Prečo sa blízke okolie Hitlera obávalo, že ho chce jeho lekár otráviť?
Hovorí sa, že láska ide cez žalúdok. V prípade doktora Theodora Morella by sme však mohli povedať, že cez žalúdok ide aj kariéra. Práve tráviace ťažkosti nacistického diktátora Adolfa Hitlera zabezpečili Morellovi kariéru, ktorú mu mnohí odborníci z fachu závideli.
Keď sa mu v roku 1937 podarilo čiastočne vyriešiť Hitlerove problémy s plynatosťou, mimoriadne stúpol v jeho očiach a stal sa jeho osobným lekárom. Odvtedy až do konca druhej svetovej vojny mu ako „ríšsky minister injekcií“ podal desiatky experimentálnych liekov, medzi ktorými nechýbali ani návykové narkotiká ako pervitín či kokaín.
Všetko sa to začalo Hitlerovou kašovitou stolicou a plynatosťou
Reichsspritzenmeister (Ríšsky minister injekcií), ako kritici posmešne prezývali Theodora Morella, si zapisoval všetky detaily týkajúce sa jeho najvýznamnejšieho pacienta A. Morell v minulosti ošetroval mnohé celebrity či politikov, ako aj rumunského kráľa či nemeckého princa. Žiaden z nich však nemal v jeho živote taký význam ako pacient A – Adolf Hitler.
Morell sa počas súkromnej praxe zameriaval prevažne na liečbu pohlavných chorôb a kožných problémov. V polovici 30. rokov presunul svoju prax na známy berlínsky bulvár Kurfürstendamm. V tomto čase vstúpil aj do nacistickej NSDAP. Medzi jeho pacientov okrem iného patril Hitlerov fotograf Heinrich Hoffmann, cez ktorého sa v roku 1936 zoznámil s nacistickým vodcom v jeho luxusnom sídle Berghof, píše The Guardian.
Adolfa Hitlera trápili kožné problémy aj výrazné žalúdočné ťažkosti. Podľa zdravotnej dokumentácie mával pravidelne nezdravú sivohnedú kašovitú stolicu a diagnostikovanú halitózu (zápach z úst).
Zlé trávenie mu zhoršovala aj pravidelná konzumácia väčšieho množstva fazule, čo mu spôsobovalo kŕče, uvádza The Guardian s odkazom na dokument Hitler’s Hidden Drug Habit. Odborník na trávenie Jim Dawson pre Men's Health povedal, že Hitler zažíval také silné kŕče, až vraj kričal od bolesti.
Práca pre Hitlera z neho spravila milionára
Práve v tomto období prišiel na scénu Hitlerov „zázračný lekár“ Theodor Morell. Keď sa dozvedel o problémoch nového nemeckého kancelára, odporučil mu liek Mutaflor. Ten vyrábali z výťažkov z fekálií zdravých nemeckých vojakov.
Okrem toho mu naordinoval tabletky proti plynatosti, ktoré obsahovali jedy strychnín a atropín. Z toho dôvodu neskôr Morella podozrievali, že sa ho pokúsil otráviť, no dávky neboli smrteľné. V konečnom dôsledku však u Hitlera strychnín zapríčinil pečeňové a žalúdočné problémy, informuje Live Science. „Strychnín a atropín spôsobujú, že ste veľmi nervózni, a ovplyvňujú váš spánok a emocionálne zdravie,“ tvrdí Jim Dawson.
V Hitlerovom okruhu mal Morell pramálo dôvery a mnohí spolupracovníci nacistického diktátora ho považovali za šarlatána, a to aj preto, že mu v neskoršom období začal podávať narkotiká a lieky z oblasti alternatívnej medicíny. Hitlerovi sa však zdravotne polepšilo, Morell si získal jeho dôveru a od roku 1937 sa stal jeho osobným lekárom.
Theodor Morell nebol žiadnym presvedčeným nacistom, ale skôr oportunistom, ktorý využil príležitosť pracovať pre vodcu nacistickej ríše. Ročne tak zarobil 60 000 ríšskych mariek, informuje Der Spiegel.
Väčšinu peňazí však získal z predaja medicínskych výrobkov z tovární, ktoré sa nachádzali aj na území Česka. Vďaka blízkemu vzťahu s vodcom nacistického Nemecka sa dostal k finančne výhodným zákazkám. Jeho majetok sa odhadoval na zhruba 7 miliónov ríšskych mariek.
Počas druhej svetovej vojny doktor Morell podľa tvorcov dokumentu Hitler the Junkie podal Hitlerovi viac ako 70 liekov vrátane návykových narkotík, netradičných podomácky vyrobených liekov a alternatívnej medicíny, ako napríklad pijavíc.
Označiť Hitlera za závislého od drog je nepresné
Užívanie návykových látok muselo podľa mnohých odborníkov ovplyvniť Hitlerov úsudok, s čím súhlasí aj Jakub Drábik z SAV. V žiadnom prípade to však neospravedlňuje jeho konanie.
„Hitler v prvom rade trpel Parkinsonovou chorobou, tá mala na jeho správanie omnoho väčší vplyv než akékoľvek drogy. Viacerí profesionálni historici, ako Henrik Eberle, Hans-Joachim Neumann či Fritz Redlich, skúmali, aké látky Hitler bral a v akom bol zdravotnom stave. Jeho lekár, dnes už notoricky známy doktor Morell, si všetko poctivo zapisoval do denníka. Z tohto všetkého jasne vyplýva, že zďaleka nie vždy, keď Hitlerovi jeho lekár vpichol injekciu, obsahovala i opiáty a drogy. Často išlo o obyčajné vitamíny,“ povedal pre Refresher.
Hitlerovo užívanie drog počas vojny sa do povedomia dostalo najmä vďaka bestselleru Blitzed: Drugs in the Third Reich od novinára Normana Ohlera. Množstvo užívaných drog opisované v knihe však považujú niektorí historici za prehnané.
Profesor histórie Richard J. Evans z Cambridgeskej univerzity v článku pre The Guardian píše, že Hitler síce narkotiká užíval, ale nie v takom rozsahu, ako uvádza Ohler. Evans tvrdí, že vždy, keď Morel vo svojom denníku písal o injekcii s látkou X, autor knihy si za to hneď dosadil opiát, čo vraj nie je pravda. Tvrdiť, že Hitler bol od drog závislý, je podľa historika nebezpečné, pretože tým implikujeme, že za svoje rozhodnutia čiastočne ani nemohol.
Ohler v knihe zároveň píše, že trasúce sa ruky Adolfa Hitlera v poslednom roku jeho života možno odôvodniť abstinenčnými príznakmi spôsobenými nedostatkom drog. V danom čase nemal totiž jeho lekár prístup k mnohým látkam, ktoré Hitlerovi predtým pravidelne podával, objasnil Ohler v podcaste pre NPR. Richard J. Evans a mnohí ďalší historici však tvrdia, že išlo zrejme o príznaky Parkinsonovej choroby, nie o abstinenčné príznaky.
S Hitlerom bol v bunkri takmer do konca
Norman Ohler, autor knihy Blitzed: Drugs in the Third Reich, pre The Guardian ozrejmil, že Hitler v prvých rokoch spolupráce s Morellom užíval prevažne vitamíny. K podávaniu drog pristúpil jeho lekár až neskôr. Zaujímavosťou je, že Hitler ako oduševnený vegetarián a milovník zvierat užíval aj viaceré živočíšne hormóny či výťažok z býčieho semena.
V roku 1941 začal Morell Hitlerovi podávať barbituráty na upokojenie. S postupným vývojom vojny sa diktátorov zdravotný stav stále zhoršoval a začal sa sťažovať na čoraz silnejšie kŕče. V roku 1943 mu Morell prvýkrát podal silnú návykovú drogu eukodal (dnes známa ako oxykodón) obsahujúcu morfium, ktorá u pacienta vyvolávala návaly eufórie. V posledných rokoch vojny do Morellovho špeciálneho „kokteilu“ pribudol aj kokaín či metamfetamín – pervitín.
Pervitín začal užívať aj prostredníctvom mixu liekov, ktorý Morell nazýval Vitamultin. Profesor Ernst Günther Schenck, ktorý bol v čase druhej svetovej vojny zástupcom ministra zdravotníctva Leonarda Contiho, upozornil, že Vitamultin obsahoval „alarmujúce množstvo“ kofeínu a pervitínu, uvádza Der Spiegel.
Podľa autora knihy Blitzed, odkazujúceho na tvrdenie jedného z vodcových lekárov Erwina Giesinga, Hitler údajne užil kokaín pri 50 rôznych príležitostiach, píše VICE. Pri jednej z nich vraj po veľkom množstve drogy takmer zomrel na predávkovanie. Treba však upozorniť, že toto tvrdenie vychádza výhradne zo slov doktora Giesinga a nie je podložené ničím iným, a tak ho treba brať s rezervou.
Blízke okolie Adolfa Hitlera malo voči postupu Theodora Morella pravidelne námietky, no ríšsky vodca sa ho zakaždým zastal. A to aj vtedy, keď lekári v roku 1944 obvinili Morella z toho, že sa pokúsil Hitlera otráviť liekom, ktorý obsahoval strychnín.
Hitlerov okruh blízkych nekritizoval len Morellov lekársky prístup, ale aj veľmi slabú hygienu, pretože zapáchal. „Nezamestnávam doktora Morella pre jeho vôňu, ale aby ma liečil,“ povedal vraj Hitler podľa dokumentu Hitler the Junkie svojej partnerke Eve Braunovej.
Osobný lekár Adolfa Hitlera bol svojmu vodcovi poruke až takmer do úplného konca. Ten mu však 22. apríla 1945 povolil opustiť berlínsky bunker, v ktorom sa dlhší čas skrývali. Podľa tvrdenia niektorých svedkov sa na Morella nahneval a s krikom ho vyhodil. Nacistický vodca spoločne so svojou partnerkou Evou Braunovou o osem dní neskôr spáchal samovraždu.
Theodora Morella v máji toho istého roku zadržali a vypočúvali Američania. Keďže však Hitlerovmu osobnému lekárovi nevedeli preukázať spáchanie vojnových zločinov, prepustili ho. O tri roky neskôr zomrel v nemocnici na zlyhanie srdca.
