„Videla som tam asi všetko. Od narkomanov cez gamblerov až po psychózy. Odvtedy ma v živote nič neprekvapí,“ hovorí 23-ročná Marcela Izakovičová, ktorá na Instagrame poukazuje na zanedbaný stav slovenských psychiatrických oddelení.
„Blázon nie je ten, kto vyhľadá psychiatra. Blázon je ten, kto si nedokáže pomôcť sám a napriek tomu nejde za odborníkom,“ hovorí 23-ročná Marcela Izakovičová, ktorá na Instagrame Porušená holka poukazuje na zanedbaný stav slovenských psychiatrických oddelení a aj prostredníctvom blogov na Refresheri robí osvetu psychickému zdraviu.
Marcela si prešla hlbokými depresiami, sebapoškodzovaním, myšlienkami na samovraždu, úzkosťami aj spánkovými paralýzami. Niekoľkokrát bola hospitalizovaná v liečebniach v Pezinku, Trnave a vo Veľkom Záluží. Stretla sa s lekármi, ktorí spochybňovali jej ochorenie, ale aj so šikanou zo strany iných psychiatrických pacientov.
Napriek tomu tvrdí, že hospitalizácia jej veľmi pomohla, a ľudí, ktorí bojujú s duševnými problémami, podporuje v tom, aby neváhali vyhľadať pomoc. V rozhovore nám porozprávala, čím si prešla a ako to v skutočnosti vyzerá na slovenských psychiatrických oddeleniach.
V Refresheri neberieme duševné zdravie na ľahkú váhu a píšeme o ňom v spolupráci s odborníkmi. Všetky články nájdeš pod témou Duševné zdravie. Podporíš nás v tom, ak sa staneš členom Refresher+ klubu.
Ako a kedy sa začali prejavovať tvoje psychické ťažkosti?Od detstva som citlivá, čo mi odjakživa spôsobovalo ťažkosti. Necítila som sa dobre medzi rovesníkmi, ísť do školy mi spôsobovalo príšerný stres, mala som problém vystupovať pred skupinou ľudí a podobne. Ale moje najväčšie problémy sa začali naplno prejavovať na strednej škole, keď som mala 17 rokov.
Diagnostikovali ti hraničnú poruchu osobnosti. Ako sa táto porucha u teba prejavovala?U mňa boli dominantné príznaky sebanenávisti, sebapoškodzovanie, kolísanie nálad, závislosť od druhej osoby, hlboké depresie, pocity beznádeje a bezmocnosti, úzkosti. Neskôr užívanie návykových látok, marihuana a alkohol. Najhoršie to bolo v časoch, keď som nevedela, o čo ide a čo sa so mnou deje. Nerozumela som tomu ani ja, ani moji najbližší. Myslela som si, že to nikdy neskončí.
Čo si prežívala vtedy, keď to bolo najhoršie?Najhoršie to bolo, keď som z manickej fázy spadla do depresie. V tom čase som schudla na najnižšiu hmotnosť, akú som mala, nespala som a chcela som zomrieť. Mala som strach zo spánku, pretože som mala každú noc príšerné stavy. Trpela som spánkovou paralýzou, budila sa s plačom a vystrašená.
Trvalo to intenzívne vyše dvoch týždňov a ja som nevedela rozoznať, čo je realita a čo je sen. Chcela som zomrieť. Mala som pocit, že mi niet pomoci. Nedokázala som ísť medzi ľudí, mala som z nich strach. Vtedy som chodila na strednú a spôsobilo mi to veľké problémy.
Aká bola tvoja skúsenosť s prvou intervenciou psychológov a psychiatrov? Ako si vnímala liečbu?Mala som veľa negatívnych skúseností a to ma od liečby odrádzalo. Neverila som doktorom, priam som ich neznášala. Prehlbovali moje stavy beznádeje. Moje prvé skúsenosti boli veľmi zlé. Je ťažké ísť k doktorovi, a ak sa konečne donútite a za dverami vás čaká storočná znechutená ženská, ktorá spochybňuje vaše utrpenie, stratíte všetku nádej. Keby som nemala takú rodinu, akú mám, a keby vtedy so mnou všade nechodila mama, teraz tu tieto slová nepíšem.
Dlho trvá, kým nájdete toho správneho lekára. Niekto má šťastie a nájde ho hneď, najmä ak má peniaze a môže si dovoliť súkromného lekára.
Ako konkrétne táto lekárka spochybňovala tvoje utrpenie?
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Aký desivý incident Marcela zažila na záchodoch na oddelení v Trnave.
- Ako psychiatrička spochybňovala duševné ochorenia Marcely.
- Aké boli podmienky na psychiatrických oddeleniach v Trnave, Pezinku a vo Veľkom Záluží.
- Čo hovoria lekári na to, že píše o realite slovenských psychiatrií.
- Ako sa cíti Marcela dnes a akú radu by dala človeku, ktorý bojuje s duševnými problémami.
