Kedysi som sa tak hanbila, že som radšej cvičila v pivnici, hovorí bronzová Veronika z majstrovstiev sveta v street workoute

Veronika Greinerová je atlétka, trénerka, porotkyňa a novinárka. Netají sa tým, že v minulosti zápasila s anorexiou. „Cítila som sa, akoby nado mnou zvíťazili nejakí démoni. Ocitla som sa v jednom kolobehu, z ktorého som sa nevedela dostať,“ povedala pre Refresher.

Zlom nastal, keď jej mama povedala, že anorektičkou bude už navždy. Rozhodla sa, že priberie, no nielen do tuku, ale aj do svalov. V tom období ju začal fascinovať street workout, ktorého sa nevzdala dodnes. Začiatky boli podľa jej slov „úsmevné“, dnes je však jednou z najlepších žien na Slovensku, ktoré sa tomuto „pouličnému športu“ venujú.

Minulý rok si verejne prehovorila o tom, že si ako tínedžerka bojovala s anorexiou. Ako si na to obdobie spätne spomínaš?Bolo to príšerné, neprajem to nikomu. Akoby nado mnou zvíťazili nejakí démoni. Dnes by som sa ani nespoznala, bola som hrozne ustráchaná a bojazlivá. Ocitla som sa v jednom kolobehu, z ktorého som sa vôbec nevedela dostať. Každý mi neustále hovoril „jedz, jedz“, „vezmeme ťa k lekárovi“ a podobne, ale ja som nechcela ani jedno, ani druhé.

 

 

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa 𝑽𝒆𝒓𝒐𝒏𝒊𝒌𝒂 𝑮𝒓𝒆𝒊𝒏𝒆𝒓𝒐𝒗𝒂 ~ 𝑺𝑽𝑲 🇸🇰 (@veron_greiner)

Dívala som sa na seba do zrkadla, videla som úplnú mŕtvolu a myslela som si, že je to normálne, a pritom to vôbec normálne nebolo. Dnes sa preto viem veľmi ľahko vcítiť do dievčat, ktoré si prechádzajú tým istým, čím ja kedysi. Niekedy mi stačí jeden pohľad a viem, že majú tento problém. 

Uvedomovala si si, že nie si v poriadku?

Po nejakom čase áno, ale napriek tomu som to nechcela riešiť. Ten pocit, že mám nad sebou kontrolu, ma upokojoval, hoci som bola na úplnom dne. To je na tom to najhoršie. Dievčatá s týmto ochorením vidia, že nie sú v poriadku, ale nechcú si to priznať.

Niekedy mi stačí jeden pohľad na dievča a viem, že má tento problém.

Je to psychická porucha a treba ju riešiť, treba sa o nej rozprávať. Ale ťažko budeš niekoho presviedčať, keď on sám nechce.

Tušíš, čo tieto stavy spustilo?Určite detstvo. Keď som bola malá, nikdy som sa nepáčila sama sebe, mala som veľmi nízke sebavedomie. Veľký vplyv na psychiku má určite aj prostredie, v ktorom človek vyrastá.

Kedy sa to začalo a na koľko kíl si schudla?

Začalo sa to, keď som mala pätnásť, a najhoršie stavy prišli v sedemnástich. Nikdy som nebola tučná, bola som taký chlapčenský typ – vysoká a chudá. Len som si proste pripadala škaredá, a tak som sa rozhodla schudnúť. Pri výške 173 centimetrov som isté obdobie vážila len 48 kíl (minimum pri tejto výške je asi 55 kíl, pozn. red.). Keď som toto číslo videla na váhe, neverila som vlastným očiam. O niekoľko týždňov až mesiacov mi to celé začalo dochádzať.

Ako je možné, že si sa dostala až na takúto nízku váhu?

Keď na mňa prišli tie najhoršie stavy, myslela som si, že som v nejakej rozprávke, kde mi stačí jesť úplné minimum, aby môj organizmus prežil. V tom období som navyše začínala cvičiť v posilke, takže som mala ešte aj vysoký energetický výdaj.

No napriek tomu som jedla úplne máličko – napríklad len polovicu jablka. A keď som si odhryzla malý kúsok koláča, v ten deň už som nič nejedla, pretože som si to vyčítala. Raz som úplne vylúčila cukor, potom konkrétne potraviny, napríklad klobásy, cestoviny, slaninu... Dodnes ich nemôžem jesť, pretože mi z nich nie je dobre.