Strávili sme noc na mieste, ktoré je magnetom pre satanistov: prechádza sa za tmy Alžbeta Bátoriová po svojom hrade dodnes?

Povráva sa, že múry Čachtického hradu sú dodnes nasiaknuté utrpením, bolesťou a strachom, za ktorými stála krutosť uhorskej grófky Alžbety Bátoriovej. Tyranku naprieč Európou preslávili legendy, podľa ktorých mučila mladé dievčatá. Niektoré z nich dokonca hovoria, že sa kúpavala v krvi svojich obetí, to sa však neskôr vyvrátilo.

Napriek tomu existuje množstvo dávnych svedectiev, ktoré potvrdzujú, že slúžky týrala horiacimi sviečkami, rozpáleným železom alebo ich polievala studenou vodou. Mučenie bolo jej každodennou rutinou. Historici sa domnievajú, že za jej agresívnym a zvrhlým konaním mohla byť práve degenerácia mozgu spôsobená tým, že jej rodičia pochádzali z rovnakej rodiny.  

Podľa mnohých návštevníkov a ľudí pracujúcich na hrade ho zlá energia neopustila ani po smrti tyranskej grófky. Práve naopak, drží sa na mieste aj teraz. Záujem o Čachtický hrad prejavujú lovci duchov z celého sveta, senzibili a satanisti, ktorí si sem grófku chodia pravidelne uctiť v deň výročia jej narodenia i smrti. 

Hoci sme sami k podobným príbehom skeptickí, rozhodli sme sa overiť, čo je na všetkých týchto historkách pravdivé. Neexistovalo lepšie riešenie, ako na hrade prenocovať. Dohodli sme sa preto s miestnou kastelánkou, že v jeho hradbách strávime noc. Už po prvých minútach našej návštevy sa nám predstavy o pokojnej noci na hrade rozpadli...

„Užite si to“

Na Čachtický hrad naša posádka dorazila ešte počas klasických otváracích hodín pre návštevníkov – krátko po sedemnástej hodine. Hoci je toto miesto všade na internete označované ako najstrašidelnejšie, očakávali sme, že personál hradu nám paranormálne historky vyvráti.

Nestalo sa. Práve naopak, zneistil nás ešte viac. Kastelánka nám krátko po privítaní ukázala miesto, kde sa môžeme rozložiť. „Je to tu v noci naozaj zaujímavé. Užite si to,“ dodala so sarkastickým úsmevom.

Naše prvé kroky viedli do hradného bufetu, aby sme si uhasili smäd po asi dvadsaťminútovom výstupe s ťažkou batožinou. Brigádnička Barbora, ktorá tu pracuje už piaty rok, nám hneď na úvod prezradila, že možno zažijeme „nezabudnuteľnú noc“. 

Strašenie na dennom poriadku

Keď sme sa jej spýtali, či verí na duchov a či sa jej tu stalo niečo zvláštne, odvetila, že hoci je voči podobným veciam skeptická, veľa udalostí, ktoré sa jej odohrali v útrobách hradu, si racionálne vysvetliť nedokáže. Raz vraj s ďalšími kolegami pripravovali exponát, ktorý mal vyobrazovať Bátoričkin krvavý kúpeľ. Keď na druhý deň prišli do práce, namiesto svojho výtvoru našli len popol.

„Všetko bolo zhorené do tla. Treba však povedať, že nikde okolo nebola žiadna sviečka, elektrina ani lampa. Nemal od čoho vzbĺknuť,“ dodala s tým, že na hrade v tom čase nebol ani strážnik a hrad bol zamknutý, čiže exponát nemal kto zapáliť.

Barbora tvrdí, že v bufete sa im pravidelne pohybuje kladka, ktorá slúži na to, aby ňou presúvali skladové zásoby z pivnice. „Každý druhý deň chodí sama bezdôvodne hore-dole.“ Dodala, že podobne záhadne sa posúvajú aj stoličky či vypadáva elektrina.

„Občas to nevydržím a poviem: Bety, prestaň... Vtedy opäť nabehne,“ dodala brigádnička s tým, že aj ostatné kolegyne zvyknú počuť nevysvetliteľné kroky zo suterénu. Dôkazom o strašení má byť podľa jej slov aj strážnikov pes, ktorý veľakrát nezmyselne šteká práve na niektorých miestach v hrade, akoby niečo zazrel.

Spolu s kolegom Adamom sa ponúkli, že nás vezmú do jednej miestnosti, kde je bežne vstup pre návštevníkov zakázaný. Keď sme prešli pár metrov po ruinách hradu, Adam zamieril doprava, do pomerne zachovanej časti stavby, a zastal. „Hovorí sa, že tu mala Alžbeta tajnú miestnosť, v ktorej mučila svoje poddané. Práve nad nami bola podľa povestí zamurovaná do steny,“ dodal s tým, že teraz sa tam nachádza terasa. Poukázal aj na tajomný vchod, ktorý pripomína siluetu ženského tela. 

Okrem duchov sme si podľa zamestnancov mali v noci dávať pozor aj na satanistov. „Vždy na výročie Bátoričkinho narodenia alebo smrti, teda 7. alebo 21. augusta, sem chodia satanisti. Nechávajú tu obrátené kríže,“ dodala s tým, že aj oni pre nás môžu predstavovať nebezpečenstvo.  

Dohodli sa na nás?

Keď sa mladý kolektív brigádnikov vrátil do bufetu urobiť uzávierku, pár slov sme prehodili aj s pokladníčkou. Najprv nám o strašení nechcela povedať nič. „Veď uvidíte sami. Ráno sa môžeme porozprávať,“ odpovedala na otázku, či sa jej na hrade stalo niečo paranormálne. Keď sme naliehali a spomenuli príbehy jej mladších kolegov, spustila.

Tvrdila, že jej pes sa počas výkladov často trasie a raz mala dokonca pocit, že ju niečo schmatlo za nohu. I keď by o nepríjemných zážitkoch mohla rozprávať hodiny, tému nonšalantne a s úsmevom ukončila slovami: „Viete, ja sa bojím živých a nie mŕtvych, tí nám už nemajú ako ublížiť.“

Dodala, že medzi najnepríjemnejšie zážitky z hradu patrí jednoznačne ten, keď jeho bránami prešla bledá pani oblečená celá v čiernom. Bez slova jej položila na pult mince v hodnote vstupného a pomalým krokom si hrad prezrela. „Do útrob jednej z veží hodila kyticu. Je tam doteraz.“ 

Keďže každý z personálu nás svojím spôsobom pripravoval na najhoršie, niekto sám od seba, niekto na naliehanie, nadobudli sme pocit, že sa na nás dohodli. Ak tak spravili, čiastočne sa im to aj podarilo, keďže krátko pred zatvorením brán hradu sme už boli dostatočne zneistení a paranoidní. 

„Hrad je váš“

Bolo krátko po šiestej hodine, keď sme medzi hradnými bránami zostali už len my a strážnik. Slnko bolo čoraz nižšie a na najviac zachovanej veži šantili kŕdle vtákov, pripomínajúc scenériu z Hitchcockovej klasiky. Zvuky z doliny sa nám pre ticho na hrade zdali oveľa silnejšie, ako keď sme dorazili.

Neprešlo ani 30 minút a uprostred hradného opevnenia zastalo auto. Bol v ňom ďalší strážnik, ktorý prišiel svojmu kolegovi pomôcť uzamknúť hrad. Na chvíľku zmizol v búdke s nápisom Správa hradu, potom aj s kolegom nasadli do auta a vydali sa preč.

Podobne ako ostatní, pred odchodom sa strážnik ešte raz pristavil pri nás a upozornil nás, že na hrad v noci zvyknú chodiť indivíduá. Vysvetlil nám, v ktorej časti sa snažia preliezť brány a na čo si máme dávať pozor. „Keby ste mali nejakých narušiteľov, zavolajte mi. Dobehnem sem do piatich minút,“ povedal a nadiktoval nám číslo.

Keď nasadol do auta a vyzeralo to, že už naozaj odchádza, opäť zastal a otvoril okno, aby ešte čosi dodal. „Keď chcete niečo zažiť, choďte v noci do tajnej miestnosti, ktorá sa nachádza za železnou pannou. Sú tam divné energie. Návštevníkom sa tam nezmyselne rýchlo vybíjajú baterky a aj lovci duchov to miesto označili za epicentrum zla hradu.“  

Strážnikov sme išli vyprevadiť až k bráne. Keď bola definitívne zatvorená, rozlúčil sa s nami aj ďalší z nich: „Tak a hrad je už len váš. Uvidíme, čo poviete ráno.“ S kastelánkou sme boli totiž dohodnutí, že na hrade prenocujeme len vo dvojici a na ďalší deň okolo šiestej hodiny ráno nás príde z jeho múrov vyslobodiť personál.

Bol to naozaj zážitok, mať celý hrad len pre seba. Predstava, že sa môžeme pohybovať aj po miestnostiach, ktoré sú bežným návštevníkom neprístupné, a kochať sa scenériami, v nás vzbudzovala pocit dobrodružstva.

Presne v takejto nálade sme si vychutnali azda najkrajší západ slnka v našom živote na terase s výhľadom do doliny. Kým posledné lúče objímali hradné múry a vtáky z veže si užívali slobodu, my sme ich tanec s údivom pozorovali pri fľaške vína.

Nepozvaní hostia

Dych berúci západ slnka sa v priebehu necelej hodiny premenil na šero, pričom nerušený pokoj ukončil prvý nepozvaný hosť. Z ničoho nič sa spod gauča, na ktorom sme sedeli, vynorila myš. Svojou rýchlosťou a hlučnosťou nás vydesila. Šprintom si to namierila na kôš, v ktorom po pár akrobatických kúskoch aj skončila. Odvtedy sme ju už nevideli, ale zato celú noc počuli. A intenzívne.