Na čo minuli prvý zárobok a aké majú netradičné zvyky? Vyspovedali sme úspešných Slovákov

Každý podnikateľ je iný, a to nielen vzhľadom na to, v akej oblasti sa pohybuje. Niektorí sú úplne typickí v tom, že majú všetko naplánované a nechýba im excelová tabuľka, iní zas vybočujú svojimi netypickými zvykmi – relaxujú, keď majú najviac práce, alebo najradšej pracujú tesne pre deadlinom. Presvedčili nás o tom aj konkrétni slovenskí podnikatelia, ktorých sme v spolupráci s Orangeom vyspovedali.  

Či už ide o umelca, gastropodnikateľa, alebo o inovátorov, každý typický aj netypický podnikateľ musí hlavne vedieť dobre hospodáriť, ak chce byť úspešný. Dá sa šetriť na nájomnom, robiť si všetko sám, no to nie je najlepšie riešenie. Optimalizovať náklady a šetriť tam, kde je to možné, je preto veľmi dôležité. Napríklad v Orangei môžeš aktuálne získať zadarmo dvakrát viac dát, extra bonus na nové zariadenie alebo 10-percentnú zľavu na paušál. Stačí, ak máš spojený pevný internet s paušálom v balíku Love Biznis.

Aké majú netypické zvyky a na čo minuli svoje prvé zárobky, nám prezradili títo Slováci: 

• Hedviga Guterriez, ilustrátorka 
• Michaela Šišková, zakladateľka DNA ERA
• Jakub Ptačin, občiansky aktivista, dizajnér, zakladateľ štúdia Echt s účasťou na mnohých ďalších projektoch, autor knihy 53 pokusov, ako byť lepší
• Matúš Granec, fotograf a spoluzakladateľ reklamnej agentúry Kešu Advertising
• Oto Kóňa, zakladateľ gastroprevádzok Regal Burger, NYC Corner, Slajs; momentálne konzultant pre malých a stredných podnikateľov
• Katarína Hoffmann Šlesárová, fotografka

Čo ste urobili ako prvé, keď ste sa rozhodli, že rozbehnete svoj biznis?

Hedviga Guterriez: V čase, keď som sa rozhodla založiť živnosť, som pracovala na knižnom projekte. Veľmi jednoducho, pokračovala som v tvorbe. Prechod zo študenta na absolventa a neskôr na živnostníka v mojom odbore bol priam nebadateľný. Dopomohol k tomu aj fakt, že som si živnosť založila online pár kliknutiami.

Michaela Šišková: Tých krokov pri rozbiehaní biznisu je veľa. Treba myslieť na množstvo vecí naraz a nie je ľahké udržať si prehľad. My sme medzi prvými krokmi – hneď po zmapovaní konkurencie – kontaktovali právnickú kanceláriu, aby sme si overili, či môžeme svoje služby ponúkať, aká je regulácia zo strany štátu u nás a aj v celej EÚ. Rovnako bolo pre nás dôležité nájsť partnerské certifikované laboratórium, pri ktorom bola najdôležitejšia kvalita výstupu a spracovania vzorky.

Jakub Ptačin: Išiel som do mojej kamarátskej tlačiarne, aby mi vyplotrovali z čiernej fólie nápis jakubptacin.com s opisom „Design&Communication“, a to som si potom nalepil na predné dvere otcovej červenej Škody Felicia v najnižšej výbave. Teraz však vážne. Pri mojom štúdiu to bol postupný sled krokov, keď som robil to, čo ma baví, a to prinášalo biznis. Nebol to premyslený plán. Pri iných mojich firmách sa akýkoľvek rozbeh začína stretnutím správnych partnerov. Ak nájdem správnych ľudí, idem do toho. Nápad zväčša nemá hodnotu, ľudia, ktorí ho vedia exekuovať, áno. A ak sú ešte aj príjemní a inšpiratívni, chcem ich mať v živote a spoločná firma je dobrý základ. 

Matúš Granec: Prvé kroky sú vždy najťažšie a najdôležitejšie. Podnikať som začal ako 26-ročný a skúsenosti som čerpal najmä zo života v Anglicku a od svojich bývalých šéfov v kreatívnej sfére. Je tam trochu iná biznisová mentalita. Taká, akú by som si želal aj na Slovensku. Ako jednu z prvých vecí som pozval na kávu svojho známeho a povedal mu, že chcem, aby bol môj kolega. Nemal žiadne skúsenosti s reklamou a marketingom, no mal odhodlanie. Do pár týždňov dal výpoveď v práci a za rok som ho naučil všetko, čo som vedel, a doteraz spolupracujeme. Mal som pri sebe aj mentora z reklamy, ktorý mi dal know-how, z ktorého čerpám azda každý deň.

Oto Kóňa: Napríklad s Regal Burgerom sme nezačali hneď v prevádzke na Palackého vedľa Reduty, ale odskúšali sme to na festivaloch Pohoda a Grape, aby sme videli, či zákazníkom chutí a či je o to vôbec záujem.

Toto radím aj ostatným podnikateľom na konzultáciách – vyskúšať si to v malom a dať si reality check, nie investovať hneď veľa peňazí do zariadenia či tip-top e-shopu. Napríklad pri tom gastrobiznise ísť na festival či menšiu akciu a odskúšať si, či je to vôbec pre niekoho zaujímavé.

Katarína Hoffmann Šlesárová: Začala som fotiť už v mladom veku, ale vždy som popritom pracovala alebo študovala. Podnikať som začala minulý rok v lete, keď sme v dôsledku covidu-19 dostali v práci výpoveď. Povedala som si, že teraz je ten správny čas, založila som si živnosť a bolo to to najlepšie rozhodnutie.

Čo bola prvá prekážka, ktorú ste museli riešiť?

Hedviga Guterriez: Mojou prvou prekážkou bola, paradoxne, „byrokratická časť“. Nastaviť sa na tvorbu faktúr a mať všetko pod kontrolou. Strávila som dlhé hodiny hľadaním informácií a konzultáciami so skúsenejšími, aby ma časom nič nedostihlo. Dodnes je to taká moja malá fóbia.

Michaela Šišková: Veľkou výzvou je marketing a s ním spojená edukácia. DNA testy, ktoré sme na Slovensko priniesli, boli v tom čase pomerne neznáme, čiže našou veľkou úlohou bolo a stále je ľudí oboznámiť s možnosťami, ktoré moderná veda ponúka. Žiaľ, veda na Slovensku nemá dobrú podporu a vedecké pracoviská bojujú s nízkym záujmom o ich prácu zo strany širokej verejnosti. To sa prostredníctvom našej komunikácie snažíme zmeniť a súčasťou nášho marketingu je preto aj množstvo blogov, rozhovorov, článkov, ktoré okrem iného popularizujú vedeckú prácu a vedu ako takú.

Jakub Ptačin: Prvou prekážkou bolo, že som nemal 18 rokov. Musel som uprosiť sestru, na ktorú som si otvoril živnosť. Všetky ostatné prekážky vnímam ako potrebné a užitočné a s odstupom času ani nie ako prekážky v danom zmysle slova. Ak však mám komukoľvek povedať jednu prekážku, ktorú musí „prekonať“, tak je to Excel. Nedá sa to robiť bez Excelu. Musíš ho z pozície prekážky a nepriateľa dostať do pozície kamaráta a pomocníka. Alebo nepodnikaj. 

Matúš Granec: Nevyplatené faktúry. Vtedy som naozaj nevedel, ako to riešiť. Musel som platiť ľudí, ktorí mali na krku hypotéky, a ja som nemohol spraviť chybu. Aj tieto veci ma naučili, že ak nemáte s klientom podpísanú zmluvu, s peniazmi nepočítajte. Ideálne je s nimi počítať, až keď vám pípne notifikácia z banky.

Oto Kóňa: Prekážky vnímam v podstate ako každodenný chlebíček podnikateľa.
Keď sme začínali, nemali sme dostatok peňazí. Dal som do toho všetky svoje, ale bolo jasné, že musíme nájsť investora. Jednou z prvých prekážok teda bolo napríklad zháňanie peňazí. Potom sme museli veľmi rýchlo zamestnať zamestnancov, lebo tak ako sme plánovali, že to utiahne bratranec s brigádnikmi, to nebolo ono. Potom mnoho prevádzkových problémov: ráno nepríde pečivo, vypadne elektrina a podobne.

Ak to mám zhrnúť, takou prvou veľkou prekážkou bolo, že ten plán, ktorý sme mali, sme mohli hneď v prvých dňoch zmietnuť zo stola. Bola to však pozitívna prekážka, lebo sme museli zamestnať viac zamestnancov a veľmi rýchlo robiť rozhodnutia, aby sme to zvládali, dokázali udržať fungujúcu prevádzku a rapídne rásť.

Katarína Hoffmann Šlesárová: Neprajné komentáre a narážky od okolia, keď som začínala s fotením. A celkovo, keď som vždy hovorila, že fotenie bude moja práca, nikto neveril tomu, ako sa môžem uživiť ako fotografka.

Na čo ste minuli svoje prvé zarobené peniaze? 

Hedviga Guterriez: Vtipne som si predstavila stereotypný výzor podnikateľa: zlaté hodinky, sáčko a lakované mokasíny. Veru takto to naozaj nevyzerá, teda aspoň v mojej profesii nie. Peniaze putovali iným smerom. Moje prvé kroky viedli do kníhkupectva, kde som si kúpila detské knihy, picturebooky, po ktorých som dlhšie túžila, no vždy sa našiel iný výdaj. Takto som na „oslavu“ rozšírila svoju zbierku o pár milých knižných titulov.

Michaela Šišková: Často je to taká mylná predstava, že mesiac po rozbehnutí vlastného biznisu je z každého milionár. Rozhodne to tak nie je a cesta za úspechom je veľmi dlhá. Na Slovensku máme množstvo inšpiratívnych podnikateľských príbehov a podnikateľov, ktorí uspeli. Mnoho ľudí však nevidí hodiny, dni a roky ťažkej práce, ktorou si títo ľudia prešli. V našom prípade smerujú všetky zarobené peniaze späť do rozvoja značky DNA ERA. 

Jakub Ptačin: Za prvú „väčšiu“ zákazku som na gympli kúpil vtedajšej frajerke iracionálne drahé kvety, pozval ju na večeru a splatil starý dlh kamarátovi. Za prvý seriózny zisk som si kúpil najkrajšie auto na svete označené číslom 911 z roku, keď som sa narodil. 

Matúš Granec: Na to, aby som ich investoval. Investoval som ich do softvérov, kancelárie a kolegov.

Ešte ako neskúsený podnikateľ som investoval aj do nesprávnych vecí. Po roku som napríklad išiel na dovolenku do Vietnamu. Do Vietnamu sa nechodí na jeden týždeň a ja som si neuvedomil, že nemám dostatok ľudí, ktorí by ma vedeli v našej firme zastúpiť. V priebehu jedného mesiaca sme prišli o dvoch väčších klientov. Teší ma, že sa k nám po rokoch práve jeden vrátil. To sa často nestáva.

Oto Kóňa: Väčšinu tých peňazí som vrazil naspäť do podnikania. Je to o tom, že som nešiel do podnikania preto, aby som u seba zhromažďoval peniaze, ale preto, aby podnik mohol rásť a rozvíjať sa a ja aby som zároveň objavoval nové horizonty. Úprimne treba povedať, že som do podnikania vrazil viac peňazí, ako sa mi vrátilo.

Keď mám povedať, do čoho investujem svoje zárobky, tak je to koučovanie, terapie a relax. To je niečo, čo mi pomáha rozvíjať sa, zastaviť a aj riešiť podnikateľské problémy. Pre mňa je to už dlhé roky najlepšia investícia. Vďaka koučingu aj terapiám s nadhľadom riešim s odborníkmi už osem rokov osobné problémy, ale aj tie biznisové.

Katarína Hoffmann Šlesárová: Samozrejme, na novú techniku.

Máte nejaké (netypické) zvyky/rituály, ktoré využívate aj v práci? 

Hedviga Guterriez: Mám osvojený zvyk, bez ktorého sa už nepohnem, a tým je zápisník/skicár/diár. Skrátka médium, kde si bod po bode spíšem, čo ma čaká a neminie. Je pre mňa oslobodzujúce mať jasne stanovený harmonogram.

Michaela Šišková: V tomto smere asi nie som žiadna výnimka a nemám žiadne špeciálne zvyky alebo rituály, ktoré by som niekde odkukala alebo vymyslela. Rada pracujem v tichu, keď sa dokážem najlepšie sústrediť na prácu a efektívne pracovať na úlohách, ktoré ma v daný deň čakajú.

Jakub Ptačin: Keď potrebujem veľa pracovať, snažím sa nepracovať. Vďaka tomu potom dokážem veľa pracovať. S tým súvisí aj to, že moje „v práci“ je často na hrebeni Roháčov, na kajaku na Oravskej priehrade alebo na bicykli smerom na Braunsberg. S tým však súvisí špecifickosť mojej práce; nemôže si to dovoliť každá profesia. 

Matúš Granec: Neviem, či sa to dá už v roku 2021 nazvať netypickým, no nastavil som u nás systém kolega – kolega. Ja som kolega ľudí, ktorí pre mňa pracujú, a neexistuje u nás systém šéf – zamestnanec.

Mojím krédom je komunikácia. Komunikácia je ako pomyselná počítačová hra, ktorú celý život programujete. Spravíte chybu v kóde a celá sa vám zosype. Ak kódu porozumiete, stačí sa ho naučiť používať a neustále ho zlepšovať.

Oto Kóňa: Keď je intenzívne pracovné obdobie, potrebujem aj intenzívne relaxačné obdobie. Overuje sa mi to, že keď investujem do relaxu, odvádzam oveľa kvalitnejšiu prácu aj toho viac stíham. Trvalo mi roky, kým som sa to naučil a začal si na to dávať extra pozor.

Katarína Hoffmann Šlesárová: Vždy sa snažím vcítiť do svojich klientov a správať sa k nim tak, aby sa cítili komfortne a mali dôvod vrátiť sa. Snažím sa čo najviac komunikovať a byť pre nich prítomná na 100 percent. 

Čo bol podľa vás základ vášho úspechu?

Hedviga Guterriez: Práve vyššie spomenutá systematickosť, i keď stále mám čo zlepšovať. Schopnosť roztriediť si pracovné úlohy je veľmi dôležitá v akomkoľvek odbore. Nielenže ma to „oslobodilo“ od horiacich deadlinov, ale snažím sa tak nájsť aj viac voľného času pre seba.

Michaela Šišková: Pre mňa je osobným úspechom každá pozitívna referencia od našich zákazníkov. Našťastie od zákazníkov dostávame veľa pozitívnej spätnej väzby a to sú momenty, ktoré ma posúvajú vpred. Keď vidím, že naše testy pomáhajú meniť pohľad na prevenciu a zdravie, viem, že všetko to úsilie a námaha majú zmysel.

Jakub Ptačin: Nevnímam svoj príbeh ako príbeh úspechu, ale ak by sme sa rozprávali o základe, tak ten nájdete v 8. kapitole mojej knihy 53 pokusov, ako byť lepší. Nič v živote som nedokázal sám a ilúzia vnímania samého seba ako „selfmademana“ ma už našťastie prešla. Veľa do mňa v čase a láske investovali moji rodičia, dobrí učitelia a aj kamaráti. Mnohí toto šťastie nemajú. Ak nemáš čo jesť, riešiš násilného, chľastajúceho otca alebo dochádzaš kilometre peši do školy, máš inú štartovaciu pozíciu, ako som mal ja. Základ môjho úspechu tvoria ľudia, ktorí mi dali lásku a čas. Snažím sa to posúvať ďalej. 

Matúš Granec: Od začiatku sa snažím vyhnúť veciam, ktoré mi prekážali na mojich predošlých zamestnávateľoch. Prehnané ego, ignorovanie potrieb tímu či nevyplácanie faktúr do podnikania nepatria.

Naučil som sa vnímať intuíciu. Tá je mojím neviditeľným kompasom, ktorý mi vždy ukáže sever. Má ju každý, no je ťažké naučiť sa s ňou pracovať. Je veľmi tenká hranica medzi tým, aby vás úplne neovládla, a tým, aby ste ju ignorovali.

Oto Kóňa: Keď sa pozrieme na čísla mojich biznisov, sú extrémne neúspešné. Jasné, že obrat sa zvyšoval aj sme sa rozvíjali, aj počet zamestnancov rástol, ale v podstate tým, že sme všetko investovali naspäť a urobili pár zlých biznisových rozhodnutí, som podľa suchých čísel neúspešný podnikateľ.

Keď mám nejak charakterizovať úspech alebo to, čo pre mňa znamená, tak je to schopnosť improvizovať, riešiť problémy, postaviť stále niečo nové a v podstate púšťať sa do nových, neprebádaných oblastí.

Napríklad aj to, ako som roky pro bono radil malým podnikateľom a riešil s nimi problémy, delil sa o svoje skúsenosti, viedlo k tomu, že ma to momentálne živí a napĺňa. Radím malým podnikateľom a startupom zo Slovenska aj zo strednej Európy a veľkým firmám – korporáciám –, ako vytvoriť dobré produkty pre malých podnikateľov či ako správne nastaviť kampaň. Je to vlastne taká pozícia, ktorú som si sám vymyslel a veľmi ma posledné obdobie baví, lebo vidím okamžité výsledky a moja práca má dosah.

Katarína Hoffmann Šlesárová: Určite to, že som zostala sama sebou s nohami na zemi. Stále sa snažím rozvíjať a tvoriť nové veci.