Rakovina je ťažká nielen pre pacienta, ale aj pre jeho blízkych. Niektorí tieto ťažké časy nezvládnu a zo života chorého zmiznú. Prečítaj si, ako sa s touto stratou vyrovnala onkologická pacientka Miška, a ako fenomén vysvetľuje onkopsychologička.
Pojem cancer ghosting je na prvé počutie pre mnohých z nás neznámy a vzdialený. V skutočnosti je v našej spoločnosti rozšírený viac, ako si myslíš. Týka sa onkologických pacientov, ktorí každým rokom pribúdajú.
Každý z nás pozná aspoň jedného človeka, ktorý má skúsenosť s týmto neľahkým ochorením. Ako píše portál Unilabs, ktorý sa obracia na štúdiu z roku 2024, na Slovensku ročne pribudne až 40-tisíc ľudí, ktorí trpia rakovinou. No ako vedci zistili, s cancer ghostingom sa stretli takmer 3/4 z nich.
O cancer ghostingu nám porozprávala onkologická pacientka Michaela Žemberová, ktorá liečbu v roku 2023 úspešne zvládla a dnes je v remisii. Počas liečby však na vlastnej koži spoznala cancer ghosting a z jej života sa vytratili priatelia, ale i ľudia, ktorí ju sledovali na sociálnych sieťach.
O fenoméne som sa porozprávala aj s onkopsychologičkou Mgr. Katarínou Klincovou z Ligy proti rakovine, ktorá vysvetlila, z čoho tieto situácie pramenia a poskytla aj tipy na to, ako sa v takýchto chvíľach správať.
-
Ako cancer ghosting vysvetľuje psychologička
-
Prečo majú niektorí ľudia tendenciu prerušiť kontakt s blízkym človekom, ktorému diagnostikovali rakovinu
-
Akí ľudia sa otočili chrbtom Miške
-
Prečo mala pocit, že je svojím blízkym na príťaž
-
Ako sa správať, keď zistíme, že náš blízky bojuje s rakovinou
V čom sa cancer ghosting líši od klasického ghostingu?
Keď sa v našom blízkom kruhu objaví rakovina, mnohí z nás nevedia, ako sa správať a ako k chorému človeku pristupovať. Reakciou niektorých ľudí je, že chorého človeka „ghostnú.“ Často to nie je preto, že by mu nechceli pomôcť a byť mu na blízku, no je to preto, lebo nevedia, ako reagovať. Podľa onkopsychologičky sa takto ľudia zachovajú z viacerých dôvodov.
Z Miškinho života sa bez slova vytratili kamaráti
Miška sa s ochorením stretla v roku 2023, keď jej diagnostikovali rakovinu lymfatických uzlín. Život sa jej prevrátil naruby a ako hovorí, bol to blesk z jasného neba. Dovtedy bola zdravá a žila absolútne plnohodnotný život mladého človeka. Z choroby sa jej podarilo vyliečiť a náročné chemoterapie brala pol roka.
Počas toho, ako sa vnútorne i fyzicky vyrovnávala s chorobou, všimla si, že niektorí ľudia sa k nej správajú inak alebo, že s ňou úplne prerušili kontakt. „Keď som povedala, že mám rakovinu, nikto mi neveril. Dostala som veľa podporných reakcií, no zažila som aj ‚podpásovky.‘ Niektorí sa ma pýtali veľmi osobné a nevhodné otázky, ktoré som v tom čase nemala zodpovedané ani ja sama,“ spomína na začiatky liečby.
Následne sa ľudia v jej živote rozdelili v podstate do viacerých kategórií. Mala blízkych, ktorí ju podporovali a stáli pri nej. Niektorí ľudia sa jej v týchto ťažkých časoch však otočili chrbtom.
Annamária otvorene o anorexii: Prvé jedlo počas hospitalizácie bol rezeň
27. februára 2026 o 8:30
„Bolo veľa ľudí, od ktorých som čakala, že budú pri mne stáť. No, nedočkala som sa. Myslím, že je to preto, že veľa ľudí nechce mať v živote človeka, ktorý trpí ochorením, z ktorého ide taký strach,“ vysvetľuje.
„S odstupom času im to nezazlievam, ale v tej chvíli to bola pre mňa rana pod pás, pretože som ich potrebovala. Skutočne ma to vtedy trápilo, pretože som potrebovala veľa podpory,“ hovorí. Zároveň sa jej často ozývali zvedavci, s ktorými sa nikdy predtým nerozprávala.
Miška si myslela, že sa s ňou prestali kamaráti baviť, pretože im bola na príťaž
Ako spomína, z jej života sa vytratili predovšetkým kamaráti a známi. „Mám obrovské šťastie na rodinu, no z môjho života odišli práve ľudia, ktorí vedia podporiť trochu inak ako rodinní príslušníci. Ja som typ človeka, ktorý nechcel o ťažkých chvíľach rozprávať rodičom, aby sa netrápili ešte viac. Práve preto som potrebovala okolo seba ešte niekoho. Zostali mi nejaké kamarátky a kamaráti, no niektorí postupne odišli,“ hovorí.
Ovplyvňovalo to jej psychiku a situáciu si vysvetľovala tak, že je svojím blízkym „na príťaž.“ „Ja som videla, že ich životy plynú a oni ma proste odstrihli. Musela som byť v tom čase len doma, nikam som nechodila, takže som to brala tak, že prirodzene vo svojom živote nechcú niekoho, s kým nemôžu tráviť čas,“ vysvetľuje.
Ako hovorí onkopsychologička, túto skúsenosť nemá Miška jediná a s ghostingom sa stretáva 60 - 75 percent onkologických pacientov. „Skúsenosti sú rôzne. Stretávam sa aj s témou, že kamaráti alebo kolegovia sa úplne prestali rozprávať s človekom, ktorý ochorel na rakovinu,“ hovorí Klincová.
„Jedna moja mladá pacientka sa vrátila do práce pár mesiacov po diagnostikovaní rakoviny a absolvovaní liečby. V kuchynke sa stretla s kolegom, s ktorým sa bežne bavili. Akonáhle ju zbadal, bez slova sa vytratil z kuchynky. Veľmi zvláštna situácia,“ priblížila skúsenosti z praxe.
Ubudli jej aj sledovatelia na sociálnych sieťach
S ghostingom sa nestretla len v osobnom živote, ale aj na internete. Miška tvorila vtipné videá na sociálne siete aj pred chorobou a keď oznámila, že je chorá, veľa ľudí z jej profilu odišlo. „Ja som človek, ktorý nesleduje, koľko má followerov. No všimla som si, že je tam zrazu veľký pokles,“ spomína.
„Ja som to vnímala ako taký denníček a zdôverovať sa s priebehom ochorenia online mi veľmi pomáhalo. Stretla som tam aj skvelých ľudí, ktorí si liečbu zažili alebo ju prežívali so mnou. No boli aj takí, ktorí sa nechceli pozerať na cudzie nešťastie alebo mi dokonca písali, že sa chcem zviditeľniť. Niektorí ľudia sa po vyliečení vrátili a otvorene mi napísali, že sa vtedy na to nemohli pozerať,“ opisuje.
Psychologička odliv sledovateľov na sociálnych sieťach vysvetľuje tým, že niekto môže byť preťažený svojím vlastným životom a nezvláda sa pozerať na utrpenie druhého človeka na internete. Zároveň má však podľa nej zdieľanie ochorenia na sociálnych sieťach svoje miesto a môže si nájsť publikum. „V mojej praxi sme sa často rozprávali s pacientmi o tom ako majú pred sebou vzor mediálne známeho človeka trpiaceho rakovinou, ktorý ich inšpiruje,“ vysvetľuje.
Ak sa s chorobou blízkeho nevieš vyrovnať, dôležité je neodísť bez slova
Miške sa po rakovine zmenil pohľad aj na vzťahy a priateľstvá. „Myslela som si, že je dôležité mať veľa kamarátov. Dnes viem, že to tak nie je a je lepšie mať jedného alebo dvoch, ktorí sú na celý život,“ uzavrela Miška.
Onkopsychologička vyzdvihuje, že komunikovať so svojimi blízkymi, ktorých zasiahla rakovina, je mimoriadne dôležité. Poukazuje však na to, že byť na blízku človeku, ktorý si prechádza ťažkou liečbou, je niekedy to najviac, čo môžeme urobiť.
Naši chorí blízki nás potrebujú a niekedy stačí, keď sme proste len prítomní. Rovnako však hovorí, že mať vlastné hranice je dôležité a ak sa necítime na to, aby sme ochorením s blízkym prechádzali, dôležité je neodísť bez slova a vykomunikovať to. „Niekedy stačí len povedať: Je mi to ľúto, no nemám na to silu,“ vysvetľuje, ako sa správať.
Bezplatné terapie pre onkologických pacientov aj ich blízkych
Onkopsychologička zároveň poznamenala, že na nesprávnej komunikácii sa môžu odraziť aj sociálne zručnosti a obratnosť v komunikácii. Ak sa niekedy ocitneš v situácii, že nevieš, ako s onkologickým pacientom komunikovať, Liga proti rakovine pripravila pre takéto situácie skvelú príručku s názvom Ako komunikovať s onkologickým pacientom? Prináša rôzne praktické tipy, ako správne zaobchádzať s človekom, ktorý si prechádza náročnou liečbou. Ak sa zároveň nevieš vyrovnať s tým, že niekto z tvojho okolia trpí týmto ochorením, Liga proti rakovine ti poskytne bezplatné terapie.
