Hrá sa Ex Machina na inteligentnejší triler, než akým v skutočnosti je? (Recenzia)

Keď sme naposledy riešili režisérsku prvotinu od nadaného scenáristu, dopadlo to katastrofálne. Akiva Goldsman, ktorý má skvelé, ale i priemerné či podpriemerné scenáre, natočil fantasy romantickú „rozprávku“ Winter’s Tale a prepadol na celej čiare. V prípade Alexa Garlanda, scenáristu takých počinov ako Dredd, 28 Days Later, Sunshine či Never Let Me Go to ale malo byť iné. Nie vždy platí, že dobrý scenár sa dá úspešne pretaviť aj v dobrý film, s čím mali v minulosti tvorcovia (a nevyhnú sa tomu ani v budúcnosti) veľké problémy. Keď sa teda relatívne skúsený scenárista rozhodol natočiť triler o umelej inteligencii, nadšený ostal asi len málokto. Prišli ale prvé obrázky, informácie o obsadení a trailery, ktoré vzbudzovali nádeje. 

Čím sa vlastne príbeh odlíšil od ostatných podobne stavaných filmov? V synopse by ste tie rozdiely nenašli, na to potrebujete navštíviť kino. Tam zistíte, že sa nechutne bohatý majiteľ obrovskej technologickej firmy (Nathan - Oscar Isaac) rozhodol vytvoriť umelú inteligenciu - dokonalú, premyslenú, zmyselnú, jednoducho fungujúceho robota, ktorého by za robota nikdy nepokladal, kým by mi neodrezal kožu a nenašiel pod ňou mechanické časti. Volá sa Ava (Alicia Vikander) a jeden zo zamestnancov (Caleb - Domhnall Gleeson) Nathanovej firmy ju má preveriť v skúške funkcionality. 

V priebehu týždňa sa dostávame pod kožu všetkým trom ľuďom, teda, Avu za človeku skutočne považovať nemôžeme. Každému z nás bolo jasné, že Ava je skutočne fungujúcou umelou inteligenciou, kľúčová pre divákov preto bola cesta k tomu, aby sa o tom presvedčil aj Caleb. Ten tak v priebehu 7 dní zažíva neuveriteľné zážitky a spoznáva robota, ktorý myslí rovnako ako my, dokáže cítiť rovnako ako my, no zároveň dokáže byť aj rovnako temný, nebezpečný a inteligentný ako my. Ak ste na ČSFD našli žánrové zaradenie „dráma“, pravdepodobne budete sklamaní, že nič dramatického nenájdete. Aspoň ja som z toho mal taký pocit skutočne málokedy. Ex Machina stavia na vycibrenom scenári, ktorý ale nakoniec až taký vycibrený nie je. Niekto bude rozmýšľať pri vedecky založených a podaných dialógoch a úplne pritom zabudne vnímať chyby filmu, iní sa zase sústredia na to, prečo to vo finále vôbec nefunguje. 

Od Garlanda som v tomto ohľade čakal oveľa viac. Jeho scenár je totiž dosť nedotiahnutý, pričom trpí najmä jeho potenciál, ktorý bol nepochybne na celkom inej úrovni. Chémia medzi postavami vôbec nefunguje, ani po hodine k nim nemáte o nič bližšie než na začiatku a rovnako tak vám je ich osud viac-menej ukradnutý. Garland sa ako z pozície scenáristu, tak aj z pozície režiséra rozhodol vsadiť viac na formu, než na obsah. Niekoho to mohlo zmiasť, niekomu sa to dokonca mohlo aj páčiť, ale pri sci-fi trileri o umelej inteligencii, keď sa zameriavame práve na charaktery postáv a analyzujeme každú jednu ich myšlienku, je to pre mňa jednoznačne príliš málo. Je to komorné, je to sofistikované a miestami aj inteligentné, no nie je to nič, čo by tu už v istej forme v minulosti nebolo a čo by sa dalo označiť za novátorské, tobôž nie revolucionárske. Na režisérskej stoličke sa ale Garlandovi celkom darilo. Soundtrack, respektíve hudba a zvuky perfektne pomáhajú s gradáciou deja na rovnakej úrovni, ako to robia tmavé zábery s tichou Avou, ktorá sa ladne, no nebezpečne pohybuje pred kamerami. Už od začiatku cítite, že tento prístroj rozhodne nie je bezpečný a že to dobre skončiť nemôže. A to výslednému dojmu rozhodne nepomáha. Kamera, strih, detail. Všetko je tu, ako sa hovorí, „v cajku“. Akonáhle sa tempo spomalí, začne vám silnejšie biť srdce a netrpezlivo očakávate, čo sa stane v ďalšom zábere, viete, že navodiť tú správnu atmosféru sa ľuďom za kamerou rozhodne podarilo. Neboli to ale len oni, kto si za to mohol pripísať kredit. Celé herecké trio tu podľa mňa ukázalo svoj potenciál. Rozhodne si dajte pozor na Oscara Isaaca, ktorý nás okrem Star Warsu ešte v niečom rozhodne nadchne. Jeho Nathan bol dokonalým obrazom sci-fi génia-šialenca, akýsi ideál muža, aký by bol schopný takúto AI vytvoriť. Alicia Vikander ako nadmieru zaujímavá Ava sa okrem predností, ktoré jej venoval scenár, sama pričinila o to, aby ste si s ňou užívali každú jednu sekundu strávenú na plátne. 


Vo finále je tak Ex Machina len nadpriemerným sci-fi trilerom, ktorý sa hral na niečo, čím rozhodne nie je. Aj keď herci podali skvelé výkony, ich postavy sú chladné, až na Avu nezaujímavé a rozhodne nevzbudzujú veľké sympatie. Film vaše emócie necháva chladné a na druhý deň mu už množstvo myšlienok rozhodne nevenujete. A to je pri smere, akým sa snímka uberá, rozhodne veľké mínus. Dialógy ale pracujú skvele s prostredím (to je skutočne nádherné, nehovoriac o prírode ako takej), aktuálnou situáciou na plátne a taktiež dávajú logiku. V konečnom dôsledku vás práve celkový vizuál, kam radíme aj technickú stránku, poteší asi najviac. Hudba a kamera vás častokrát udržia v napätí, aj keď to už miestami režisér veľmi preháňa a po dlhej chvíle plnej očakávaní sa nestane prakticky nič. Záver to ale dostatočne vynahrádza, necháva dej otvorený, no zároveň dúfam, že nadobro uzavretý. Nie som si totiž istý, či by som bol na Avinu budúcnosť zvedavý. 7/10.