Keď bola aj spravodlivosť prikrátka na kanibala, ktorý spáchal ohavný čin.
Keď bolo ľudstvo ešte primitívne a spôsobov získavania potravy nebolo na rozdávanie, naši pradávni predkovia spred tisícok rokov často jedli členov svojho kmeňa. Odborníci venujúci sa tejto problematike mnohokrát vyslovili názor, že na počiatku ľudskej evolúcie ľudia konzumovali iných ľudí a tento spôsob výživy sa považoval za celkom normálny. Postupom rokov a rozvojom myšlienok sa kanibalizmus stal neprípustnou činnosťou, ale dodnes sa na svete nájdu ľudia, ktorí v sebe chuť vyskúšať ľudské mäso nájdu. A to teraz nehovoríme o rôznych kmeňoch hlboko v džungliach. V histórii sa stali stovky a stovky prípadov, v ktorých jeden človek zjedol druhého človeka. Možno sa ti to zdá proti prírode, ale často sa ľudia k takýmto praktikám uchýlili až v čase, keď si už boli vedomí, že buď zabijú toho druhého, alebo obaja zomrú na vyhladovanie. Prípad, ktorý ale bude v tejto chvíli zaujímať nás, nemá s núdzou nič spoločné.
Ak sa zaujímaš o Japonsko, jeho kultúru a dianie v krajine, možno si už meno Issei Sagawa niekedy v živote počul. Na prvý pohľad nenápadný, maličký a škaredý chlapík sa narodil v roku 1949, zopár rokov po skončení druhej svetovej vojny, v japonskom mese Kobe a už od malička sa mu začínali zbiehať slinky, avšak na tie nesprávne objekty. Po rokoch sa v jednom z rozhovorov vyjadril, že už v detstve mu v hlave napádali zvrátené myšlienky a ako malý chlapec nielenže skúšal sexuálne aktivity s vlastným psom, ale ešte mu aj prvýkrát napadlo, ako vlastne chutí ľudské mäso. Už v prvej triede sa začal zaujímať o kanibalizmus, keď sa jedného dňa zapozeral na stehno jedného zo spolužiakov a nemohol prestať myslieť na to, ako by mohlo chutiť. Zvláštne myslenie mladého chlapca čiastočne vyvrcholilo, keď mal 23 rokov a rozhodol sa vydať na cestu zločinu. Jedného dňa si vyhliadol mladú slečnu, ktorej sa neskôr vlámal do bytu a pripravený znásilniť ju a potom odrezať časť jej tela na zjedenie, ju nechtiac prebudil a skončil obvinený z pokusu o znásilnenie. Vtedy sa mu to našťastie ešte nepodarilo, ale jeho čas nastal o 5 rokov neskôr, keď sa z rodného Japonska vydal do Francúzska, kde sa rozhodol študovať na vysokej škole.
Aby sme to uviedli na správnu mier, Sagawov otec nemal problémy s financiami, a tak svojho syna aj v Európe štedro podporoval. Netušil však o tom, že, ako to Sagawa sám popísal, vždy, keď sa vydal na ulicu a zapozeral sa na ženu, napadlo mu, aké by to bolo, keby ju mohol zjesť. Svoju úchylku istú dobu úspešne skrýval, ale keď sa do jeho blízkosti dostala spolužiačka Renee Hartevelt, povedal si, že už nemá na čo čakať a rozhodol sa skompletizovať svoj plán, ktorý v hlave pripravoval doslova dlhé roky. Ako o sebe sám neskôr vyhlasoval, Sagawa sa považoval za škaredého človeka, a tak bol rád v blízkosti ľudí, najmä žien, ktoré boli mladé a krásne. Renee bola presne tým, po čom Sagawa sníval, a preto sa s ňou dohodol na tom, že ho bude doučovať nemčinu. Týždne plynuli a ich vzťah začal naberať na obrátkach, aj keď jej známi nechápali, prečo stráca čas so škaredým a nízkym, Sagawa meral len 152 centimetrov, Japoncom. Navštevovali spoločne koncerty, chodili do parkov, na kávu a dokonca sa začali pozývať aj do svojich bytov, kde si čítali poéziu a učili sa do školy. Všetko vyzeralo ideálne, až kým neprišiel 11. jún 1981. Renee v ten deň prijala pozvanie do Sagawovho bytu, ale ani netušila, že z neho už nikdy živá nevyjde.
Sagawa sa tentokrát na splnenie svojich túžob dôkladne pripravil. Pred pár týždňami si zakúpil zbraň a keď Renee konečne dorazila, spočiatku sa tváril, akoby nemal za lubom vôbec nič. Rozprávali sa, zabávali sa a všetko šlo hladko, až dokým ju Sagawa nechcel zobrať do postele a vyspať sa s ňou. Podľa neho to odmietala, a tak sa zatváril, že ho to neranilo, šiel vybrať knihu z knižnice a keď sa vracal, strelil ju odzadu do krku. Žena bola v sekunde mŕtva a šok z toho činu vraj spôsobil, že Sagawa na pár sekúnd či minút odpadol. Keď sa prebral, pustil sa do práce. Nezabudol sa jej pomstiť tým, že jej mŕtve telo znásilnil, ale to ani zďaleka nebolo všetko. Jeho hlavným cieľom bolo skonzumovať ju. Pokúsil sa do nej preto zahryznúť, ale veľmi sa mu to nedarilo, tak si radšej zobral na pomoc dlhý a ostrý nožík, s ktorým začal nehybnú ženu rezať na časti. Počas celého procesu z nej odrezával aj menšie časti tela, ktoré okamžite konzumoval, napríklad okúsil jej prsia či stehno, a potom si zopár častí vypražil a iné uschoval do mrazničky, aby ich mohol zjesť neskôr. Akoby toho nebolo dosť, Sagawa si počas rozrezávania zavraždenej ženy do pozadia pustil nahrávku jej hlasu, ktorý nahral pred pár minútami, keď mu čítala nemeckú poéziu. Nakoniec, keď bol podľa jeho slov hotový, zobral jej poobrezované telo do svojej postele, aby s ním spalo až do rána.
Na ďalší deň sa rozhodol telo rozporcovať na niekoľko častí, niektoré z nich ďalej uschovať v mrazničke a zostávajúce časti vložil do kufrov, ktoré plánoval vhodiť do rieky. Taxíkom sa vybral až ku jej korytu, ale keď zbadal, že sa naňho pozerajú nejakí ľudia, kufre nechal tak a rýchlo utiekol domov. Do parku onedlho dorazila polícia a asi si vieš predstaviť, že netrvalo príliš dlho, kým ich dôkazy doviedli do bytu malého Japonca. Na ich prekvapenie, Sagawa nijak neprotestoval a ku všetkému sa okamžite priznal. Prišli obvinenia z vraždy a kanibalizmu, ale jeho otec mu aj tak vybavil najkvalitnejšieho právnika a Sagawa stavil všetko na jednu kartu. Keď v súdnej sieni detailne opisoval, ako celý čin spáchal, mnohým prišlo zle a sudcovi netrvalo dlho, kým ho vyhlásil za šialeného a poslal do liečebného ústavu namiesto ozajstného väzenia. V ústave mal zostať na dobu neurčitú a to sa len potvrdilo, keď niekoľkí psychiatri usúdili, že jeho myseľ je hlboko a trvalo poškodená.
Keďže je však spravodlivosť prikrátka prislepá, Sagawa bol nakoniec vydaný do Japonska. Nebol teda tak celkom vydaný, ale iba premiestnený do Japonska, čo mu vybavil opäť jeho otec, kde sa mal liečiť v ďalšom ústave. Pri vyšetreniach v japonskom ústave však lekári usúdili, že Sagawa nie je šialený a presne vedel, čo sa chystá spáchať, a tak ho chceli poslať do väzenia. Avšak, keďže francúzsky súd ho obvinení zbavil, pretože nemohol byť kvôli mentálnemu stavu súdený, a súdne dokumenty nemohli byť vydané do Japonska, zo Sagawu sa o päť rokov po ohavnej vražde stal slobodný človek.
Po tom, čo sa dostal na slobodu, sa Sagawa rozhodol nežiť v tichu a pokoji, ale vydal sa na dráhu celebrity. Namiesto toho, aby o vražde nikdy nič neprehovoril, sa začal objavovať v televíznych šou, napísal štyri knihy a dokonca si zahral aj v zopár filmoch. Vraždu nevinnej študentky opisoval tak detailne, že ľudia iba krútili hlavami nad tým, čo môže človeku s vplyvným pozadím prejsť. Až do dnešných dní si Sagawa pokojne žije v japonskom Tokiu a aj keď, ako sa sám pred pár rokmi priznal, preňho už viac nie je jednoduché žiť v spoločnosti ako vrah a kanibal, nikdy nepovedal, že by svoj čin oľutoval.
