov, ktorí boli ochotní hovoriť o svojich činoch na kameru, bol aj Vladimir. Vo väzenskej uniforme ho priviedli do miestnosti, kde sa natáčalo a už len jeden pohľad do jeho očí nasvedčoval, že tento muž neľutuje to, čo spravil.
Rozosmiaty Vladimir si spomenul na osudnú noc, keď sa vracal z baru domov. Vraj niečo s kamarátmi oslavovali a samozrejme, že sa to nezaobišlo bez alkoholu, takže sa mu po ceste domov trochu motala hlava. Keď prišiel ku vchodovým dverám, oslovil ho taktiež podgurážený muž s otázkou, či mu náhodou nemôže požičať zapaľovač, pretože by si rád zapálil cigaretu. Nevedno prečo, spočiatku normálna konverzácia sa odrazu zmenila na hádku a začali padať prvé údery. Muž žiadajúci zapaľovač mal udrieť prvý, čomu sa však Vladimir vyhol a rozhodol sa vrátiť úder, nevediac o tom, že bude smrteľný. Muž v sekunde padol ako podťatý na zem a opitému Vladimirovi nenapadlo nič lepšie, ako jeho telo odtiahnuť do svojej kúpeľne. Nemohol ísť do väzenia za vraždu, tak sa potreboval zbaviť dôkazov, a teda mužovho tela. Musel sa rýchlo rozhodnúť, čo s ním urobí, a tak voľba padla na sekáčik a minúty plné ohavností. Vladimir začal muža doslova porcovať, keď mu postupne odrezal obe ruky a nohy, aby sa ich ľahšie zbavil. V momente, keď sa chystal odrezať druhú nohu, mu v hlave napadla myšlienka. Rozmýšľal, ako by asi mohlo chutiť ľudské mäso, tak si odrezal kúsok zo stehna, nechal mäso uvariť a ochutnal. Ako sám povedal, vôbec mu to nechutilo, tak sa rozhodol ďalšie kúsky vypražiť a tie mu chutili už oveľa viac.
Tým však jeho úchylka neskončila. Okrem toho, že ľudské mäso vyskúšal sám, sa rozhodol dať jednému zo svojich kamarátov kúsok mäsa mŕtveho muža, ale povedal mu, že ide o mäso z klokana. Keďže v Rusku by si na klokani narazil asi veľmi ťažko, jeho kamarát mu uveril, mäso doniesol domov a dal ho vypražiť svojej manželke, ktorá potom pripravila pokrm na večeru a nákrmila ním dokonca aj svoje deti.
Čo sa týka Vladimirovej druhej vraždy, o nej sa nevie takmer nič, ale podľa všetkého sa aj v nej objavil kanibalizmus a Vladimir okúsil ľudské mäso po druhýkrát. Akoby toho nebolo dosť, keď si po Vladimira v roku 1996 prišli policajné zložky priamo do jeho apartmánu, našli v ňom zásoby ľudského mäsa, ktoré by mužovi vydržali aj na niekoľko týždňov. Na sporáku sa vtedy pražilo ľudské mäso, ale jeho časti boli uskladnené aj na balkóne a v mrazničke. Azda najhrozivejšie však vyznieva veta, ktorú Vladimir povedal policajtom, keď ho zatýkali. Vraj mali na chvíľku prestať a pred odchodom mu ešte pripraviť večeru, veď mäsa má doma dosť.
