Podľa jej objaviteľa Antonína Horáka ju nevytvorila príroda ani ľudia.
Dolinami v Levočských vrchoch sa ozývajú masívne výbuchy. Guľky svištia vo vzduchu a „pretekajú“ sa, ktorá ako prvá zasiahne odvážnych povstalcov. Antonín so svojou partou sa im zatiaľ úspešne vyhýba, ale pravdou je, že Nemci sú tentoraz v presile.
Sekundy pripadajú vojakom na bojisku ako nekonečné chvíle. Čas sa však v jednom momente strašidelne zrýchli, streľba najprv zintenzívnie, neskôr úplne prestane. Na zemi zasypanej nehybnými telami vojakov bez života sa ocitá aj samotný kapitán Horák. Hoci si ho guľka našla, našťastie dýcha.
Pohyb jeho hrude si počas obchôdzky krátko po boji všimne ako prvý gazda Slávik. V mase mŕtvych vojakov objaví ďalších dvoch ťažko zranených – Jureka a Martina. Keďže bojovali aj za jeho slobodu, rozhodne sa ich pred strašným osudom ukryť v neďalekej jaskyni, na mieste, kde ich Nemci rozhodne nenájdu.
Traja dokaličení vojaci sú prinútení stráviť v jaskyni niekoľko dní. Jedlo im do skalných útrob ochotne nosí gazda s dvoma dcérami. Nie je ho však dostatok. Hlad ich sužuje až natoľko, že sú odkázaní zaradiť si do jedálnička aj pečené netopiere. Nízky komfort a slabá hygiena dopomôžu k tomu, že jeden z troch bojovníkov podľahne svojim zraneniam.
Našťastie Antonínov zdravotný stav sa zlepší, a preto si začne dlhé dni v labyrinte jaskynných chodieb krátiť ich objavovaním. Zisťuje, že ide o komplex chodieb, pričom jedna z nich ho dovedie k akejsi úzkej šachte. Šachta v tvare pravidelného polmesiaca mu vyráža dych, keďže je z materiálu, aký doposiaľ nevidel.
Keď do nej vstúpi, nevie sa vynadívať na tmavé steny pripomínajúce sklo zmiešané s kovom. Neverí vlastným očiam, a preto si všetko podrobne zapisuje do denníka. Domnieva sa, že tmavomodrá jaskynná šachta nie je dielom prírody ani človeka.
Neznámy materiál sa rozhodne otestovať. Búši do neho, strieľa z pištole, avšak steny pripomínajúce sklo zostávajú nedotknuté. Ohromený, ale aj preľaknutý opúšťa po zotavení jaskyňu v domnienke, že narazil na miestnosť z iného sveta.
Krátko po vojne emigruje do Ameriky, ešte predtým však svoj zážitok z jaskyne vyrozpráva všetkým kamarátom aj známym. Hoci mu neveria, jeho rozprávanie ich nadchne natoľko, že ho ústnou formou podávajú ďalej.
Antonín Horák opísal Mesačnú jaskyňu ešte v roku 1944, odvtedy ju však nikto napriek veľkej snahe nenašiel. Prečo? Išlo o výmysel alebo existovala snaha toto miesto navždy utajiť?
Ešte predtým než sa na túto záhadu spoločne pozrieme, radi by sme ti pripomenuli, že tvoriť kvalitný obsah môžeme len vďaka našim predplatiteľom. Preto ak sa ti naše články o záhadách či reportáže z miest opradených tajomnými legendami – akými sú napríklad vrch Sitno alebo Čachtice – páčia, môžeš nás podporiť vstupom do klubu Refresher+.
Domnelý objaviteľ Mesačnej jaskyne Antonín Horák
Podľa známej legendy ako prvý objavil a zdokumentoval Mesačnú jaskyňu Antonín T. Horák – priamy účastník bojov Slovenského národného povstania. Vraj na ňu narazil náhodne po prehratej bitke 22. októbra roku 1944.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Kde sa jaskyňa údajne nachádza.
- Prečo sa ľudia domnievali, že môže ísť o dôkaz existencie mimozemskej civilizácie.
- Čo Antonín cítil počas pobytu v Mesačnej šachte.
- Ako by sa dal realisticky vysvetliť Antonínov opis jaskyne.
