Covid-19 pripravuje o životy ľudí, ktorí mohli ešte dlhé roky žiť. Dobrovoľníka Jerguša hnevajú slová popieračov.
Na rozdiel od mnohých popieračov vakcín a tých, ktorí celkovo zľahčujú pandémiu, sa rozhodol pomáhať v nemocnici ako dobrovoľník. Niekoľkokrát do týždňa sa po večeroch miesto oddychu v pohodlí domova stará o covidových pacientov v kritickom stave. Sú v umelom spánku, napojení na prístrojoch a ich šance na prežitie bývajú často mizivé.
Jerguš Ridzoň vidí na vlastné oči, ako ľudia na Slovensku vinou nízkej zaočkovanosti každodenne prichádzajú o životy. Pri práci na ARO na Kramároch sa spoznal so zdravotníkmi, ktorých považuje za hrdinov, no viackrát sa už, žiaľ, stretol aj so smrťou.
Aký bol váš najhorší zážitok z práce s covidovými pacientmi?
Najťažšie je, samozrejme, vidieť, ako niekto umrie. Starať sa o telo mŕtveho človeka je môj úplne najhorší zážitok.
Je to veľmi nezodpovedné a sebecké. Ide o dôsledok obrovskej vlny dezinformácií. Je to pandémia totálnej informačnej negramotnosti, o ktorej na Slovensku veľmi nehovoríme.
Čo sa vtedy deje?
Zosnulého odpojíme od prístrojov, umyjeme a následne si ho prídu zobrať ďalší kolegovia. Našťastie sa mi to nestáva tak často, pretože na oddelení na rozdiel od zdravotníkov netrávim celý deň. Keď človek zomrie, je to veľmi nepríjemné, celé oddelenie zrazu akoby stíchne. A potom je hrozné počúvať, ako lekári hovoria, že to museli oznámiť rodine. Na to sa fakt nedá zvyknúť, aj keď je to pre nich bežné.
Veľmi ťažká však bola aj práca počas druhej vlny, keď sme mali najväčší nápor pacientov. Vtedy sme nevedeli, ako to budeme zvládať. V tých najvyťaženejších časoch som musel miesto dvoch až troch pacientov obslúžiť aj štyroch či piatich. A jeden pacient vyžaduje prácu zhruba desiatich ľudí.
Ako ste sa cítili, keď ste sa na covidovom oddelení prvýkrát stretli s úmrtím?
