V slovenských kinách momentálne nájdeš horor Davida Gordona Greena s názvom Halloween zabíja. Ten nadväzuje na kultové dielo Halloween Johna Carpentera z roku 1978, ktoré dalo základy novému žánru. Prečítaj si o jeho význame pre kinematografiu.
Môžeš ho dobodať, vystrieľať doňho celý zásobník, upáliť ho. Vstane z popola. Silnejší a zúrivejší. Je nesmrteľný. Nikto nevie, či je prízrak, duch alebo akýsi nadčlovek. No len málo z tých, ktorí sa s ním stretli, zostalo nažive. Michael Myers blúdiaci s mäsiarskym nožom v desivej maske po uliciach Haddonfieldu v americkom New Jersey je narušený psychopat, zabijak, chladnokrvné, nemilosrdné, kruté a sadistické monštrum. Monštrum, na ktoré nás však už vyše štyridsať rokov stále baví pozerať sa na veľkom plátne.
Režisér John Carpenter nakrútil v roku 1978 film, po ktorom oslavy Halloweenu už nikdy neboli ako predtým, ulice už nikdy neboli také bezpečné a spánok už nikdy taký pokojný. Zasial do nás všetkých nepokoj a obavy, že aj po nás si raz Michael príde, i keď len vo sne. Podľa National Public Radio na to Carpenterovi stačilo len neuveriteľných 300 000 dolárov. Presne taký bol rozpočet tohto legendárneho hororu. Nakoniec zarobil vyše 70 miliónov. Film natočil za 22 dní, ako uvádza Vulture. Pod maskou zloducha sa skrýval herec Nick Castle a jeho úhlavnou nepriateľkou bola herečka Jamie Lee Curtis.
Príbeh malého chlapca, ktorý v roku 1963 ako šesťročný vo svojej izbe dobodá svoju sestru a neskôr, v roku 1978, utečie zo sanatória, aby sa vrátil domov a znova tam priniesol bolesť a nenávisť, sa stal kultovým, populárnym a vyhľadávaným. Množstvo ďalších tvorcov sa pokúsilo – či už v priamo nadväzujúcich snímkach, alebo vo voľných pokračovaniach Carpenterovho filmu – na smrť vydesiť divákov, vyvolať v nich hrôzu a úzkosť.
Mocný žáner
Vyvstáva preto otázka, prečo nás sledovanie podobných hororových sérií tak baví, keď v nás vyvolávajú negatívne pocity. Prečo ich tak náruživo vyhľadávame a opätovne sa k nim vraciame s vedomím, že nás asi nebude čakať práve príjemný zážitok? Horor akoby v nás otváral akúsi Pandorinu skrinku. Útočí na našu odvrátenú, možno nami samými stále nespoznanú stránku, ktorú však chceme spoznať, prinajmenšom ju aspoň na malú chvíľu (poväčšine na štandardných 90 filmových minút) otvoriť, no hneď znova zavrieť.
Zavrieť preto, lebo nie vždy sa nám môže páčiť to, čo na tej druhej strane objavíme. Horor útočí na naše podvedomie a môže sa doň dostať hlbšie, než by sa zdalo. Určite sa ti aspoň raz v živote stalo, že si po dopozeraní nejakého hororu mal strach čo i len prejsť z obývačky do kúpeľne alebo si sa bál, že na teba z rohu vybehne nejaký duch, príšera či práve Michael. Prípadne si mal po dopozeraní nejakého strašidelného filmu nočné mory.
Aj keď časť diváckeho spektra horory dodnes označuje za podradné, menejcenné alebo zbytočné, či nasilu provokatívne, zvrátené, vulgárne a dekadentné, ide o vskutku mocný žáner. Bude to najskôr preto, že sa v nás snaží (a často sa mu to veľmi dobre darí) vyvolať jednu z tých najsilnejších emócií, ak nie tú najsilnejšiu zo všetkých – strach.
Radosť, že to nie sme my
Paradoxom však je, že môžeme pocítiť aj určitý druh radosti a potešenia. Nejde však o škodoradosť či výsmech z toho, že sa nejakej postave stalo niečo zlé, ale o akési človeku prirodzené vydýchnutie po dopozeraní, že sa niečo podobné nestalo nám. Radosť z toho, že my sme tí pred plátnom či obrazovkou, nie tí vo filme, ktorých Michael Myers rozsekal na kusy, zlomil im väzy či ich zaškrtil holými rukami.
Ako píše Ondrej Herec v knihe Strach a hrôza. Podoby hororového žánru (2011), horory akoby fascinovali najmä dieťa v nás, keďže práve deti tak milujú surové príbehy o bitkách, zabíjaní, o netvoroch a rady sa nechávajú strašiť či rady strašia iných. Pôžitok zo sledovania hororu tak môže byť podľa neho úzko spätý s nostalgiou, možno často i nevedomou. Koniec koncov, aj ty si možno spomenieš na to, ako si prvýkrát videl nejaký horor a cítil to vzrušenie, že sleduješ niečo zakázané a neprístupné, že robíš niečo, čo by si nemal.
Počiatky slasheru a vplyv
Halloween má cenné miesto v dejinách filmu okrem iného aj preto, že patrí medzi prvé diela, ktoré otvorili dvere novému žánru či podžánru hororu, takzvanému slasheru. Ako píše Wickham Clayton v knihe Style and Form in the Hollywood Slasher (2015), poznávacím znakom tohto typu filmov bol vrah, ktorý prenasleduje a postupne vraždí skupinu ľudí, zvyčajne pomocou nástrojov s čepeľou, ako sú nôž alebo sekera (čo skvele sedí na Myersa).
Ako píše Troy Howarth v knihe So Deadly, So Perverse: 50 Years of Italian Giallo Films (2015), v slasheroch cítiť inšpiráciu najmä z talianskych giallo filmov (najslávnejším režisérom tejto vetvy je Dario Argento), ktoré však viac dbali na detektívnu zápletku a vrah bol pred divákom poväčšine utajený. Predsa len však Američania pristupovali k hororom odjakživa inak než Európania, a tak si vytvorili vlastné pravidlá a žánrové schémy.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Ako slávne hororové série ovplyvnil Carpenterov Halloween.
- Koľko dokopy zarobili ostatné pokračovania či remaky Halloweenu.
- Aké popkultúrne odkazy režisér vložil do filmu.
- Ako vznikal známy hudobný motív k filmu.
- Za koľko dní napísal John Carpenter s Debrou Hill scenár k filmu.
- Ako reagovali diváci počas prvého premietania.
- Čo povedal o svojom remaku Halloweenu režisér a hudobník Rob Zombie.
