Keď z obedov odstránil mäso, hoteloví hostia mu povedali, že „nie sú králiky a nebudú to žrať“. Slovák Miroslav Matejkin varil aj pre Petru Vlhovú a dnes vedie reštauráciu v 5-hviezdičkovom hoteli Falkensteiner v Mariánskych Lázňach.
„V nedeľu sme mávali honosnejší obed. Babka vtedy vyšla na strechu do podkrovia, chytila tam holuba, zakrútila mu krkom, ošklbala ho a o šiestej ráno už začala variť obed. Dnes by nás za to možno hnali zvierací aktivisti, ale vtedy bola iná doba,“ hovorí s úsmevom šéfkuchár Miroslav Matejkin, ktorý dnes vedie reštauráciu v hoteli Falkensteiner Spa Resort Marienbad v Mariánskych Lázňach.
V detstve ste trávili veľa času u starých rodičov na myjavských kopaniciach. Ako si na toto obdobie spomínate?Už od dvoch rokov som u nich trávil každé letné prázdniny. Moji starí rodičia mali statok, kravy, teliatka, kačice, holuby, vlastnili aj nejaké pozemky, tak ma vždy zapriahli do práce. Dedo bol zarytý antikomunista, a keďže odmietal všetko, čo vzišlo z tej doby, vrátane kombajnov, tak sial aj kosil obilie ručne, používal pluh. Učil som sa tam dojiť kravy, vyrábať vlastné maslo aj smotanu. Babka si dokonca mlela zrno na vlastnú múku.
Nikdy v živote som nebol v tábore, len u nich. Som za to rád, lebo človek vníma svet trochu inak, menej povrchne, keď vie, čo všetko zahŕňa takýto život. To prostredie ma určite ovplyvnilo aj z kulinárskeho hľadiska.
Ako ste sa tam stravovali?
Babka robila kyšku, ktorú som tak miloval, že som sa ňou zvykol hrozne prejesť. Nastrúhala uhorky, trochu ich osolila, keď pustili vodu, tak ich scedila, dala do toho kyslú smotanu, cesnak, trochu kôpru. K tomu urobila pretláčané zemiaky a opražila cibuľku. To sme mali ako hlavné jedlo. Mäso sme jedávali len v nedeľu. Keď človek na to nie je naučený, tak mu to ani nechýba.
Keď k nám prišli príbuzní, mali sme trochu honosnejší obed – pečené holuby. Babka vtedy vyšla na strechu do podkrovia, kde bol holubník, chytila tam holuba, zakrútila mu krkom, ponorila ho do horúcej vody, ošklbala a o šiestej ráno to už mala pripravené a začala variť obed. Tie holuby nám bežne behali na dvore, kŕmili sme ich zrnom. Dnes by nás za to možno hnali zvierací aktivisti, ale vtedy bola iná doba.
V tomto kraji ste sa dokonca rozhodli vyučiť za kuchára.Ja som tam chcel už odmala žiť, ale rodičia mi to z nejakého dôvodu nedovolili. Ako štrnásťročnému sa mi to podarilo, keď som si tajne poslal prihlášku do školy v Senici nad Myjavou. Nebol som predtým dobrý žiak, ale posledný rok som zabral, aby ma prijali bez prijímačiek. A podarilo sa. Doma som len rodičom oznámil, že odchádzam.
Otec ma nechcel pustiť za žiadnu cenu, a tak som sa vzoprel. Povedal som mu, že ak ma dá do Zvolena (rodičia pochádzajú z Rykynčíc v okrese Krupina, pozn. red.), tam môžem tiež fetovať, byť grázel, a je na ňom, či mi bude veriť alebo nie. Napokon mi to dovolil a mne sa splnil sedemročný sen. V štrnástich som sa teda odsťahoval na Myjavu a žil som so starými rodičmi.
Aké to bolo žiť na statku a pritom študovať na strednej škole?
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Ako šéfkuchár reagoval, keď ho hostia napadli za to, že zaviedol čisto vegetariánske obedy.
- Ako trávil stredoškolské časy na statku u starých rodičov.
- Kde varil pre Petru Vlhovú.
- Prečo raz v kuchyni hodil od hnevu panvicu.
- Čo sa napokon stalo s domom starých rodičov, kde vyrastal.
- Aký recept šéfkuchár odporúča na dlhé zimné večery.
