V očakávanom krimitrileri Vojna policajtov hrá hlavnú postavu.
Člen Činohry SND, rozvážny profesionál, skvelý herec. Vždy pôsobí seriózne, až drsne, a keď treba, nebojí sa jasne a tvrdo povedať svoj názor. Alexander Bárta (47) je jednou z najznámejších seriálových tvárí, ktoré môžeš takmer každý deň vidieť na televíznych obrazovkách.
Napríklad v Nemocnici hrá doktora Baloga a čoskoro sa objaví aj na striebornom plátne. Dostal totiž hlavnú rolu vo filme Vojna policajtov. Snímku nakrútil Rudolf Biermann podľa knihy Arpáda Soltésza a uvidíš v nej aj Juraja Loja, Mariána Mitaša, Adyho Hajdua či rapera Patrika „Rytmusa“ Vrbovského.
Bárta pre Refresher prezradil, ako zvládal náročné nakrúcanie na východe Slovenska, čo zažil počas divokých 90. rokov, ako sa mu na pľaci spolupracovalo s lídrom Kontrafaktu, ale aj to, čo mu prekáža počas divadelných predstavení.
Ak chceš viac článkov o filmoch a seriáloch, pridaj sa do nášho klubu Refresher+. Budeš si môcť prečítať rôzne profily filmárov, rebríčky či rozhovory. Napríklad s hercami Milanom Ondríkom a Adym Hajduom alebo s herečkami Natáliou Germáni či Petrou Dubayovou.
Momentálne je v kinách film Jedeme na teambuilding, v ktorom hráte jednu z hlavných postáv. Ako ste spokojný s výsledkom a môžete prezradiť nejakú vtipnú historku z nakrúcania? Predpokladám, že ich bolo dosť vzhľadom na to, o aký žáner ide.Myslím si, že pri tvorbe filmu je dôležitý najmä scenár a obsadenie. To je dobrý základ na to, aby sa to celé podarilo. Tieto dve veci podľa mňa v tomto prípade vyšli. Scenár bol slušný a stretla sa tam veľmi dobrá partia ľudí. Čo sa týka vtipných historiek, nasmiali sme sa poriadne. Tým, že je to uletená komédia, bol tam veľký vklad samotných protagonistov. Zaujímavé napríklad bolo, keď sme sa v jednej scéne preťahovali lanom a nakoniec sme spadli do blata. To sme si všetci užili. (smiech)
Vo filme hovoríte celý čas po česky. Ako ste sa s tým vyrovnali?Hral som prvýkrát po česky a predchádzalo tomu niekoľko hodín češtiny. Mal som teda svojho jazykového kouča. Ľudia si môžu film pozrieť a ohodnotiť, ako sa mi s tým podarilo vyrovnať.
Cítite sa komfortnejšie v podobných komických úlohách alebo máte radšej výzvy a obľubujete skôr vážne charaktery?Pri našom povolaní by sme mali vedieť zahrať oba typy postáv. Pre väčšinu hercov je však práve komédia veľkou vzácnosťou, pretože je umenie rozosmiať diváka. A v dnešnej dobe by sa ľudia chceli smiať. Aj to vlastne potrebujú, lebo smiech lieči. (úsmev)
Nový krimitriler Vojna policajtov, ktorý čoskoro príde do kín a zahrali ste si tam hlavnú rolu, sa odohráva v Košiciach. Vy ste sa v Košiciach narodili a vyštudovali ste tam konzervatórium. Strávili ste tam vlastne prvú polovicu deväťdesiatych rokov. Ako na tieto časy spomínate?Presne tak, v Košiciach som ako tínedžer vyrastal, až pokým som nešiel študovať do Bratislavy. Samozrejme, vnímal som, čo sa okolo mňa deje. Keďže bolo po revolúcii, veľa vecí bolo voľnejších a niektorí ľudia si to vysvetlili po svojom. Mysleli si, že si môžu dovoliť čokoľvek, a vyústilo to do toho, že nielen na východe, ale po celom Slovensku sa rozmohli skupiny, ktoré páchali tresnú činnosť, respektíve organizovaný zločin. Pozeral som sa na to však viac-menej len z médií.
V roku 1997 som bol v Bratislave hospitalizovaný v nemocnici s menším úrazom. Na Kramároch v tom čase zastrelili Róberta Holuba.
Nemáte teda žiadnu osobnú skúsenosť s nejakou „vojnou policajtov“, korupciou alebo podsvetím?Nie, nie, pohyboval som sa hlavne na konzervatóriu, ktoré bolo v strede mesta. Bol som v kruhu študentov. Raz sa mi však predsa len stala istá vec. Neviem presne v ktorom roku, ale bola to prvá polovica deväťdesiatych rokov. Býval som pri polícii, a keď som prišiel raz v nočných hodinách domov, počul som obrovský výbuch. Nesmelo som vyšiel na balkón a videl som kopec policajtov vonku pred stanicou. Vysvitlo, že niekto dal jednému policajtovi do auta výbušninu. Neviem však, či to bola výstraha alebo pomsta.
V roku 1996, keď ste začali študovať herectvo na VŠMU v Bratislave, zomrel v aute po výbuchu Robert Remiáš, o rok neskôr v hlavnom meste zastrelili mafiána Miroslava Sýkoru. Ako ste vnímali tieto udalosti?Tým, že tieto veci boli také okaté a diali sa niekedy aj normálne na verejnosti, samozrejme, že som to registroval. Dokonca v roku 1997 som bol v Bratislave hospitalizovaný v nemocnici s menším úrazom. Na Kramároch v tom čase zastrelili Róberta Holuba.
Keď ste tam ležali aj vy?Ja som bol v nemocnici na Mickiewiczovej, nie na Kramároch. No aj tak to bolo celkom drsné a všade sa o tom hovorilo. Bolo to v televízii, písalo sa o tom v novinách.
Dnes ste členom SND. Bolo náročné skĺbiť skúšky na predstavenia a nakrúcanie seriálov v Bratislave s nakrúcaním Vojny policajtov na východe? Ako ste to zvládali?U nás v SND to je tak, že ak divadlo vie dostatočne vopred o tom, že nejaký herec má naplánovaný podobný projekt, vyjde mu v ústrety. Bolo to tak aj v mojom prípade. Prispôsobil sa mi aj hrací plán, takže sa to dalo všetko zvládnuť. Dochádzal som však pravidelne do Bratislavy hrávať predstavenia. To obdobie možno bolo o niečo náročnejšie, ale ušlo to.
Ako dlho to takto trvalo?Zhruba mesiac.
Dá sa považovať rola policajta Mikiho Mika za vašu životnú? Bude to v rámci vašej kariéry najdôležitejší film doposiaľ?
Neviem, či to je práve životná rola, ale bola to pre mňa zaujímavá výzva a príležitosť. Tešil som sa, že ma obsadil režisér a producent Rudolf Biermann. Taktiež som bol rád za spoluprácu s vynikajúcim kameramanom Martinom Štrbom. Tento tandem je pre mňa zárukou kvalitnej práce. A to, že sa to odohrávalo v mojom rodisku, bola len pridaná hodnota.
Inšpirovali ste sa pri stvárnení tejto úlohy nejakými zahraničnými hercami a gangsterkami všeobecne?Nie, ale priznám sa, že detektívky, kriminálky a trilery mám veľmi rád. Sú to moje obľúbené žánre.
Je nejaký herec, o ktorom ste si vždy vraveli, že by ste chceli byť ako on?Keď je človek mladší, vzhliada k nejakým vzorom. Pre mňa osobne bol veľkým vzorom môj pedagóg Emil Horváth. Zo zahraničných hercov mám pár obľúbencov, napríklad Garyho Oldmana, Al Pacina alebo Roberta De Nira.
Pre rolu vo Vojne policajtov ste museli absolvovať aj boxerský tréning. Podľa fotiek z Instagramu ste sa pripravovali v Octagon Fighting Academy (OFA), ktorá odchovala množstvo úspešných zápasníkov. Ako vás tam prijali a ako vám to šlo? Bavilo vás to vôbec?Vzhľadom na to, že vo filme Vojna policajtov hrá aj Patrik „Rytmus“ Vrbovský, ktorý sa dosť aktívne angažuje v tomto športe, odporučil mi svojho trénera Davida Zolda. Často nám pomáhal aj jeho brat Tomáš Zold. Intenzívne som s nimi trénoval.
A ako ma prijali? Vedeli, do čoho idú. Prečítali si scenár a vedeli, čo odo mňa produkcia chce. Šlo o jeden boxerský zápas vo filme s českým hercom Jakubom Štáfekom. Prebiehalo to tak, že som sa na to pripravoval a celú choreografiu vytvorili slovenskí kaskadéri na čele s Romanom Jankovičom.
Ako ste povedali, v OFA trénuje aj raper Rytmus, ktorý vo filme Vojna policajtov hrá hlavného gangstra. Nestretli ste sa tam? Nespárovali ste spolu v ringu?
To nie, čo sa týka tréningov, minuli sme sa. On vo filme nemal podobnú scénu a už vôbec nie so mnou.
Ako sa vám s ním spolupracovalo?
Je to tak napísané, že som sa s ním na filmovačke nestretol v priamom dialógu. Stretli sme sa v dvoch situáciách, keď to bolo len o pohľadoch.
Aký je podľa vás herec? Ako na vás pôsobil?
Myslím si, že Patrik je veľmi ambiciózny, ctižiadostivý a talentovaný človek. Dostal takú rolu, ktorú si celkom užil a pod vedením Rudolfa Biermanna aj veľmi dobre zvládol.
Rytmusa médiá pred nedávnom ostro kritizovali za jeho bagatelizovanie či „strieľanie“ si z vojny na Ukrajine. Postuje v pravidelných intervaloch rôzne memečka do príbehov na Instagrame. Vy máte na IG profilovku vo farbách ukrajinskej vlajky a viackrát ste vojnu skritizovali. Ako vnímate túto jeho kontroverznú stránku?
Každý sa pozerá na veci úplne inak a má právo na svoj názor, ale nemyslím si, že je vhodné uťahovať si a robiť si žarty z tejto situácie. Nemyslím si, že to, čo sa deje na Ukrajine, je v poriadku, preto s podobným štýlom prejavu absolútne nesúhlasím. To je len môj názor. Keď na to má niekto iný názor, môžem s ním akurát nesúhlasiť a odsúdiť ho. Je to jeho vizitka. Neviem sa k tomu lepšie vyjadriť. Dodal by som už len to, že ak je človek mienkotvorný, nesie so sebou istú zodpovednosť.
Patríte medzi hercov, ktorí sa neboja vyjadriť svoj názor. Pred voľbami ste sa objavili vo videu, kde ste jasne podporili Progresívne Slovensko. Neprišli vám potom nejaké urážlivé alebo nenávistné správy od ľudí, ktorí boli vašimi fanúšikmi, ale len čo zistili, aký máte politický názor, začali vás kritizovať?
Nezaregistroval som to.
Ako ste spokojný so súčasným vedením rezortu kultúry, do ktorého právomoci patrí vaša profesia?
Zatiaľ rezort kultúry neurobil nič, keďže ho nevedie nik. Jedným slovom — nehoráznosť.
Niektorí diváci si mýlia divadlo s kinom. Často počas predstavenia vyzváňajú telefóny alebo sa s nimi ľudia hrajú či dokonca konzumujú jedlo. Akoby vôbec nerešpektovali, že na javisku stojí živý človek.
Ktorá rola bola pre vás najťažšia v kariére? Bez ohľadu na to, či to bola postava v divadle, vo filme alebo v televíznom seriáli.
Neviem úplne rozdeľovať veci na najľahšie a najťažšie, lebo mám pocit, že pri tvorbe postavy začínam vždy od nuly. Ku všetkým úlohám sa snažím pristupovať rovnako, ale jednou z tých ťažších bolo stvárnenie Macbetha v divadle.
Aký najbizarnejší zážitok máte z nakrúcania alebo zo skúšania v divadle?
Pri skúšaní sa stane všeličo, ale pre mňa je skôr bizarné to, že niektorí diváci si mýlia divadlo s kinom. Často počas predstavenia vyzváňajú telefóny alebo sa s nimi ľudia hrajú či dokonca konzumujú jedlo. Akoby vôbec nerešpektovali, že na javisku stojí živý človek. Neuvedomujú si, že to nie je video, film a nedá sa to hocikedy stopnúť, ale odohráva sa to práve v tej chvíli. Neriešia, že môžu vyrušovať nás hercov, ale aj ostatných divákov v sále.
Na ktorý slovenský film sa okrem toho vášho tento rok najviac tešíte?
Pripravuje sa toho veľa, ale celkom som zvedavý na Mikiho.
