- produkty a služby určené pre osoby staršie ako 18 rokov
- sex, nahotu a iný NSFW obsah
- násilie, krv alebo obsah nevhodný pre citlivé povahy
Nemci zriadili pre vojakov Wehrmachtu vlastné nevestince. Prostitútky, ktoré pracovali mimo kontrolovaných verejných domov, posielali do koncentračných táborov.
Vojna prináša množstvo utrpenia a smrti. O čom sa však hovorí menej, je sexuálne násilie, ktoré bohužiaľ bolo prítomné takmer pri všetkých vojnových konfliktoch. Výnimkou nebola ani druhá svetová vojna.
Najvyššie postavení nemeckí generáli vedeli, že svojim vojakom nikdy nezabránia mať sex. Predstavoval pre nich však obrovské riziko, keďže sa mohli nakaziť pohlavnými chorobami, pre ktoré by stratili schopnosť bojovať. Namiesto zákazov preto našli spôsob, ako sexuálne aktivity vojakov kontrolovať.
Nacisti zriadili na okupovaných územiach viac než päťsto nevestincov, v ktorých pracovalo viac ako 50-tisíc mladých žien nútených k prostitúcii. Niektoré z nich, ako napríklad preslávený francúzsky Sallon Kitty, plnili aj iný účel. Nešlo len o miesta, kde si mohli vojaci bezpečne „uľaviť“, ale využívali ich aj na špionáž a chytanie nelojálnych Nemcov.
Ešte pred tým, než sa spoločne pozrieme bližšie na to, ako fungovali nacistické nevestince a čo všetko si museli prežiť ženy, ktoré v nich pracovali, radi by sme ti pripomenuli, že tvoriť kvalitný obsah môžeme len vďaka našim predplatiteľom. Preto ak sa ti naše články o desivej histórii páčia, podporiť nás môžeš vstupom do klubu Refresher+.
Sex „pod kontrolou“
Nacisti mali viaceré dôvody, prečo zriadiť vojenské nevestince. V prvom rade chceli zabrániť riziku, že sa vojaci pri znásilňovaní žien na okupovaných územiach nakazia pohlavnými chorobami, píše portál Short History. Ochorenia ako kvapavka či syfilis boli totiž v tej dobe pomerne rozšírené.
Najvyšší generáli Wehrmachtu verili, že keď budú mať pod kontrolou sexuálny styk medzi vojakmi a ženským civilným obyvateľstvom, dokážu tomuto riziku zabrániť. Ženy vo verejných domoch totiž boli pravidelne kontrolované lekármi.
Ako píše vo svojej práci nemecká historička Insa Meinenová, nacistické verejné domy boli vo Francúzsku súčasťou každodenného života nemeckých vojakov rovnako ako frontové kníhkupectvá.
„Nacistické nevestince neslúžili len na poskytovanie sexuálnych služieb nemeckým jednotkám vo vojnových a okupačných podmienkach, ale mali aj zabrániť nezávislému kontaktu medzi vojakmi a Francúzkami. Plnili teda nielen zdravotné, ale aj rasové ciele,“ píše historička.
Okrem toho, že boli verejné domy bezpečnostným prostriedkom pred šírením pohlavných chorôb medzi vojakmi, mali navyše zabrániť úniku vojenských informácií či prípadnému politickému ovplyvňovaniu vojakov.
Prenasledovanie prostitútok
Aby zvolená stratégia ochrany nemeckých vojakov pred sexom s „cudzími ženami“ fungovala, nestačilo zriadiť kontrolované verejné domy. Začali zároveň prenasledovať a trestne stíhať všetky ženy, pri ktorých mali podozrenie, že paktujú s vojakmi.
Voči prostitútkam pracujúcim mimo nacistických verejných domov pravidelne viedli razie na uliciach, v podnikoch či v hoteloch. Ak nejakú ženu prichytili v bare s vojakom Wehrmachtu, hrozilo jej väzenie a v najhoršom prípade deportovanie do koncentračných táborov.
„V októbri 1941 hlavný nacistický lekár nariadil francúzskej polícii, aby zatkla všetky prostitútky v meste Orléans pracujúce mimo verejných domov Wehrmachtu a deportovala ich do táborov. Keďže ich služby dovtedy využívali nemeckí vojaci, lekár sa týmto krokom pokúsil obmedziť prostitúciu iba na nacistické verejné domy,“ píše Meinenová.
Napriek tomu, že nemeckí vojaci mohli navštevovať výlučne kontrolované nacistické nevestince, vždy sa v nich našiel „dostatok dievčat“ pre všetkých. Velitelia verejných domov totiž flexibilne prispôsobovali ich prevádzku podľa dopytu nemeckých jednotiek. Na základe presunu vojsk rozhodovali o tom, na ktorom mieste podniky zatvoria a na ktorom zriadia.
Práca vo verejnom dome ako „vykúpenie“
V nacistických nevestincoch pravdepodobne pracovali ženy, ktoré sa už pred ich vznikom živili prostitúciou. Keďže ostatné verejné domy boli na rozkaz nacistov zatvorené, do „novej práce“ sa prihlásili z vlastnej iniciatívny alebo v dôsledku nátlaku svojho pasáka. Nie všetky to však robili z vlastnej vôle.
Niektoré pracovníčky nevestincov Wehrmachtu nacisti doviezli z koncentračných táborov. Hoci sa nábor na prácu vo verejnom dome formálne uskutočnil so súhlasom žien a žiadosťou väzenkýň, v skutočnosti až taký dobrovoľný nebol.
Je všeobecne známe, aké hrôzy sa diali v koncentračných táboroch, a preto sa nie je čomu čudovať, že ženy aj takúto prácu pokladali za vykúpenie. Išlo pre ne totiž o jednu z mála príležitostí, ako opustiť tábory.
Samostatnou kapitolou sú nevestince, ktoré nacisti zriadili priamo v koncentračných táboroch, aby sexom motivovali väzňov k práci. Vojaci spolu s lekármi vybrali podľa nich atraktívne väzenkyne, ktoré ostatným väzňom poskytovali sexuálne služby. Väzni však často boli príliš slabí alebo chorí na to, aby tieto služby využili. Viac sa o nevestincoch v koncentračných táboroch dočítaš v tomto článku.
Známy nacistický nevestinec Salon Kitty
Ako píše portál Ati, podobne ako mnohé z verejných domov Wehrmachtu, aj Salon Kitty začínal ako obyčajný nevestinec. V roku 1939 ho však prebrali Nemci a urobili z neho svoje tajné špionážne centrum.
Nemci využívali prostitútky na to, aby zo svojich klientov vymámili skutočný názor na nacistický režim. Zvádzaním a alkoholom z nich mali vytiahnuť rôzne informácie, ktoré voči nim neskôr použili generáli Wehrmachtu.
Ešte predtým než sa z toho miesta stala tajná základňa pre nacistickú špionáž, nevestinec viedla a vlastnila Katharina Zammitová, známa pod prezývkou Kitty Schmidt. Keď v roku 1938 zistila, že ho chcú prebrať Nemci, pokúsila sa utiecť z krajiny.
Nedošla však ďalej ako k holandským hraniciam, kde ju zastavili nemeckí vojaci. Katharine zadržali a dohodli jej stretnutie s Walterom Schellenbergom, členom nacistickej spravodajskej služby Sicherheitsdienst (SD).
Schellenberg jej predstavil svoj plán „operácie Kitty“ a dal jej na výber z dvoch možností: buď bude spolupracovať, alebo ju deportujú do koncentračného tábora.
Schellenberg povedal Zammitovej, že môže aj naďalej prevádzkovať nevestinec, a to dokonca so všetkými ženami, ktoré v ňom dovtedy pracovali. Mal len jednu podmienku: musela prijať ďalších dvadsať prostitútok vyhradených pre „špeciálnych klientov“, o ktorých návšteve ju mali dopredu informovať nacisti.
Keď Zimmanová súhlasila so spoluprácou, Schellenberg začal zatýkať prostitútky z Berlína a tie najkrajšie z nich naverboval do nevestinca Sallon Kitty. Do izieb týchto žien nemeckí spravodajcovia ukryli a nainštalovali mikrofóny, aby mohli odpočúvať ich klientov. Každé slovo, ktoré zaznelo v izbe, zaznamenával rekordér v odpočúvacej miestnosti nachádzajúcej sa v suteréne nevestinca.
Špionážna operácia nacistov sa skončila až v roku 1942, keď na Berlín zaútočili britské vzdušné sily a zničili budovu, v ktorej nevestinec sídlil. Hoci trvala len tri roky, odhaduje sa, že nacistom poskytla približne 25-tisíc nahrávok. Väčšina z nich sa však aj napriek úsiliu Schellenberga ukázala ako nepoužiteľná.
