Mladých Slovákov sme sa spýtali či sa riskovať v mladosti oplatí. „Odišla som žiť do krajiny, kde som neovládala jazyk” (ANKETA)

Určite poznáš frázu „risk je zisk.“ My sme chceli zistiť, či toto pravidlo naozaj platí. Preto sme si to zamierili na Instagram, kde sme našim čitateľom podali otázku Aké riziko si podstúpil/-a a stálo to naozaj za to? Prišlo nám veľa zaujímavých odpovedí a my sme vybrali tie najlepšie z nich.

„Doktorovi som povedala, nech mi operuje obe nohy naraz“

Podstúpenie rizika môže v niektorých prípadoch zlepšiť kvalitu života. Ako napríklad Tamare, ktorá sa narodila s jednou nohou kratšou a jednou dlhšou. Zdravotné problémy kvôli tomu spočiatku nemala a všetko bolo v poriadku. „Potom mi začali veľké bolesti chrbta a doktori usúdili, že by bola potrebná operácia,“ vysvetľuje Tamara.

Lekári jej vysvetľovali, že operácia bude náročná. Napriek tomu sa ju Tamara rozhodla podstúpiť. Vedela, že potom bude dlhú dobu na vozíku: „Odporúčili mi, že bolo by lepšie operovať len jednu nohu. No ja som si povedala, že chcem to mať celé už za sebou a požiadala som ich, či by bolo možné operovať obe nohy naraz.“

Tamara nám povedala, že počas operácie bola v celkovej anestézii, no raz sa zobudila a museli jej pichnúť ďalšiu injekciu. Napriek tomu bola operácia úspešná. „Podstúpila som to riziko. I keď som bola pol roka potom na vozíku, teraz mám vďaka tomu nohy v poriadku,“ skonštatovala.

Odišla do krajiny, kde neovládala jazyk a skoro skončila na ulici

26-ročná Simona nám porozprávala o rozhodnutí, ktoré jej obrátilo život naruby. Hneď po skončení strednej školy odišla od svojej rodiny a kamarátov do cudziny. „Najväčšie riziko bolo, keď som mala čerstvo 19 rokov. Bývala som v malom meste pri Trenčíne. Rozhodla som sa vyjsť z mojej komfortnej zóny a ísť študovať na univerzitu v Írsku.“

Keď Simona prišla do Írska, zistila, že komunikácia bude problém, pretože nevedela dobre po anglicky. Do toho mala finančné problémy a jedno obdobie jej hrozilo, že skončí na ulici. Vysvetlila nám, že preto počas štúdia pracovala vo fast foode a zarábala si aj donáškou jedla.

„Roznášala som jedlo, či už boli prehánky, búrky alebo sneh. Popri štúdiu som brala nočné smeny, čiže byť hore 24 hodín bolo pre mňa bežné. Napriek všetkým týmto prekážkam som úspešne zoštátnicovala a otvorilo mi to milión možností, ktoré by som nemala, ak by som neodišla do Írska,“ hovorí Simona o náročnom období.

Simonine srdce vždy túžilo po dobrodružstve, a tak sa z Írska, kde si vybudovala svoje zázemie, presťahovala do Grécka – krajiny, kde taktiež neovládala jazyk a bola istú dobu úplne sama. Postupne si na svoj nový domov zvykla a žije tu doteraz.

„Vďaka tejto mojej tŕnistej ceste mám teraz skvelú prácu, vlastnú firmu, cestujem kade-tade, spoznala som skvelých ľudí a perfektného priateľa, s ktorým budujem spoločnú budúcnosť,“ zhodnotila Simona, ktorá svoje rozhodnutie odísť do cudziny vôbec neľutuje. 

Nechala za seba rozhodnúť iných

Keď bola Karin piatačka na základnej škole, bola rozhodnutá ísť študovať na bilingválne gymnázium v Košiciach. „Usilovne som sa pripravovala na skúšky a počas prvého polroka sa posielali prihlášky na gymnáziá,“ rozpráva.

Karin bola presvedčená, že sa na košické gymnázium dostane a tu začne jej nový život stredoškoláčky. Avšak jej rodičia videli aj inú možnosť – strednú školu v Michalovciach. Prekvapilo ju to, pretože tú školu a ani samotné Michalovce vôbec nepoznala. Napriek tomu si poslala prihlášku aj na túto školu. 

Karin nakoniec prijali aj do Košíc aj do Michaloviec a prišiel čas rozhodnúť sa. „Rodičia sa v podstate rozhodli za mňa. Usúdili, že Košice sú predsa ďaleko, a preto sú Michalovce lepšia voľba. Ja som nikoho v škole nepoznala a ani som nevedela, ako tam budem dochádzať. Napokon som teda s nimi súhlasila a šla na školu v Michalovciach,“ vysvetľuje Karin.

Respondentka nám povedala, že má za sebou už prvý mesiac na strednej škole v Michalovciach. Ako je spokojná s týmto rozhodnutím? „Teraz, keď už mám za sebou mesiac na škole, musím uznať, že rozhodnutie bolo správne. Učitelia a spolužiaci sú veľmi priateľskí. Na to, že to bolo rozhodnutie, ktoré môže ovplyvniť celý život, všetko nakoniec dopadlo dobre,“ skonštatovala Karin.

Riziko podstupuje vždy, keď sa vyberie do hôr

Vášnivá horolezkyňa Martina má za sebou niekoľko výstupov na vrchol. Vie, že podstupuje veľké riziko vždy, keď zdoláva náročné trasy. Pri tých najväčších prekážkach sa však potrebuje cítiť voľná. „Liezla som celkom náročnú ferratu. Možno to vyznie zvláštne, ale keby som sa tam len priviazala, tak by ma to brzdilo vo výstupe na horu. Jednoducho som mala pocit, že ma to brzdí,“ vysvetľuje.

Pokračuje: „Ironicky je pre mňa viac nebezpečné, keď sa priviažem, než keď nie. Avšak viem, že veľa riskujem. Je to všetko o hlave a pocitoch. Ja sa cítim lepšie a bezpečnejšie, keď idem na voľno.“

Peter si pred niekoľkými rokmi zamiloval turistiku. Ako začiatočník začal spoznávať kopce v okolí ako Strážovské vrchy, Malá Fatra a Veľká Fatra. Postupne chcel zdolávať vyššie a náročnejšie prekážky, jednou z nich bol Ostrý Roháč.

„Najvyšší rešpekt som mal z kopcov, ktoré mali reťaze, čo poukazovalo na ich náročnosť. Najväčší rešpekt som mal pred Ostrým Roháčom. Napokon som ho s kamarátom prešiel a bol to riadny adrenalín, no musím povedať, že stálo to za to. Neľutujem to a chcel by som si to zopakovať,“ hovorí Peter o svojom zážitku.