Annamária otvorene hovorí o svojej skúsenosti s hospitalizáciou. Opisuje šok z prvého jedla aj systém, ktorý sa sústreďuje najmä na čísla na váhe, zatiaľ čo psychická stránka poruchy príjmu potravy často zostáva v úzadí.
Perfekcionizmus, kontrola a izolácia. Annamária mala vždy rada jedlo, nikdy nespadla do extrému, že by ho vyvracala. Jej svet sa skôr točil okolo pohybu. Prehnané cvičenie sa stalo jej kompenzáciou za každé sústo, ktoré zjedla.
Zo zdravej váhy schudla za krátky čas približne 13–14 kilogramov, menštruáciu stratila v 14-tich, nemala ju šesť rokov a dodnes sa z toho spamätáva. Prestala si do školy brať jedlo a svoje porcie pomaly zmenšovala tak, že bola plná a najedená z jedného kúsku ovocia s kašou.
„Čo mi naozaj pomáhalo, bola predstava materstva a návratu menštruácie. Cítiť znovu ženské telo, schopnosť mať cyklus, byť mamou, bolo obrovskou motiváciou. Vedela som, že bez toho by som si nemohla splniť túžby po rodine,“ priznáva Annamária pre Refresher.
Annamária, ty si žila s poruchou príjmu potravy pred niekoľkými rokmi. Vracajú sa človeku sebadeštruktívne myšlienky aj po niekoľkých rokoch?
Porucha príjmu potravy je beh na dlhé trate. Často platí, že čím dlhšie ju človek mal, tým dlhšie trvá, kým sa z nej dostane. Sama som tým trpela približne od 14 do 21, a aj keď som mala pocit, že som už „vonku“, staré myšlienky sa občas vrátili.
Dnes mám k telu a jedlu omnoho vyrovnanejší vzťah, no nie je to úplne bez pochybností.
Sú tieto myšlienky spojené s jedlom?Väčšinou sa nespájajú priamo s jedlom, ale s perfekcionizmom a potrebou kontroly. Keď sa mi nedarí v inej oblasti života, hlava si veľmi rýchlo nájde niečo, čo chce mať pod kontrolou.
Znamená to, že keď si si uzdravila vzťah k jedlu, tieto vzorce sa presunuli inde?
Presne tak. Keď som si stabilizovala vzťah k jedlu, veľmi rýchlo sa to pretavilo napríklad do práce. Išla som nonstop, na doraz. Mala som pocit, že musím stále niečo dokazovať. Bol to len iný spôsob kompenzácie. Rovnaký mechanizmus, len v inej podobe.
To je podľa mňa dôvod, prečo liečenie trvá tak dlho. Nie je to len o jedle. Je to o hlave, o psychike a o vzorcoch, ktoré si človek nesie od detstva.
Čo ti pomáha?
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Aké nepríjemné poznámky k jej 14-ročnému telu mali učitelia.
- Kedy nastal zlom a kto si všimol, že stav je vážny.
- Ako sa cítila, keď uvidela jedálniček pri hospitalizácii.
- Čo jej pomohlo uzdraviť svoj vzťah k jedlu.
- Čo ju na sociálnych sieťach štve.
