Obyvateľov najľudnatejšej krajiny sveta lákajú na Slovensko pracovné príležitosti aj pokojný život.
Takmer každý piaty slovenský maturant odchádza študovať za hranice a naša krajina patrí v odleve mozgov k absolútnej špičke Európy. Prázdne miesta v univerzitných laviciach pritom paralelne zapĺňajú študenti zo zahraničia. Neprichádzajú len z okolia. Mnohí cestujú doslova cez polovicu planéty, napríklad z Indie.
Mladí Indovia preferujú, prirodzene, anglofónne USA, Kanadu, Austráliu či Britániu. No nájdu sa aj takí, ktorí si vybrali práve našu stredoeurópsku krajinku. Na Slovensku s 280-krát menšou populáciou si nepochvaľujú iba moderné školstvo, ale aj pokojný život.
Väčšina Indov k nám chodí študovať technické smery a dúfa v dobrú perspektívu uplatnenia. Ak sa im prácu v odbore nepodarí nájsť ihneď po škole, kvôli získaniu pracovných víz mnohí pracujú v korporáciách ako Amazon, Dell či AT&T. Iní zas v jednej z množstva indických reštaurácií.
Čakať na džob snov sa im oplatí. „O jediné pracovné miesto sa v Indii bežne uchádza 1 000 kvalifikovaných absolventov. Zamestnávatelia to využívajú a tlačia platy smerom dole. Na Slovensku dostaneme omnoho lepšie pracovné podmienky a pokojne aj trojnásobný plat,“ hovorí Utkarsh.
Joe: Žiadali ma, aby som im nedával do auta bombu
Joe z juhoindického Tamilnádu zakotvil pod Tatrami pred 5 rokmi. Osudový príbeh, ktorý hádam čoskoro zakončí získaním trvalého pobytu, pritom začal náhodne. Počas stáže v Rumunsku ho slovenská kamarátka presvedčila, nech si vyskúša štúdium na východoslovenskej TUKE. Stredná Európa ho lákala, povedal si prečo nie?
Na živote medzi Košicami a Prešovom ihneď ocenil najmä pokojný život a na indické pomery vraj špičkovú a komfortnú vlakovú dopravu. Musela to byť poriadna zmena, jeho rodné mesto má 12 miliónov obyvateľov. „Keď sa moji kolegovia sťažujú na preplnené cesty, musím sa nahlas smiať,“ zľahčuje. Indický fíling na slovenský „šedší a temnejší“ spôsob dnes znovuobjavuje v Petržalke, ktorú láskavo označuje za svoj druhý domov.
Ako syn profesora histórie vníma „neokukané“ Slovensko ako komplexnú krajinu, kde sa prepája množstvo kultúrnych tradícií. „Slovensko je mix kultúr a v porovnaní s tradicionalistickou Indiou tu navyše cítim väčšiu slobodu,“ hodnotí.
Napriek tomu pre Joea nie je pobyt na Slovensku vždy bezproblémový. Najmä na východe a v menších obciach sa stretáva s rasizmom, keď si ho bieli často mýlili s Rómom či Arabom.
„Viackrát sa mi počas cesty autobusom niekto prihovoril a chcel vedieť, čo tu robím a prečo som mu prišiel zobrať prácu? Dopytovali sa ma, či som moslim, a nech im nedávam bombu do auta a nezabíjam rodinu. Títo ľudia sa s vami nechcú rozprávať, chcú len ukázať svoj názor. Čokoľvek im vysvetľovať nemá zmysel. Nezmeníte ich,“ sklamane konštatuje.
Aj preto je rád, že v Bratislave sa pohybuje v medzinárodnom kolektíve v IT korporácii. Získať slovenských kamarátov podľa neho nie je jednoduché. „Sú síce otvorení, no spočiatku sa nechcú veľmi miešať. Na východe som dokonca zažil v puboch niekoľko hádok a dokonca aj bitiek, keď sa Slováci púšťali do cudzincov. Osobne ma nezbili, aj keď ma už pár opilcov provokovalo,“ spomína.
Hoci sa tolerancia v slovenskej spoločnosti podľa neho za 5 rokov zvýšila, intuitívne rozumie, prečo trávi množstvo Indov väčšinu času medzi sebou. „Často sa obávajú a držia spolu. Aj moja indická priateľka sa stále kamaráti s krajanmi, ktorých spoznala pred troma rokmi. Uspokojila sa s istotou. Aj ja chodím na pivo s indickými kamarátmi. Už však mám aj dobrých slovenských kamarátov.“
Shaik: Otec si cezo mňa plní vlastné sny
Shaik z regiónu Uttar Pradesh si zaumienil zvládnuť nástrahy slovenčiny. Uspieť na Slovensku je pre neho momentálne jediná cesta, ako sa vymaniť z chudobných pomerov. Prvý krok z nej už urobili jeho rodičia, ktorí jemu aj súrodencom zabezpečili kvalitné vzdelanie.
„Môj otec pochádza zo skromných vidieckych pomerov a dnes si cezo mňa plní vlastné sny. Keď získam titul, určite bude celá rodina oslavovať,“ zasníva sa študent STU na lavičke v prezidentskej záhrade.
Na stretnutie prišiel z Mladej Gardy, kde býva v „bunke“ s Rusom a Ukrajincom. V súčasnom kontexte spolu všetci traja údajne vychádzajú výborne.
Pred príchodom na Slovensko ho nabriefovali krajania. „Varovali ma, že na verejnosti sa nemám príliš prejavovať, lebo Slováci nie sú vonku hluční, nehovoria nahlas a už vonkoncom netancujú. Niekedy je to tu až príliš pokojné. Chýba mi to, že v Indii to neustále žije a môžeš sa kedykoľvek najesť. Tu sa všetko zatvára o deviatej,“ porovnáva Shaik.
Na štúdiu na STU najviac oceňuje, že sa učia podľa pravidelne aktualizovaných osnov, ktoré sa „snažia ísť s dobou v oblasti technológii“. V Indii to vraj bolo celkom inak, keďže študovali podľa starých učebníc. „Aj preto je európsky titul v technických odvetviach omnoho lepší. S indickým by som tu uspel len ťažko,“ uvedomuje si.
Na Shaikovi napriek pokojnému zovňajšku badať vnútornú rozorvanosť. Z ekonomických príležitostí v Európe sa teší, no zároveň úprimne ľutuje pomalý progres vlastnej krajiny, ktorej ekonomika aj rodiny trpia odlevom mozgov.
„Moji rodičia starnú a čiastočne sa cítim previnilo, že nie som pri nich. Musel som pristúpiť na kompromis. Aby som ich urobil šťastných, musel som odísť z Indie. Určite sa mnou chvália kolegom, priateľom a rodine. Aspoňže sa denne rozprávame cez internet,“ uzatvára.
Avinash: Šesť mesiacov komplikácií pre chýbajúci podpis
Manažér a študent Avinash mi v jednej zo 4 pobočiek indickej vegetariánskej reštaurácie Véda ponúka mangový nápoj a vysvetlí, že práca v reštaurácii je pre Indov na Slovensku mimoriadne bežná skúsenosť. Ľutuje jedinú vec. „Nemôžeme variť tak pikantne ako u nás, musíme sa prispôsobiť vašim chutiam. Pre seba však varíme trocha inak,“ naznačí.
Avinash pracuje popri dokončovaní magisterského štúdia na Ekonomickej fakulte Technickej univerzity v Košiciach. Do Bratislavy sa presťahoval, keďže je v poslednom semestri. Pracuje výhradne na diplomovke, a tak nemusí chodiť na prednášky či semináre.
Napriek tomu, že v indickej Kalkate ukončil prvý stupeň už v roku 2018, na Slovensko prišiel až v decembri 2021, keď si našetril na drahší európsky život. Keď začal rozmýšľať o štúdiu v zahraničí, ako väčšina krajanov zvažoval predovšetkým Veľkú Britániu, Kanadu či Nemecko.
Keď z jeho radaru západoeurópske krajiny vypadli ako pridrahé, zameral sa na tie, ktoré ponúkajú štúdium na štátnych univerzitách za primerané poplatky alebo zadarmo. Rodičia mali z odchodu do „srdca Európy“, prirodzene, obavy, no nakoniec sa naladili na synovu odvahu.
O Slovensku sa dozvedel vďaka inštitútu pre štúdium v Európe. „Vedel som o Česku, ale o vašej krajine som nemal tušenie,“ priznáva. Dôležitým argumentom pre výber Slovenska boli nakoniec široké možnosti uplatnenia a uspokojivé platové ohodnotenie. Príčiny odlevu mozgov z Indie nie sú také odlišné, ako v prípade slovenských študentov...
Príchod do Európy však neprebehol vôbec hladko. Po podaní prihlášky a úspešných prijímačkách totiž udrela pandémia a Avinash musel začať so štúdiom na Slovensku z domu cez Zoom. „Nedostal som víza, ambasáda bola dlho zatvorená,“ konštatuje dnes. Po dvoch rokoch pandémie sa nakoniec dočkal a aj s indickým spolužiakom, ktorého poznal z online vyučovania, priletel do Viedne a namieril si to rovno do Košíc.
„Bolo to skutočne iné ako v Kalkate. V centre bolo omnoho menej ľudí, žiaden hluk a vládol tam mimoriadny pokoj. Ulice boli prázdne. Pýtal som sa, kde sú všetci a čo tu vlastne robím?“ spomína dnes.
Život na Slovensku si dnes Avinash pochvaľuje a zdôverí sa aj s životným aspektom, ktorý prešiel azda najzásadnejšou zmenou. „Pijem omnoho viac ako kedysi,“ priznáva a pokračuje: „Je to tu súčasť kultúry a dať si pivo je úplne normálne. U nás si niečo také naplánujeme a skrývame sa pred rodinou. Na pohľad na slovenskú rodinu, ktorá spolu pije, som si musel chvíľu zvyknúť.“
Avinash si najhoršiu skúsenosť spája s cudzineckou políciou. „Keď som si menil študentské víza na pracovné, viac než dva mesiace som nedostal žiadnu odpoveď. Keď som zistil, že chýbal podpis od manžela majiteľky domu, ktorý som si prenajímal, musel som poslať znova celý formulár. Medzitým však žiadosť uzavreli. Právnička mi poradila odvolať sa. Uspel som, no získať víza ma nakoniec stálo 6 mesiacov plných ťažkostí a komplikácií. To všetko pre jeden chýbajúci podpis...,“ trpko spomína.
Utkarsh a Maduri: Zvykli sme si byť tichšie
Ťažké srdce na cudzineckú políciu majú aj manželia Utkarsh s Maduri, ktorí sa na Slovensko vydali na odporúčanie známeho ako čerství novomanželia v októbri 2019. „Keď sme šli prvýkrát na cudzineckú políciu, prišli sme o šiestej večer a čakali celú noc vonku v zime. Denne berú len asi 30 ľudí a vnútri sa čakať nedá. Mnohí navyše držali miesto celej rodine, ktorá prišla ráno a predbehla sa. Mali sme šťastie, že sme sa vôbec dostali na rad,“ rozpamätáva sa Utkarsh.
Jeho manželka a čerstvá matka niekoľkotýždňovej dcérky nám zatiaľ ponúkne pikantné (!) cukrovinky s indickým čajom s mliekom a rozčarovane doplní, že na cudzineckej polícii navyše nehovorili po anglicky, a tak si museli zavolať tlmočníka.
„Bola to veľká zmena,“ hovorí dnes o prvom dojme po príchode na Slovensko. „Najťažšie sme si zvykali na to, že sa medzi sebou susedia nerozprávajú. V Indii sme otvorenejší, keby sme teraz sedeli v indickom byte, všetky dvere na poschodí by boli otvorené. V Indii je život omnoho hlučnejší. Na Slovensku sme si už zvykli byť tichšie. Slováci nechcú v domoch rušiť a narúšať pohodu ostatných.“
Keď sa im zacnie za indickou otvorenosťou, stretnú sa s krajanmi. Najkrajšou príležitosťou na stretnutie sú mini verzie tradičných festivalov Navaratri a Diwali. „Obe sú na jeseň, prenajmeme si vtedy spoločenskú miestnosť a tancujeme v tradičných kostýmoch. Trvá to deň, hoci v Indii až 10 za sebou. Komunita nie je taká veľká, v Bratislave je nás maximálne 300, na Slovensku možno 1000,“ bilancuje Utkarsh.
Ako pre väčšinu Indov, aj pre manželov je veľkou adaptačnou výzvou slovenská strava. Gastronomickú nostalgiu utišujú 25-kilovými balíčkami z Indie plnými snackov, čaju, no najmä na Slovensku nedostupných korenín.
Varia si sami. Majú pritom dôvod navyše, keďže pochádzajú z prísne vegetariánskeho štátu. „Žena vôbec neje mäso a v Bratislave sa takmer nemá kde najesť. Sám jem nanajvýš kuracie. Vaše jedlo je šokujúco bez chuti, pritom čoraz viac Slovákov má rado indickú, autenticky korenenú stravu, nerozumiem tomu,“ čuduje sa Utkarsh.
Pobyt na Slovensku je pre nich ostrou skúškou aj v otázke alkoholu. „Na Slovensku je to borovička sem, borovička tam. Pijete alkohol ako vodu. Keď som prišiel, zvládol som maximálne 4 panáky, dnes zvládnem aj 7. Moja tolerancia sa zvyšuje,“ pochváli sa Utkarsh.
Pár po takmer piatich rokoch na Slovensku svoje rozhodnutie neľutuje a dúfa, že čoskoro získa hypotéku na byt. „Väčšina Slovákov je slušná a nápomocná. Ak sme v situácii, že niečomu nerozumieme, pomôžu nám, pričom si často vystačíme len s mimikou a posunkami,“ chváli Maduri našich krajanov.
V Európe už pritom navštívili všetky okolité krajiny a pridali aj Taliansko, Francúzsko či Nemecko. „Slovensko je dobrá krajina. Vždy keď navštívime Západ, potešíme sa, že sme si dobre vybrali. Život je tu pokojnejší a presne to sme hľadali. Spočiatku som mala pochybnosti, bolo to ťažké pre všetkých, no dnes to neľutujem,“ hovorí Maduri.
Pripomína však aj negatívnu skúsenosť. „Zatiaľ nás tu síce nikto verbálne neurážal, ale stáva sa, že sa na nás ľudia škaredo pozerajú alebo si odsadnú v autobuse. Deje sa to najmä v malých obciach. V Bratislave je čoraz viac cudzincov, tak sa to zlepšuje. Občas si však všimnem, že človek, ktorý vie po anglicky, sa zrazu tvári, že nerozumie. Takých ľudí však stretnete všade na svete,“ relativizuje.
Čerství obyvatelia Ružinova po absolvovaní STU začali pracovať v sektore elektrických áut.
Teší ich, že nadnárodné firmy nediskriminujú na základe neznalosti jazyka a oceňujú aj „worklife balance“.
„Pracovná kultúra je tu omnoho lepšia. Cítime aj menej tlaku. Keď som pracoval v Indii, telefón mi zazvonil kedykoľvek, 24/7. Na Slovensku pracujem 8 hodín, zaklapnem laptop a môžem sa venovať rodine,“ teší sa Utkarsh, zatiaľ čo jeho dcérka pokojne spí.
