Apatia a bezmocnosť ho takmer doviedli k tragickému činu. Marián však našiel vnútornú silu a dnes žije vyrovnaný život s manželkou a dvomi synmi.
Mariánove psychické problémy sa začali, keď mal približne 30 rokov. Dnes je o 12 rokov starší a vie o nich hovoriť otvorene. V rozhovore ti prezradí, ako ich spočiatku vnímal, či sa snažil niečo zmeniť a kam až tieto problémy zašli.
O problémoch duševného zdravia treba rozprávať čo najviac. Nikto nedokáže predpokladať, čo mu život naservíruje a ako sa s tým dokáže vysporiadať.
V Refresheri ti každý deň prinášame zaujímavý content. Ak sa ti naša tvorba páči a chceš podporiť redakciu, staň sa aj ty členom klubu Refresher+. Získaš tak neobmedzený prístup k prémiovému obsahu a mnohým ďalším benefitom.
Najprv som netušil, čo sa so mnou deje a prečo. Nevedel som, čomu to mám pripisovať.
Ako sa spočiatku prejavovali tvoje psychické problémy?
Necítil som sa dobre, v noci som sa viackrát budil a mal som problémy so spánkom. Prichádzalo aj búšenie srdca, čo ma dosť strašilo. Okrem toho sa mi začala točiť hlava a mával som v nej aj nepríjemné tlaky. Pridružilo sa aj neostré videnie.
Prerástlo to do toho, že keď som bol trebárs na obede s mojimi kolegami v práci, prišla na mňa panika a musel som sa ísť von predýchať.
Riešil si to vtedy nejako?
Najprv som netušil, čo sa so mnou deje a prečo. Nevedel som, čomu to mám pripisovať. Potom som navštívil obvodného lekára, ktorý ma vypísal na PNku na týždeň alebo dva a pomohlo mi to. Okrem toho mi robili rôzne vyšetrenia vrátane EKG, keďže som mával to nevysvetliteľné búšenie srdca. Následne to na chvíľu prešlo.
To znamená, že sa ti tieto stavy neskôr vrátili?
Áno, ale bolo to mnohonásobne horšie. Robil som už v ďalšej práci, asi 3 roky po tom, čo sa mi udialo toto. Nepomohlo mi vtedy už ani to, že ma lekár vypísal na PNku. Bolo to intenzívnejšie.
Prišlo mi veľmi zle, zotmelo sa mi pred očami a proste som zhasol. Ako keď zhasneš svetlo.
Čo znamená, že to bolo intenzívnejšie?
Mal som problém čo i len sedieť v práci za počítačom. Bývalo mi zle a panické ataky sa stali súčasťou mojich dní. Pravidelne som sa chodil od počítača predýchavať na záchod. Pomáhalo mi to, ale iba na krátku dobu. Pokračovalo to ešte dlhšie a potom sa mi stala taká nepríjemná vec, keď som stratil vedomie počas šoférovania.
Pamätáš si, čo tomu predchádzalo?
Šoféroval som svoje osobné auto domov, bol som asi 10 kilometrov od cieľa. Prišlo mi veľmi zle, zotmelo sa mi pred očami a proste som zhasol. Ako keď zhasneš svetlo. Nič som nevidel, nič som nevnímal. Prebral som sa následne v prívesnom vozíku, ktorý som mal zapnutý za autom. Vôbec neviem, ako som sa tam dostal.
Zľakol si sa? Čo sa dialo potom?
Nie, v prvých minútach som vnímal len modré nebo a myslel som si, že som zomrel. Bol som úplne pokojný, žiadna panika tam nebola. Bol som s tým stotožnený. Po chvíľke som si ale všimol, že na oblohe sú oblaky, že okolo jazdia autá a začal som znova počuť aj zvuky, ktoré som predtým vôbec nevnímal.
Myslel som si, že zomieram a moja jediná myšlienka bola, že teda už keď sa to má stať, nech je to doma s mojou partnerkou a synom. Túžil som len po jednom, aby som ich videl. Vydal som sa teda zase na cestu.
Navštevoval som psychiatričku, ktorá mi predpisovala a upravovala lieky, pretože mi nesadli. Buď boli slabé a neúčinkovali dostatočne, alebo boli nevhodné.
Podarilo sa ti prísť za nimi domov?
Podarilo, ale následne ma aj odviezla sanitka, pretože som sa nekontrolovateľne triasol. Vtedy som prvýkrát od lekárky počul, že ona v mojom prípade nič fyzické nevidí, že to bude asi psychický problém. Následne ma previezli do Trenčianskej fakultnej nemocnice a na podnet neurologičky som išiel na psychiatrické oddelenie. Tam mi nastavili liečbu.
Bola účinná? Pomohlo ti to?
Približne na tri roky. Bral som lieky, navštevoval som psychiatričku, ktorá mi ich predpisovala a časom aj upravovala, pretože mi nesadli. Buď boli slabé a neúčinkovali dostatočne, alebo boli nevhodné. Ono je to niekedy ťažké trafiť tie správne. Neskôr som začal chodiť aj ku psychologičke, ale mal som zlé nastavenie, upadal som do apatie a bezmocnosti.
Necítil som nič. To bolo asi to úplne najhoršie obdobie, že už som naozaj necítil vôbec nič.
To znie už veľmi vážne. Ako sa to prejavovalo?
Často som myslel na to, ako mi bolo kedysi dobre, ako som robieval rôzne veci, aktivity. Nemal som problém vyštudovať vysokú školu, nemal som problém mať koníčky, ktorým som sa venoval. Proste nebol problém s ničím. Energie som mal na rozdávanie a zrazu toto všetko bolo fuč.
Začal som mať problémy v práci, čo sa týkalo výkonu samotného. Prestal som úplne chodiť na obedy, tie mi nosili kolegovia. No a prestal som chodiť aj ku psychologičke, lebo som mal pocit, že to nemá význam, že mi nikto nerozumie a niet pomoci.
A čo tvoja rodina, snažili sa ti pomôcť?
Moja partnerka sa snažila pomôcť mi, ako vedela. To som tiež, samozrejme, odmietal. Keď mi našla napríklad nejaký článok, alebo akúkoľvek informáciu, ktorá by ma mohla niekam posunúť, tak som to neriešil. A necítil som nič. To bolo asi to úplne najhoršie obdobie, že už som naozaj necítil vôbec nič.
Moja žena a deti mi boli ukradnuté, nechcelo sa mi po práci chodiť domov.
Takže si necítil nič ani k partnerke, ani k deťom?
Nič. Moja žena mi bola vtedy ako partnerka ukradnutá. Už mi bolo úplne všetko jedno. V tej dobe sme mali už dve deti, dvoch chlapcov, a bolo mi úplne jedno, čo s nimi bude. Začal som premýšľať o tom, ako to skončím.
Nechcelo sa mi po práci chodiť domov, tak som sa po skončení zvykol voziť autom na miesta, ktoré som kedysi navštívil. Tam som si zvykol kúpiť kávu, zapáliť si cigaretu a potom som išiel domov. Raz sa to ale skoro neskončilo dobre.
Premýšľal som, že sa autom rozbehnem a v plnej rýchlosti to napálim do stromu. Bez pásu, rozmlátiť si hlavu o volant.
Tu sa asi dostávame k tomu najhoršiemu...
Áno. Pokúsil som sa vziať si život, no zachránil ma môj kamarát a tiež strach o život. Sedel som v aute na odpočívadle, neďaleko Nového Mesta nad Váhom. Bolo asi päť hodín poobede, vonku už tma, bolo to v zimnom období. Písala mi Alenka, že kde som, mala o mňa strach. Stručne som jej odpísal, nebol som veľmi konkrétny.
Ako som tam sedel v aute, niečo sa vo mne zlomilo. Mal som naštartované auto, lebo mi bola zima, a hlavou mi išli iba myšlienky, ako to už viac neznesiem. Že tento pocit už nevydržím. Kúsok predo mnou bol strom, a tak som začal premýšľať nad tým, že sa autom rozbehnem a v plnej rýchlosti to tam napálim. Bez pásu, rozmlátiť si hlavu o volant. Už som išiel zaradiť jednotku...
Čo sa udialo potom?
Mal som to šťastie, že Alenka sa o mňa bála a napísala môjmu kamarátovi, že som niekde na odpočívadle. On vedel, že prechádzam ťažším obdobím. Sadol do auta a rozhodol sa, že ma ide hľadať. A našiel ma.
Prišiel za mnou do auta a začal sa so mnou rozprávať. Sedeli sme tam dlho, neviem presne koľko. Na konci debaty som sa rozhodol, že idem domov. Odvtedy sa veci začali meniť.
Zobral som si veci a vyrazil do posilňovne. Potom som zodvihol telefón a zavolal manželke. Bola to prvá normálna konverzácia po dlhej dobe.
Ako sa začali meniť?
Začal som konať. Vtedy dávno som neprijímal nové myšlienky od mojej psychologičky a nepraktikoval to, čo som mal praktizovať. Mesiac po tomto incidente som odišiel na pracovnú cestu do zahraničia, kde som nemal nikoho, o koho by som sa mohol oprieť, iba seba.
Ale zároveň som tam nemal ani stres. V konečnom dôsledku to bolo úplne to najlepšie, čo sa mi mohlo stať. Jediná moja starosť v tom období bola ráno vstať, ísť do práce, tam odrobiť 8 hodín a ísť z práce. Neboli tam deti, kolegovia, priatelia...
Načerpal si tam znova nejakú vnútornú silu? Uvedomil si si tam niečo?
Do veľkej miery áno. Predtým mi bolo všetko jedno, nefungoval mi ani intímny vzťah s partnerkou. Na tejto pracovnej ceste mi ale začala chýbať, aj spolu s deťmi. Povedal som si, že tú depresiu nakopem do prdele.
Vybral som sa von z izby s myšlienkou, že čo tu budem robiť. Zobral som si veci a vyrazil do posilňovne. Bol som tam dokopy asi tri hodiny, rozbil som sa úplne na handry. Bol som úplne hotový, ani som nevidel, keď som odchádzal, oči sa mi krížili.
Prišiel ale veľký pocit spokojnosti, že konečne som sa odhodlal niečo zmeniť. Prinieslo mi to úľavu, upokojenie a radosť. Prišiel som potom na izbu, zodvihol telefón a zavolal manželke. Bola to prvá normálna konverzácia po dlhej dobe.
Vedzte, že samovražda nie je cesta. Doprial by som každému, aby sa vedel ponoriť do seba a nájsť tam motiváciu.
Ako potom pokračoval tvoj život po návrate domov?
Začal som mať trochu viac otvorenú myseľ, počúvať rady skúsenejších. Tiež som sa začal obklopovať inými ľuďmi. Nie takými, ktorí prežívajú to, čo som prežíval ja a sú v tom zacyklení. Skôr s takými, ktorí sa už niekam posunuli. Postupne som začal meniť svoj život a nastavenie mysle.
Čítam veľa kníh o psychológii, sociológii a aj motivačnú literatúru. Sledujem aj rôzne kanály na tieto témy a poznatky som začal dávať do praxe. A tiež som začal podnikať ako domáci majster, alebo hodinový manžel, keďže ma prestala baviť práca inžiniera. V montérkach sa cítim ďaleko lepšie a slobodnejšie
Chcel by si niečo na záver odkázať?
Možno iba toľko, že ak sa niekto potýka s takýmito problémami, vedzte, že tá samovražda nie je cesta. Doprial by som každému, aby sa vedel ponoriť do seba, ísť do hĺbky a nájsť tam tú motiváciu. Pomyselnú cibuľu ošúpať vrstvu po vrstve a dostať sa ku skutočnej identite. Nie ste na tento problém sami.
A ešte by som dodal, že to nie je jednoduché. Ten problém nezmizne zrazu, len tak. Aj do tej depresie sa človek dostáva roky, je to komplexný súhrn viacerých rozhodnutí, nastavenia mysle, správania sa. Rovnako potrvá aj to, kým sa z toho človek dostane. Ale stojí to za to.
