Videohry milujeme, ale niektoré veci v nich nás dokážu poriadne naštvať.
Nemusíš byť recenzent a herný kritik, ktorý hrá 100 hier ročne, aby si dokázal zhodnotiť niektoré herné aspekty. Či už sú to technické nepodarky, zle navrhnutý dizajn niektorých levelov, či príliš veľké skoky v náročnosti.
Žiadna hra nie je dokonalá a aj tie, ktorým sme v recenziám dali 10/10, majú chybičky krásy. My hry milujeme a hráme ich takmer každý deň. Za tie roky sme sa teda už utvrdili v tom, čo v nich neznášame najviac.
1. Difficulty spikes – keď z ničoho nič narastie náročnosť
Ak si hral napríklad Yakuza: Like a Dragon, budeš vedieť, o čom je reč. V istom bode hry tvorcovia poriadne zvýšili náročnosť a aj tí skúsení hráči sa museli uchýliť ku grindovaniu, a teda stereotypnému opakovaniu tých istých činností, aby získali body skúseností a mohli svoju postavu levelovať.
Vysoká náročnosť v hrách je v poriadku, ako napríklad v hrách od štúdia From Software (Dark Souls, Elden Ring), no nečakané skoky v obťažnosti, na ktoré hráč nemá ako odpovedať, sú neskutočne otravné. V Yakuze 7 bolo aspoň riešením grindovať, no v niektorých hrách obrazne narazíš do steny, ktorú nemáš ako prekonať, ak v danej hre neexceluješ.
2. Hra sa automaticky neukladá
Poznáš to: začneš novú hru a veľmi ťa baví. Po niekoľkých hodinách a náročnom súboji s bossom ju vypneš, a keď sa k nej na druhý deň vrátiš, zistíš, že musíš ísť odznova. Bože, prečo? Neexistuje žiadny dobrý dôvod na to, aby sa hra neukladala priebežne sama. Má to jednoduchú implementáciu a tvorcovia tak aspoň nenaštvú veľké množstvo hráčov.
V takýchto chvíľach máme chuť vojsť do štúdia vývojárov asi takýmto štýlom:
3. Nafúknuté open worldy à la Assassin’s Creed
Sériu Assassin’s Creed milovala široká herná obec, a aj keď ide o kvalitne spracované hry, po AC: Origins sú niektoré ich mechaniky otravné. Majú gigantické mapy, ktoré sú preplnené nezaujímavými úlohami (pohľad na mapu s 300 ikonkami je deprimujúci a pôsobí skôr odstrašujúco) a takzvanými fetch questami (choď tam, pozabíjaj nepriateľov a dones mi odtiaľ daný predmet).
Tvorcovia vytvoria hru na 100 hodín, ale nedokážu pre ňu vytvoriť aj emotívny a dobre napísaný príbeh, a keďže takto idú od jednej hry k druhej, väčšinou sú v nich aj generické postavy.
Keď toto uvidíme v hre, rovno ju odinštalujeme
4. Klišéovité príbehy
Spadajú sem aj Assassin’s Creed hry, no v posledných rokoch sa s tým trápia tvorcovia viacerých AAA hier. Pri hraní týchto titulov máš chuť preskočiť cutscény, pretože sú nezaujímavé a nedokážu ťa upútať ani ich postavy.
Ak chceš kvalitný príbeh, musíš čakať na tituly od overených vývojárov (Obsidian Entertainment, Naughty Dog, Sony Santa Monica), no často je lepším riešením zahrať si indie hry. Tvorcovia nezávislých titulov môžu viac riskovať s príbehom a hrateľnosťou, keďže im na krk nedýchajú investori a riaditelia veľkých spoločností. Iste, neužiješ si tie príbehy v takej krásnej 3D grafike, ale niekedy to vôbec neprekáža a emocionálne ťa zasiahnu.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Kedy máme chuť hodiť ovládač do hlavy človeku, ktorý vymyslel niektoré veci v hrách.
- Aké ďalšie nepochopiteľné veci sa nachádzajú v hrách aj v roku 2023, hoci patria do minulého storočia.
- Čo neznášame na zvukových nahrávkach v hrách.
- Čo na hrách od From Software z duše nenávidia milióny hráčov.
