- produkty a služby určené pre osoby staršie ako 18 rokov
- sex, nahotu a iný NSFW obsah
- násilie, krv alebo obsah nevhodný pre citlivé povahy
Boli sme svedkami démonického rituálu alebo si z nás niekto vystrelil?
Čerti ako „(ne)priatelia“ z podzemia či bájni rytieri, ktorí opustia útroby vrchu, aby v najhorších časoch zabránili skaze našej zeme. Sitno už odpradávna sprevádza množstvo legiend a mystických príbehov a práve vďaka nim je vari najtajomnejším miestom Slovenska.
Svoj podiel na tom majú aj naši pravekí predkovia, keďže energia vyžarujúca z vyhasnutého stratovulkánu ich priťahovala natoľko, že vrch využívali ako obetné miesto. Na mohutnej skale sa kedysi namiesto ruín týčil majestátny hrad. Práve jeho múry boli podľa povestí svedkami transakcií smrteľníkov a démonov obývajúcich podzemie Sitna.
Za cenu večnej mladosti a poznania nezaplatili ľudia diablovi nijako inak než svojou dušou. Legendy pritom prítomnosť démonov na Sitne obhajujú aj dodnes nevysvetlenou, šesťdesiat kilometrov dlhou stavbou Val obrov, ktorú pripisujú práve im.
Odhliadnuc od príbehov, lesy lemujúce údajnú bránu do pekla či domov nenarodených duší sa na noc zmocnili aj našej psychiky. Počas návštevy Sitna nás jeho atmosféra zobrala do najtemnejších zákutí našich myslí a rácio pritlačila do kúta. Zo série nevysvetliteľných príhod nás vytrhli až ranné slnečné lúče lenivo prenikajúce cez šuštiakovú vrstvu stanu.
Predtým než sa s nami na toto dobrodružstvo vrhneš, chceme ti len pripomenúť, že cestovať po legendami opradených miestach môžeme len vďaka našim predplatiteľom. Preto ak sa ti naše reportáže páčia, budeme radi, ak nás podporíš vstupom do klubu Refresher+.
Výkriky už za svetla
Odbilo pol šiestej večer, keď parkujeme v blízkosti jedného z najvychýrenejších tajchov na Slovensku – pri Počúvadle. Hoci väčšina rekreantov už vodu i pláž opustila, niektorí z nich sa stále kúpu či opaľujú v posledných lúčoch slnka.
Takmer prázdne je aj parkovisko. Okrem dvoch áut s najväčšou pravdepodobnosťou patriacich hosťom ubytovaným v blízkom penzióne na ňom stretáme len staršieho muža odetého v plavkách. Zatiaľ čo sa natiera opaľovacím krémom, spozorujeme, že vedľa neho na lavičke leží pohodená reflexná vesta. Naša dedukcia, že práve on je „pokladníkom“ parkoviska, sa po krátkej konverzácii ukáže ako správna.
Hoci parkovanie pri jazere má stanovenú cenu deväť eur za deň, keď mu vysvetlíme, že auto chceme odložiť len na noc a skoro ráno sa vyparíme, vypýta si od nás len päť. Po vybavení formalít týkajúcich sa parkovania sa o malú chvíľu štveráme ovešaní batožinou do hory, nasledujúc tabuľu s nápisom SITNO.
Keďže sme sa na internete dočítali, že ide o túru, ktorú údajne zvládnu aj deti či dôchodcovia, už po prvých desiatkach metrov začíname byť nemilo prekvapení. Strmý terén v kombinácii s nákladom nám dáva zabrať natoľko, že v myšlienkach adresujeme autorovi zavádzajúceho blogu tie najexpresívnejšie slová, čo nám len napadnú.
Zo zamyslenia nás v jednom momente vytrhne šuchot a samovoľné hmýrenie listov len na krok od nás. Kolegyňa sa strhne a od strachu z plných pľúc vykríkne. Zatiaľ čo sa jej hlas ozýva horou, zisťujeme, že ju do špiku kosti vystrašilo malé nevinné vtáča s poraneným krídlom. Ešte predtým, než poskakujúc na dvoch nohách zmizne z turistického chodníka do útrob lesa, stihne nám začvirikať i zapózovať na fotku.
Tento úsmevný moment nám dodá dostatok energie, aby sme sa cez les vyšplhali do cieľa. Keď sa nám to konečne podarí, zakotvíme na lavičkách pri potôčiku. Kým sedíme a nahlas premýšľame nad tým, čo nás tu dnes bude čakať, prejde okolo nás dvojica turistov.
Po zhruba dvadsiatich minútach, ktoré sme my zabili oddychom, ich stretáme opäť. Tentoraz les už opúšťajú a nechávajú jeho tajomno len pre nás.
Les s tajomným duchom
Svoj skromný jednovečerný príbytok sa rozhodneme postaviť len niekoľko desiatok metrov od potôčika. Vyhliadneme si najideálnejšie miesto na stan, ktoré z každej strany lemujú staré práchnivé stromy.
Zatiaľ čo slnečných lúčov stále ubúda, my poctivo budujeme svoje nočné útočisko. Skôr než máme hotovo, les ovládne šero a piskot vetra zosilnie. Po zhruba hodine intenzívnej debaty sme nútení presedlať na nový zdroj svetla – baterku. S kolegyňou sa jednohlasne zhodneme, že les na nás po zotmení naozaj pôsobí desivo.
V zábere umelého svetla nám konáre prastarých stromov pripomínajú pokrútené ruky kostier, ktoré sa k nám pomocou vetra nakláňajú, akoby nás chceli schmatnúť. Štebot vtákov vystriedali tie najtemnejšie zvuky nočného lesa a my už tušíme, že aj keby sa nič nevysvetliteľné nedialo, táto noc nebude príjemná.
Sme obkľúčení. Ale čím?
Je zhruba jedenásť hodín večer, keď sa hladina nášho strachu rapídne zdvihne. Zatiaľ čo sedíme a rozprávame sa, totiž začujeme kroky. Ľudské kroky vzdialené len niekoľko metrov od nášho stanu. Kolegyňa sa vtom ku mne otočí a so slzami na krajíčku sa šeptom spýta: „Čo to je? Kto by tu teraz čo robil?“
Vydesená, že nás sleduje nejaký psychopat, mlčky čupí, kým ja len s o minimum väčším množstvom odvahy mierim baterkou smerom do lesa, odkiaľ kroky počujeme. Hoci sú zreteľné a sprevádza ich šuchot lístia a praskanie konárov, v tme nevidím žiadnu postavu ani zviera.
Tento fakt nás znepokojí ešte viac, keďže zvuk krokov silnie a to, čo nevidíme, sa k nám nonšalantne približuje. Napriek tomu, že sa s baterkou vydáme za zvukom a pripadá nám, akoby od nás bol vzdialený len tri či štyri metre, nenachádzame nič a nikoho. Telo nám zaleje studený pot a ovládne nás pocit bezprostredného nebezpečenstva. Rýchlo sa vrátime naspäť k stanu do bezpečia, kde terén najlepšie poznáme. Len čo k nemu dorazíme, nastane v lese hrobové ticho.
Skôr než stihneme vstrebať, čo sa práve udialo, moja kolegyňa začuje obďaleč mužské hlasy. Keďže ich po chvíli počujem aj ja, dokonca zreteľne, navrhnem, aby sme sa učupili a vypli baterku.
„Približujú sa. Nepútajme na seba pozornosť,“ upozorním kolegyňu s tým, že takto máme najlepšiu šancu vidieť ich skôr ako oni nás a ubezpečiť sa, že odídu. Predpokladám, že o nich budeme vedieť, ešte kým budú od nás v bezpečnej vzdialenosti, keďže bez svetla nie je možné prejsť ani krok, a tak si budú na cestu svietiť baterkou.
Hoci sa hlasy približujú natoľko, že vieme identifikovať, že ide o dvojicu mužov, a rozoznávať, kedy hovorí jeden a kedy druhý, nevidíme ani minimálne svetlo. „Toto nemá logiku,“ vydesene skonštatuje kolegyňa a ja jej len prikývnem.
Keď sú hlasy na počutie vzdialené len niekoľko metrov, maximálne šesť až sedem od nás, vykašlem sa na prvotný plán prečkať v tme, kým odídu, a baterkou osvetlím celé okolie. Nikde nikto. Hoci vidím na turistický chodník, odkiaľ sme hlasy počuli, je prázdny ako zvyšok lesa.
Zrazu sa presne z miesta, na ktoré svietim, ozve hlboký smiech jedného z mužov a mne stuhne krv v žilách. Kolegyňa v domnienke, že buď sa s nami zahrávajú nejakí psychopati, alebo prichádzame o rozum, chce v panike miesto opustiť. Nakoniec sa mi podarí vyhovoriť jej to a na chvíľu opäť zavládne pokoj. Ako hlasy z ničoho nič prišli, tak aj zmiznú.
Tajomný rituál: napätie graduje
Odbila polnoc, keď kolegyňu nahovorím, aby sme sa išli prejsť v okolí stanu a presvedčili sa, že nás naozaj nikto nesleduje. Keď sa prebrodíme cez porast k turistickému chodníku, zastavíme sa pri tabuli. Pomaly z nej začnem nahlas čítať:
Veľa povestí hovorí o poklade zakopanom na Sitne aj o ,bráne do pekla‘. Matej Bel tvrdí, že Sitno zodpovedá dnešnému slovu peklo, čo dokladá preklínaním Do sitna s tebou! Dokonca vraj podobnosť slov satan a Sitno nie je náhodná.
Kolegyňa mi skočí do reči s tým, že má hnusný pocit a mali by sme sa vrátiť k stanu. I keď cesta sem nám trvala ani nie minútu, cesta späť sa nám zdá nekonečná. Hoci sme podľa všetkého zahli rovnako, ako keď sme sem išli, začíname blúdiť. Po zhruba piatich minútach zazrieme stan v diaľke asi 15 metrov napravo od nás. „Divné. Čo nás takto dezorientovalo? Veď sme mali vyjsť rovno pred ním a nie zboku,“ zamrmlem si pod nos, avšak kolegyňa ma pre strach ani nevníma.
Keď dorazíme k stanu, pozrie sa na mňa a spýta sa: „Počuješ tie bubny?“ Nič nepočujem. „Sú čoraz hlasnejšie,“ dodá. Uprene sa snažím zachytiť ten zvuk, no počujem len vietor. Šum vetra zrazu prehluší ženský výkrik, ktorý zreteľne zachytím aj ja.
Kolegyňa tvrdí, že sa ozýva z rovnakého smeru ako zvuk bubnov, ktoré nepočujem. „Obetné rituály...“ pomyslím si, keď moja spoločníčka skríkne, že jej po celom tele prešiel chlad, a začne panikáriť. „Necítim si prsty, necítim si prsty...“ Vystrašenej jej podávam vodu a opäť raz sa ju snažím upokojiť. Cit v prstoch nadobudne asi po dvadsiatich minútach. Máme toho dosť, ideme spať.
Nočná mora pokračuje...
Keď zalezieme do svojho príbytku, unavení a vydesení na smrť priviažeme baterku o strop stanu. Kým sa hompáľa zo strany na stranu, v jednom z látkových kútov zazrieme obrovského pavúka. Pre náš pokoj rýchlo deložujeme nepozvaného hosťa a zaľahneme.
Len čo vypneme baterku, zreteľne počujeme tri kroky. „Niečo sa k nám približuje,“ utrúsim a rýchlo opäť rozsvietim pripravený na stret s ďalším nezvaným hosťom. Ticho. Počkám asi dve minúty, počas ktorých sa nepohne ani list, a pomyslím si, že nám už asi z toho všetkého šibe. Opäť vypínam svetlo.
Hlava sa mi ani nestihne dotknúť vankúša a znovu počujeme blížiace sa kroky. To alebo ten postupuje veľmi pomaly. Naopak, tlkot našich sŕdc sa prudko zrýchľuje. Keď sú kroky už pri stane a čakám, kedy sa niečo natiahne dnu – prudko zažnem svetlo. Ticho. Rozopnem stan, strhnem zo stropu baterku a prezriem terén. Navôkol nič a nikto.
„Musíme prečkať do rána,“ zhodnotím situáciu a už druhýkrát upevním baterku vnútri stanu. Poučený z minula ju už nevypnem. Nechávam ju svietiť a upadám do sna. Zhruba o štvrtej ráno mnou trasie kolegyňa vystrašená na smrť. „Sme v nebezpečí...“ sedí v tureckom sede a rozpráva mi svoj sen. Údajne videla, ako stan horí v plameňoch. „Peklo...“ pomyslím si, ale nahlas nič nevyslovím.
Keď vidím, že je v rámci možností pokojná, opäť si líham. Kolegyňa vraj už zaspať nedokáže, a tak do rána bdie a drží ochrannú ruku nad stanom. „Ak bude niečo, zobuď ma,“ poprosím ju.
Do úsvitu ma takto zobudí niekoľkokrát, vždy sa však situácia vyvinie ako planý poplach. Keď ma zobudí naposledy, je krátko pred piatou a vonku je už dostatočné svetlo nato, aby sme sa mohli pobrať domov. Balíme stan a strmý kopec smerom dolu zvládneme bez väčších problémov.
Kým prudko klesáme, opäť si spomenieme na blogera, ktorý terén túry opísal ako vhodný pre deti aj dôchodcov. „Do sitna s ním,“ zahlásim a zasmejeme sa. Ak naša noc bola len ochutnávkou „sitna“, v skutočnosti by som mu ho neprial.
