Byť členom ultras, to nie je iba povzbudzovanie na štadióne, ale aj bitky na poli.
Ultras komunita futbalových klubov je pod rúškom anonymity a nedostupnosti. Medzi najznámejšie patria skupiny „skalných“ zo Slovana Bratislava a Spartaka Trnava. Práve tieto dve skupiny chuligánov mali minulý rok na svedomí jednu z najväčších bitiek na ihrisku, aké si slovenský futbal pamätá. Okrem toho môžeme tieto skupiny pravidelne vidieť na zápasoch svojich klubov.
My sme sa porozprávali s členom skupiny ultras a hooligans Spartaka Trnava o tom, ako vníma túto komunitu on. Kvôli ochrane súkromia zostal v anonymite. Ak sa ti článok bude páčiť, pridaj sa do skupiny REFRESHER+. Nielenže podporíš tvorbu kvalitného športového obsahu, ale získaš aj neobmedzený prístup k prémiovému obsahu a ďalšie benefity.
Čo je vašou definíciou slova ultras?
Dnes ľudia len ťažko vnímajú rozdiel medzi ultras a hooligans. Ultras fanúšikovia povzbudzujú svoj tím, či sa vyhráva, alebo prehráva. Cestujú kamkoľvek s tímom. A ultras sa už potom delia na ďalšie skupiny, tak to majú po celom Slovensku. Spartak Trnava má napríklad RBA, South Side, Mladá Trnava a tak ďalej.
Aký je teda rozdiel medzi ultras a hooligans?
Ultras tvoria choreá, vytvárajú pyro šou. Hooligans sa chodia čisto biť. Ultras do tohto nezasahujú.
Čo pre vás znamená byť hooligan?
Na Slovensku sa to vníma celé zle. Tu urobia z každého zápasu médiá, politici a policajti tretiu svetovú vojnu. Keď hral Slovan s Trnavou finále slovenského pohára, vyzeralo to, ako keby mal nastať koniec sveta. Ale byť hooligan pre mňa znamená biť sa za svoj klub, za svoje mesto a za svoje presvedčenie.
Ale treba sa pozrieť, čo tým bezpečnostným opatreniam predchádzalo. V Trnave bola na štadióne obrovská bitka.
Áno, no treba vnímať aj kontext. Fanúšikovia Slovana boli v Trnave v sektore hostí. Hneď vedľa je pozdĺžna tribúna, kde sú rodiny s deťmi. A už od začiatku hádzali ultras Slovana na tú tribúnu svetlice.
Fanúšik Slovana by zase mohol povedať, že provokácia prišla najprv od ultras Trnavy.
Ja sa o tom nejdem hádať, ale fanúšik Slovana nemôže povedať, že tie svetlice hádzali Trnavčania.
Vy ste ultras alebo hooligan?
Niečo medzi. Aj, aj. Pár bitiek už absolvovaných mám.
Ja som z Košíc, no nie som žiaden člen ultras. Vezmime si modelovú situáciu, že hrajú Košice proti Trnave. Ja vás ako fanúšik Košíc stretnem pred štadiónom. Dostal by som hneď bitku? Alebo čo je spúšťačom týchto otvorených konfliktov?
Takto to nefunguje. Na 90 % je tá bitka vždy dohodnutá na konkrétnom mieste. Sú portály, kde sa to dá sledovať.
Čiže tam napríklad hooligans Trnavy napíšu niečo v zmysle „zajtra o tej hodine na tom poli bitka“?
Kvázi hej. V tých skupinách sú ľudia, ktorí to celé riadia. Vymyslím si teraz príklad. Vy ste z Košíc a Slovan tam bude hrať. Vedúci z ultras Slovana napíše tomu košickému, že majú záujem o bitku. Ďalej sa už dohodne iba počet a pravidlá. Potom sa stretnú, pobijú a vybavené.
Takže obyčajnému fanúšikovi, ktorý má na sebe dres svojho klubu, nehrozí na štadióne žiadny konflikt?
O tom veľmi pochybujem. Toto sa už nerobí, takto chuligáni nefungujú. Ak by ste na sebe mali nejaké chuligánske tričko, napríklad Košice hooligans, tak by ste boli zaujímavá osoba. Ale k takému tričku sa bežný človek nedostane a ten, kto ho má, vie, že by do kotla Slovana liezť nemal.
To, že na fanúšika v obyčajnom drese sa neútočí, je váš pocit alebo nepísané pravidlo?
Je to nepísané pravidlo. Prečo by som to robil? Zbijem obyčajného fanúšika a vyzlečiem ho z klasického dresu. Načo mi toto je? Cenia sa suveníry, ktoré majú chuligánske znaky daného klubu.
Pozrieť si pekné choreo, to je na futbale zážitok. Ale čo má bitka spoločné s futbalom?
To je už ten extrém. Ale iba v uzavretej skupine, do ktorej sa neťahajú ľudia, ktorí s tým nemajú nič spoločné.
Ale presne taká bitka, kde si ultras kopali priamo do hlavy na ihrisku, sa stala pred ľuďmi, ktorí s tým nemajú nič spoločné.
Áno, to je pravda.
Tak prečo ste si to nešli vybaviť niekam na pole?
To, čo sa stalo v Trnave, bola vlna, ktorá sa odohrala po celej Európe. Nasledovalo Nemecko, Švajčiarsko. Takýto nábeh na súpera, ako ste videli v Trnave, sa nazýva riot. A tieto rioty boli následne aj na civilizovanom Západe.
To nemení nič na tom, že to bolo pred ľuďmi, ktorí s tým nič nemajú.
Nemení, ale bili sa len tí, ktorí to chceli.
Ale pozerať sa na to mohla rodina s malými deťmi, ktorá preto už nikdy na futbal nepríde.
Ja to všetko chápem, ale pozrime si druhú stranu veci. Trnava vyzvala Slovan do bitky, ale oni ju nestihli. Na ihrisku sa pobilo povedzme sto ľudí. Nejdem teraz riešiť, či sa to stať malo alebo nemalo. Ale všetci tu idú riešiť, že sa pár ľudí pobilo. Položím vám teraz ja jednu otázku. Čo na tom bolo pre tú rodinu s deťmi až také strašné? Tá istá matka, ktorá o svojom dieťati vyhlásila, že je traumatizované, príde večer domov a pustia si televízne noviny, kde je samé násilie. Ale to je už odrazu prijateľné. Na štadióne sa bili rukami. Neboli tam žiadne nože ani mačety.
Ak si to matka s dieťaťom zapne v televízii, tak to vyslovene chce a vyhľadáva. Ale ak ide na štadión, kde očakáva futbal a pekné choreo, a odrazu vidí, ako si ľudia kopú do hlavy, tak to je rozdiel.
Ja televíziu síce nepozerám, ale aj tam vysielajú bojové športy ako MMA. A tam sú stokrát horšie zábery. A z tohto dieťa traumatizované nebude?
Ak by aj takýto model platil, stále existuje veľká pravdepodobnosť, že na tom štadióne bola hoci len jedna rodina, ktorá násilie nikdy nevyhľadávala, je konzervatívne založená a na futbal možno prišla priamo „z kostola“.
To je možné. V tom prípade je to smutné, ale ak niekto ide na zápas Trnavy so Slovanom, musí rátať s tým, že tam nebude všetko podľa kresťanských pravidiel. Musí počítať s tým, že bude svedkom antisemitských prejavov, vulgarizmov a takisto násilia. Tá rivalita tam skrátka je. A rivalita spojená s bitkami je všade v Európe, len inde to médiá tak nerozmazávajú.
Takže to, čo sa stalo v Trnave, ospravedlňujete tým, že sa to deje aj inde vo svete?
Nie, ja to ospravedlňovať nejdem. Nikoho nejdem presviedčať, že bitka je dobrá vec. To musí posúdiť každý sám. Svet chuligánov je niečo úplne iné. Človek, ktorý nevyrastá vo futbalovom prostredí, nikdy nepochopí, o čom ten fanatizmus je.
Ak teda spätne zhodnotíte bitku na ihrisku v Trnave, bola to chyba alebo nie?
Ťažko povedať, či to bola chyba, ale z pohľadu chuligána to nemohol byť krajší zápas. Z pohľadu fanúšika to už bolo asi horšie. To, čo sa stalo v Trnave, bola extrémna zhoda náhod, ktorá vyvrcholila takýmto extrémom. Jediné, čo mohlo byť inak, je, že zápas mohli dohrať.
Aký má klub z chuligánov prínos, keď za takéto prípady dostáva iba pokuty a zatvoria mu štadión pre divákov?
Sú to straty, ale klub je ochotný platiť to, pretože či je to Slovan, alebo Trnava, vždy to budú ultras a chuligáni, ktorí na štadióny dotiahnu ľudí. Bez nich to bude mŕtve. To isté sa týka aj pyrotechniky. Akýkoľvek politik môže tvrdiť, že na štadión nepatrí, ale ja som nikdy nevidel, že by niekomu ublížila. Tuším na Slovane sa to stalo dvakrát. Dokonca pyrotechniku držia aj deti. Pokiaľ je pyro šou organizovaná, nič nehrozí. A treba si uvedomiť, že pyrotechnika sa na štadión dostane vždy, za akýchkoľvek okolností.
Ako?
Jednoducho všetkých neskontrolujú.
Takže to je tichá dohoda medzi organizátormi a ultras?
Nie. To sa dá preniesť aj bez toho. Pekným príkladom sú bundy. Existujú také špeciálne, ktoré majú skryté vrecká.
Ako funguje vzťah medzi ultras a klubom?
Klub komunikovať musí. Väčšinou to je cez vedúcich či už ultras, alebo klubu. Vytýči sa nejaký čas a tí dvaja sa stretnú.
Je vaša komunita prísne v anonymite?
Všetci v Trnave nás poznajú. Pozná nás polícia, kriminálka má pofotených všetkých, ktorí sú súčasťou ultras. Vedia, čo robíme, ale nemôžu s tým nič spraviť. Teraz prídu, vykopnú mi dvere, a...? Aký bude dôvod? Nemôžu nič. Ale to je ďalšia vec, že médiá robia z nás ultras násilníkov, brutálnych vrahov a totálnych tupcov s IQ hojdacieho koníka. Ale keby ste prišli na zápas, odrazu zistíte, že či už medzi chuligánmi, alebo ultras nájdete ľudí, ktorí na zápas prídu na najnovšom mercedese. A mimo futbalu sú to riaditelia firiem. Ale áno, medzi nimi, samozrejme, nájdete aj jednoduchších ľudí. A je jedno, či pozeráte na ultras Slovana alebo Trnavy.
My sa teraz rozprávame a je tu priestor na otázky. No ako má situáciu, kde si ľudia kopú do hlavy, vyhodnotiť nezaujatý divák pred televíziou, ktorý sa nemá možnosť nikoho opýtať?
Medzi nezainteresovanými fanúšikmi je určite 90 % takých, ktorí nemajú s futbalom nič spoločné a iba vidia v televízii, ako sa tam tlčú do bezvedomia, aj keď je to len otázka jedného úderu. Ale nikto z tých rodičov, ktorý tam sedí, svojmu dieťaťu nevysvetlí, prečo je to tak. Že násilia v spoločnosti je oveľa viac. Dieťa podľa mňa bude viac traumatizované, keď ho doma dobije alkoholický otec.
Povedali by ste niekomu, s kým sedíte na pive, že ste členom ultras a chuligánov?
O takých veciach sa veľmi nehovorí. Nie je to totiž legálne. Ale kriminálka a polícia vám povedia, že to riešiť nebudú. Rozprával som sa s mnohými vyšetrovateľmi a aj na výsluchu, keď sa vypne nahrávanie, vám povedia, prečo ste sa nešli pobiť inam, tam by sme vás neriešili. Kriminálka totiž nebude riešiť dvadsať ľudí, ktorí sa idú pobiť.
Sú medzi ultras Trnavy aj profesionálni MMA zápasníci?
V Trnave nemáme nikoho, koho môžete vidieť napríklad v Oktagone. Ale v Slovane sú. Aj v iných kluboch. A nie je ich málo.
Aký máte postoj k rasizmu a nenávisti?
Za rasistu by som sa neoznačoval. Ale vo veľkých skupinách vždy nájdete ľudí, ktorí sú takí aj takí. Máme medzi sebou aj liberálne orientovaných ľudí.
Ako funguje taký vzťah? Ak vedľa seba stojí napríklad rasista a liberál.
Keď proste stojíte v tom kotle a kričíte nejaké heslá na súpera, je jedno, kto má aký postoj, Proste to kričíte, lebo ste v tom spolu.
Takže sa nestane, že v rámci ultras sa pobijú „svoji“?
Stane sa, že si niekto dá cez hubu aj medzi vlastnými, no nemyslím si, že je to preto, že ten je za LGBT komunitu a ten nie. Väčšinou sú to nejaké osobné konflikty. Ale to sa stane kdekoľvek, stačí prísť do hocijakého šenku na Slovensku.
A aký máte postoj k rasizmu a nenávisti vy osobne?
Ja to neriešim. Mne ľudia nevadia. Je mi jedno, či je Róm, čierny, biely, LGBTI, či je homosexuál alebo nebinárny. Úplne bez problémov by som sa šiel prejsť do Bratislavy na Pride.
Slovo nenávisť je v kontexte tejto témy zvláštne. Rozlišujete nenávisť v rámci futbalu a v osobnom živote?
Nenávisť k súperovi je rokmi živená. Tí ľudia sa idú pobiť za klub. Je to adrenalín. To je také isté, ako keď pozeráte MMA. Oni sa tam asi tiež nejdú porozprávať, potľapkať, že akí sú kamaráti, a potom sa rozkopú do bezvedomia. Napríklad ja zo seba nemám pocit, že by som bol v súkromnom živote konfliktný. Mne teraz môžete povedať čokoľvek a ja vám facku nedám.
V živote by som nenapadol dieťa, v živote by som neudrel ženu. Za normálnych okolností neublížim nikomu. Ale ak by sa niekto dotkol mojej rodiny, tak si ju chrániť budem. Napríklad keď som v bare a príde nejaký chlap, že sa chce biť, tak si s ním sadnem na pivo a opýtam sa ho, či mu hrabe. Ja sa nepovažujem za neandrtálca, ako nás označil pán minister Naď, ani za niekoho, kto na tento svet nepatrí.
Ako sa dá dostať do ultras komunity?
To sú roky chodenia na zápasy. Musíte pomáhať napríklad s vlajkami a možno si vás niekto všimne.
Sú nejaké pravidlá, ktoré ak člen ultras poruší, tak skončil?
Napríklad rozhovor s redaktorom (smiech). Takisto udávanie na polícii. Napríklad keby ma v noci v Trnave chytilo desať chuligánov Slovana a dobili by ma, nešiel by som to riešiť na políciu. Prišiel by som domov, osprchoval sa a dal sa dokopy. Beriem to ako súčasť života. Keď sa to stane, tak sa to stane.
Na rozhovor ste oslovili vy mňa. Čo vás k tomu viedlo?
Pred finále slovenského pohára ste napísali nejaký článok. Už si nepamätám presne aký, ale nepáčilo sa mi to. A vtedy som si povedal, že už by na Slovensku mal byť niekto, kto konečne do týchto vecí vnesie svetlo aj z pohľadu fanúšikov a nielen z pohľadu médií. To je rakovina futbalu, keď z nich robia iba zlých znásilňovačov žien, vrahov a požieračov detí. Ja som úplne normálny človek ako vy.
Ako vyzerá bitka chuligánov? Rozbehne sa proti sebe 20 ľudí na jednej, 20 na druhej strane a každý bije hlava-nehlava toho druhého?
Áno, vystihli ste to. Ale keď zostanú na jednej strane poslední dvaja a na druhej stoja desiati, tak nemá veľký zmysel v tom pokračovať.
Je to čisto záležitosť rúk, alebo máte aj nejaké zbrane?
Žiadne mačety ani nič podobné tam nenájdete. Je to čisto záležitosť rúk.
Keď bolo finále slovenského pohára, polícia dala na Facebook fotky, ako zadržali autá ultras, ktorým našli v aute mačety.
Ešte keď som nebol členom žiadneho ultras, tak som v aute bežne nosil bejzbalovú palicu. To je niečo zlé? Ale garantujem vám, že tie mačety ani žiadne zbrane by na štadión nešli a nikto by ich nepoužil v bitke. No to už polícia nenapíše, oni to celé vrhnú do svetla, v ktorom ostanú za zlých ultras.
Keď počas bitky niekoho dostanete na zem, vyzlečiete ho z trička a odídete?
Nie, tam je to iba o výhre. O tom sa potom napíše report a vybavené.
Čo znamená výhra? Musíte zbaviť toho druhého vedomia?
Závisí od pravidiel. Sú bitky bez pravidiel, kde sa tlčie do bezvedomia, ale potom sú aj také, kde keď chlap padne na zem a zakričí stop, tak je koniec. Ten pomer je 50 na 50. Ale tí ľudia sa nejdú zabiť.
Nejdú sa zabiť, ale stačí nešťastný úder a ten druhý môže byť mŕtvy.
To nie, maximálne stratí vedomie. Najhoršie, čo som videl, bol zapadnutý jazyk. Ale videl som aj zlomenú sánku, ruku, nohu…
Keby ste videli, ako vášmu súperovi zapadol jazyk, pomohli by ste mu bez ohľadu na to, že je z druhého tímu?
Záleží aj na tom, či si v tom zápale a adrenalíne človek všimne, že sa niečo také stalo. Ale ak by som to videl, tak áno. No tie bitky nie sú len o tom, že na pole príde 20 ľudí z jedného tábora, 20 z druhého a idú sa biť. Väčšinou je tam ďalších 15 ľudí, ktorí to iba sledujú. Niektoré tímy si so sebou dokonca nosia aj lekárov.
Ako dlho taká bitka trvá?
Sú bitky 15-sekundové, ale aj 5-minútové. Závisí to od toho, ako kvalitní bitkári proti sebe stoja.
Spomenuli ste, že médiá zveličujú správanie a konanie ultras a hooligans. Tak ako by mal podľa vás vyzerať ideálny report zo zápasu?
Vezmime si finále slovenského pohára. Treba napísať, že Trnava porazila Slovan, jedno s druhým. Treba písať o futbale. Ja nemám nič proti tomu, ak sa spomenie aj to, čo sa stalo mimo trávnika. Fanúšikovia tam spravili neuveriteľnú kulisu, no jediné spomenuté bolo, že na štadión sa dostala pyrotechnika a ako sa porušili nariadenia. Buď nech to vynechajú, alebo k tomu napíšu aj niečo pozitívne, akú atmosféru to tam vytvorilo. A takto potom tie reporty vyznejú, že my žijeme iba v pivnici a vychádzame vtedy, keď je zápas, aby sme šli niekoho zabiť. Toto keď si prečíta nejaká matka, je jasné, že s dieťaťom na zápas nepríde.
