Pred odchodom do Kalifornie mu ukradli auto, do ktorého vtedy vrazil všetky úspory.
Rado Pagáč žije posledných 20 rokov v USA. Do Kalifornie odcestoval podľa vzoru Arnolda Schwarzeneggera za „americkým snom“. Spočiatku sa živil ako domový upratovač a prepracoval sa až na majiteľa fitnescentra v kalifornskom Dana Point.
V rozhovore nám 45-ročný rodák zo Slovenska porozprával o svojej ceste za úspechom a príležitostiach, ktoré Kalifornia ponúka. Prebrali sme tiež, aký má postoj k steroidom, koľko zarába fitnes tréner v Kalifornii a či sú americké doplnky výživy kvalitnejšie ako európske.
Prečítaj si tiež článok o užívaní steroidov v Hollywoode či interview s 19-ročnou MMA zápasníčkou Veronikou, ktorá sa dokázala stať po autonehode šampiónkou. Ak chceš podporiť obsah zameraný na šport a zdravie, pridaj sa do klubu Refresher+.
Kedy si sa prvýkrát zamiloval do zdvíhania činiek?
Keď som mal 13 rokov. Najprv som začal s karate, ale potom som to skĺbil s činkami a nakoniec som sa rozhodol karate zanechať. Spočiatku som cvičil s kamarátom v paneláku, s ktorým sme si spravili také pivničné fitko. Tam sme mali len dve stoličky, lavicu a staré činky od jeho otca.
Začal si pracovať ako fitnes tréner už na Slovensku alebo až v Kalifornii?
Začal som s tým v Česku. V Nitre na Poľnohospodárskej univerzite som študoval výživu ľudí, ktorá má blízko k fitnesu, takže som to mal prepojené od vysokej školy. V roku 1999 som sa dal súbežne aj na súťaženie. Potom som si vybudoval individuálny študijný plán a presťahoval som sa do Prahy, kde som už pracoval aj ako osobný tréner a fitnes poradca.
Čo ťa lákalo na Kalifornii?
Vždy to bol môj tajný sen. Do Kalifornie, ktorá je mekkou bodybuildingu, som chcel ísť už od 13 rokov. Začínal tu aj Arnold Schwarzenegger a mnohé ďalšie hviezdy, ktoré sa vďaka kulturistike preslávili aj v Hollywoode.
Neodišiel si teda preto, že by ti na Slovensku alebo Česku niečo konkrétne prekážalo?
Absolútne nie. Keď som si však kulturistiku zamiloval, začal som žiť v tom, že moja jediná cesta vedie do Kalifornie. Do USA som sa dostal ešte počas vysokej školy prostredníctvom súťaží. Už táto skúsenosť potvrdila moju predstavu, že keď ide človek pevne za svojím cieľom, dá sa zrealizovať úplne všetko.
Tak to predpokladám, že bol Arnold tvojím vzorom, keďže presne takto uvažoval aj on.
No samozrejme. (smiech) To bol môj vzor číslo jeden.
Aj si sa s ním niekedy stretol?
Áno. Jeden z mojich klientov bol Arnoldov sponzor počas jeho volebnej kampane na guvernéra Kalifornie. Po víťazstve robil Arnold párty, na ktorú boli pozvaní len jeho najväčší politickí podporovatelia, a každý z nich si mohol pozvať dvoch hostí. Keďže môj klient vedel, že Arnold je môj veľký vzor, rozhodol sa, že ma prekvapí, a pozval ma. Zobral som si so sebou časopis LA Times a tiež slovenské vydanie Muscle & Fitness s Arniem na titulke a predsavzal som si, že bez podpisu z párty neodídem.
Podarilo sa?Hej. Po ukončení jeho ďakovného prejavu som využil situáciu a oslovil som ho v jeho rodnej reči. Myslím si, že to prelomilo ľady. Mal síce okolo seba štyroch bodyguardov, ale keď počul nemčinu, milo ho to prekvapilo a na moje vlastné prekvapenie sa hneď so mnou začal rozprávať. Na záver našej debaty mi ochotne podpísal časopisy a spravili sme si spolu fotografiu.
V USA už žiješ 20 rokov. Ako často sa vraciaš domov na Slovensko?
Každý rok. Mám veľmi dobrý vzťah so svojimi dvomi bratmi a celkovo s celou rodinou. Takisto za mnou chodievajú raz za pár rokov aj oni. Mama však bola v Kalifornii iba raz, pretože nie je príliš cestovateľský dobrodruh.
Videl som tiež nedávnu fotografiu, na ktorej piješ s bratmi pivo. Nevyhýbaš sa ako fitnes tréner alkoholu?
Podľa mňa treba robiť všetko s mierou. Od pondelka do piatka držím tvrdú diétu a v sobotu a nedeľu trochu povolím. A keď som na dovolenke, tak povolím ešte viac. Verím, že telu treba dožičiť aj to zakázané. A občas to nakopne aj metabolizmus.
Nezvažuješ, že sa niekedy presťahuješ naspäť na Slovensko?
I was born in Slovakia, but I was made in America (odkaz na známy citát Arnolda Schwarzeneggera – pozn. red). Už som príliš ovplyvnený americkou kultúrou a väčšina mojich priateľov pochádza z USA. Na Slovensku okrem rodiny stále udržujem kontakty s niekoľkými ľuďmi, ale už je to iné ako kedysi. Kamaráti sa poženili, povydávali, majú deti. Na Slovensku by som si musel odznova budovať zázemie. Dá sa preto povedať, že Slovensko je moja domovina, ale Kalifornia je môj domov.
Do Kalifornie si vycestoval v roku 2003. Cítil si pri odchode od rodiny podporu alebo sa skôr bála, že odchádzaš do neznáma?
Vtedy som mal 24 rokov, vyštudovanú školu a zhruba 2,5-ročnú kariéru v Prahe, v ktorej som bol pomerne úspešný. Okrem práce trénera som spolupracoval aj ako nezávislý poradca a redaktor pre československú verziu Men’s Health. Takže už som mal niečo za sebou, ale, samozrejme, zo strany rodiny tam bola ako podpora, tak aj obavy. Ja som totiž išiel do Kalifornie prakticky naslepo. Nevedel som, čo ma bude čakať a či tam uspejem.
Mal si pred odchodom do USA pre prípad núdze našetrenú finančnú rezervu?
Nie. Aj preto moje začiatky neboli vôbec ľahké. Do New Yorku som priletel so 700 dolármi vo vrecku. (smiech) Peniaze, ktoré som si zarobil v Prahe, som minul na auto. Lenže mesiac pred odchodom do USA mi to auto stihli ukradnúť. Kým som dostal vyplatenú poistku, trvalo to veľmi dlho, pretože poisťovňa preverovala, či som si to auto nenechal ukradnúť, aby som nemal zbytočné opletačky s predajom. Takže som po príchode do USA nemal skoro nič.
Pracoval si ihneď ako fitnes tréner alebo si sa predtým živil niečím iným?
Začínal som ako domový upratovač. Prvých pár mesiacov som pucoval záchody pre bohatých Američanov. Musel som si to odmakať. Takže žiadne také, že „pozrite sa na mňa, ja som známy tréner zo Slovenska a z Česka“. Ale aj tam sa na mňa usmiala šťastena. Moji prví klienti vo fitku boli práve ľudia, ktorým som upratoval domy.
Ako si sa od upratovania domov dostal k trénovaniu v posilňovni?
V USA som mal jednu známu, paniu zo Slovenska, ktorá sa poznala s majiteľmi menšieho fitnescentra v Dana Pointe v Kalifornii. U nich som najprv pracoval ako recepčný a neskôr ako tréner. Vedeli doceniť, že mám dlhoročné znalosti vo fitnes svete a zároveň mám dobrú úroveň angličtiny.
Koľko trvalo, kým si sa z trénera fitnescentra stal jeho majiteľom?
Približne 6 až 7 rokov. Za tento čas som si našetril peniaze a pracovne som vystriedal 2 fitká. Posledné, v ktorom som robil od roku 2006 až 2010, som od vtedajších majiteľov odkúpil.
Keď sme si dohodovali rozhovor, snažili sme sa časovo vsunúť do tvojho harmonogramu s klientmi. Máš ako majiteľ fitnescentra stále čas na tréningy ľudí?
Bohužiaľ, vlastniť fitnescentrum nie je milionárskou zárobkovou činnosťou. (smiech) Nie je to tak v Česku, na Slovensku a ani v USA. Ako sa u nás hovorí, bread and butter nie je ownership, ale personal training. Takže trénovanie klientov je pre mňa naďalej hlavným zárobkom. A popritom zárobku je pre mňa veľmi odmeňujúce, keď vidím, ako sa klienti zlepšujú nielen z fyzickej stránky, ale aj zo psychickej. Zdvihne im to aj viac sebavedomie, sú viac otvorení a zlepšuje im to náladu. A v neposlednom rade sa často zbavia mnohých zdravotných problémov a celkovo si zlepšia – hlavne v staršom veku – kvalitu života.
Koľko si v Kalifornii v priemere zarobí fitnes tréner?
Záleží na tom, aký je šikovný. (smiech) Je to biznis ako každý iný. Človek musí mať nielen trénerské schopnosti, ale aj podnikateľské. Keď je tréner naozaj dobrý, dokáže si zarobiť aj 10 000 až 15 000 dolárov.
Aký je zhruba priemerný plat v Kalifornii? Aby sme to vedeli porovnať.
Tak 3 000 až 4 000 dolárov. Ale to je veľmi ťažké povedať. Keď sa tu človek snaží, dokáže si zarobiť veľké peniaze. Priemerná hodinová mzda sa pohybuje medzi 17 až 25 dolármi. Keď je osobný tréner dobrý, dokáže mať tak 100 až 150 dolárov za hodinu. Tréneri v menej lukratívnych oblastiach účtujú o niečo menej, asi 70 až 75 dolárov za hodinu. A ak niekto trénuje v Hollywoode celebrity, tak sa tie ceny zdvíhajú ešte vyššie.
Koľko zaplatí klient za mesiac dozoru od trénera?
Závisí to od toho, koľko má dohodnutých tréningov. Keď klient cvičí povedzme 2- až 3-krát do týždňa, tak pri priemerných cenách to robí asi 1 000 dolárov mesačne.
Je v USA kvalitnejší sortiment doplnkov výživy alebo je už v súčasnosti porovnateľný s naším?
Ani by som nepovedal, že kvalitnejší. Aj európske výrobky sú kvalitné, ale rozdiel vidím v komercii. Američania to dokážu lepšie predať a spraviť si z toho väčší biznis.
Čiže výsledný produkt môže byť približne rovnaký, rozdiel je iba v značke a v tom, ako ju vedia predať.
Pravdepodobne to tak asi bude.
Aký majú Američania postoj k cvičeniu?
Je ťažké hodnotiť Američanov ako celok, môžem však opísať svoje skúsenosti za Kaliforniu. Kalifornia je celkovo veľmi fyzicky aktívna. Čo sa týka počasia, sú tu na to skvelé podmienky. Je úplne normálne, že sa ľudia ráno okolo šiestej chodia len tak prechádzať po svojich susedstvách, kde sú nádherné parky. Zoberú si psíky a robia power walk. Cez víkendy chodia všetci na bicykle alebo sa neustále prechádzajú na pláži. A čo je veľmi fascinujúce, športu sa venuje aj množstvo starších ľudí. Bežne tu človek nájde cvičiť starčeka, ktorý má nad 80 rokov. Patria medzi nich aj moji klienti.
A zároveň športový duch Kalifornie vychádza z toho, že tu cítiť veľký vplyv Hollywoodu. Každý tu chce vyzerať dobre a každý sa o seba stará. Je to úplne iné než v takej Louisiane či Oklahome, kde žijú odlišní ľudia. Nie vo všetkých štátoch je propagácia fitnesu rovnaká.
Svet je preplnený dezinformáciami a fitnes kultúra nie je vôbec výnimkou. Stretávaš sa s tým, že si klienti načítali na internete niečo, čo im tréneri nevedia dostať z hlavy? Napríklad že nemôžu jesť určitú potravinu alebo nejaký konkrétny cvik je dokonalý a jediný správny.
Áno, a je to veľmi smutné. Ľudia si na internete nájdu množstvo klamstiev a nechajú sa zviesť. A neraz tie „overené triky“ šíria ľudia, ktorí nie sú čistí. Potom na sociálnych sieťach postujú, že takúto skvelú postavu majú len z toho, že každé ráno jedia vaječné bielky a na obed ryžu a hovädzie mäso. Ja však viem, čo za tým je, no väčšina laikov verí, že to, čo vidia na sociálnych sieťach, je dosiahnuteľné naturálnou cestou.
Za seba môžem povedať, že cvičím už vyše 30 rokov a vždy som to robil naturálne. Aj keď mám kopec známych, ktorí si svoju cestu podporili inými látkami, ako je proteín, glutamín či kreatín.
To mi pripomína aj kauzu fitnes influencera Liver Kinga, ktorý propagoval konzumáciu surového mäsa a neskôr sa priznal, že bral steroidy.
Áno. A takých je veľmi veľa. A potom tu máme kulturistov vo veku 30 až 35 rokov, ktorí z ničoho nič odpadnú a je po nich. Pevne verím, že v prípade takýchto náhlych úmrtí mladých kulturistov nesú veľkú vinu práve steroidy. Smutné je, že ani takéto alarmujúce prípady nedokážu zmeniť zmýšľanie mladých cvičencov a pohnúť ich k tomu, aby sa rozhodli pre správnu cestu. Podľa môjho názoru má šport človeku pomáhať a nie ho zdravotne zničiť. Keď však niekto túto hranicu prekročí, tak sa tá negatívna stránka skôr či neskôr ukáže.
Čiže si v zásade proti anabolickým steroidom alebo uznávaš ich užívanie na špičkovej úrovni, ako napríklad na Mr. Olympia? Pretože na vrchole sa bez toho už nedá fungovať.
To je jasné, bez toho to vo vrcholovej forme nejde. Keď sa niekto rozhodne posunúť svoju súťažnú kariéru na Mr. Olympia či Arnold Classic, nemá bez steroidov šancu. Ja to vnímam tak, že každý sme si strojcom vlastného šťastia. Pokiaľ je niekto ochotný riskovať svoje zdravie alebo dokonca svoj život kvôli tomu, aby získal titul majstra sveta v kulturistike, je to rozhodnutie, za ktoré nebudem nikoho odsudzovať.
Využívajú kulturisti v amerických naturálnych súťažiach steroidy alebo sú anaboliká prísne kontrolované?
Vždy sa nájdu čierne ovce, ktoré sa snažia presadiť v naturálnej kulturistike a popritom berú steroidy. Ale skôr či neskôr sú väčšinou odhalení. My sme robievali polygrafické testy, ktoré sa, myslím, dajú aj oklamať, a neskôr nám robili testy moču. Vždy však testovali až ľudí, ktorí sa dostali do finále.
U nich bola najväčšia pravdepodobnosť, že by ich mohli pozitívne testovať na steroidy. Ale niekedy sa stane, že si súťažiaci pomáhajú zakázanými preparátmi a nedostanú sa do finále, a tak sa im na to nepríde. Moja skúsenosť je však taká, že sa naturálne federácie na to snažia dávať veľký pozor. A súťažiaceho, u ktorého prišli na doping, potom zverejnia na wall of shame na svojom webe.
V čom sa súťaže na Slovensku líšia od tých v USA?
Nemyslím si, že tam dochádza k veľkým rozdielom. Prípravy na súťaž sú veľmi podobné. Máme dokonca aj pár slovenských súťažiacich, ktorí sa veľmi slušne etablovali na amerických pódiách. Najväčší zádrh však vidím v tom, že si Američania budú vždy presadzovať svojich. Bodybuilding nie je nič iné ako šoubiznis. A pokiaľ sa v ňom chce človek udržať, musí v ňom vedieť fungovať.
Mnohí súťažiaci z Európy sa dokážu v USA len ťažko presadiť pre zákulisnú politiku, ktorá preferuje Američanov, aby si mohli lepšie propagovať vlastných ľudí. Pretože sú to športovci, ktorí po súťaži neodletia do Európy. Kulturistika nemá cieľovú čiaru. Preto bude vždy víťazstvo subjektívnym pohľadom rozhodcov. Aj z toho dôvodu sa kulturistika ako šport nikdy nedostala na olympiádu.
V minulosti si sa zúčastnil na niekoľkých desiatkach súťaží. Na ktorú výhru si najviac hrdý?
Na majstrovstvá sveta v naturálnej kulturistike z roku 2006, ktoré usporiadala Musclemania, kde som vo svojej kategórii získal 1. miesto. Veľký úspech bola aj naturálna olympiáda, ktorá sa konala v Grécku. Tam som získal 1. miesto v pároch a 3. vo svojej váhovej kategórii.
Žiješ v Kalifornii, kde si svoje zlaté kulturistické časy odmakal aj Arnold Schwarzenegger, ktorého si označil za svoj vzor. Máš medzi kulturistami aj iné vzory?
Keď som bol mladší, mal som ich viac, ale postupom času sa môj pohľad na kulturistiku veľmi zmenil. V minulosti to boli napríklad Kevin Levrone, Flex Wheeler, Nasser El Sonbaty či Miloš Šarčev. To boli kulturisti, ktorí dominovali skôr estetikou a symetriou než veľkým svalovým objemom. V dnešnej dobe si už však hľadám vzory nielen v kulturistike, ale najmä spomedzi atlétov, ktorí nemajú len veľké svalstvo, ale dokážu svoj telesný rozsah využiť aj v inom smere.
Fanúšikovia kulturistiky často s nostalgiou spomínajú na zlaté 70. roky s Arnoldom a kritizujú neskorší vývoj tohto športu. Napríklad ani Frank Zane nie je práve veľkým fanúšikom obrieho svalstva na štýl Ronnieho Colemana. Ako to vnímaš ty?
Vnímam to veľmi podobne. Vždy som bol skôr za symetriu a estetiku. Tým, že som cvičil naturálne, by som to do veľkých objemov bez ilegálnych podporných látok ani nedotiahol. Bohužiaľ, hranica sa od 70. rokov veľmi posunula. Kulturisti v 70. rokoch vyzerali ako dnešní physiques (kategória, ktorá sa zameriava skôr na atletickejšiu postavu, symetriu a estetiku než na maximálny objem – pozn. red.).
Ja keď som začínal v roku 2011 súťažiť za physiques, tak mi bolo povedané, že som príliš veľký. Štyri roky nato som už za tými chalanmi so svojím naturálnym prístupom nestíhal. A to bol aj hlavný dôvod, pre ktorý som prestal so súťažením. Pretože som vedel, že ten prirodzený strop som už dávno dosiahol a že nech sa budem akokoľvek snažiť, objem môjho svalstva sa už naturálnou cestou neposunie.
A týchto súťažiacich, ktorí ťa pre steroidy obehli, testy nezachytili?
Testujú sa väčšinou naturálne súťaže. Žiadna iná profesionálna kulturistická súťaž nie je testovaná, pretože steroidy sú také verejné tajomstvo, ktoré je akceptované.
Neplánuješ sa k súťaženiu niekedy vrátiť?Ako sa hovorí, ešte som nezahodil flintu do žita. Tým, že sú v kulturistike vytvorené rôzne vekové kategórie, dá sa súťažiť aj do vyššieho veku. Do päťdesiatky by som ešte možno jednu-dve súťaže dal, ale len preto, aby som sám sebe dokázal, že sa dokážem ešte stále pripraviť a vybičovať.
Tak to ti zostáva ešte 5 rokov.
Hej, ešte mám na to 5 rokov, tak možno sa na 50. narodeniny postavím na pódium, aby som to oslávil. (smiech)
