Čo vedie niektorých ľudí k tomu, že sú schopní pripraviť iného človeka o život? Väčšina ľudí si agresívne a násilné správanie dokáže spojiť s hroziacim trestom a následkami. Nie každému však svedomie funguje správne.
Prečo je niekto schopný napadnúť druhého človeka a iný nie? Čo vedie niektorých ľudí k tomu, že sú schopní pripraviť iného človeka o život? Už v detstve sme boli konfrontovaní s tým, že ak urobíme niečo zlé, postihne nás trest. Cítime strach a možné dôsledky možno už vtedy, keď o nejakom skutku uvažujeme. Nie každý z nás však má správne fungujúce podmienené reflexy, ktoré môžeme nazvať „svedomím“, a nevie si spojiť súvislosť medzi asociálnym správaním a trestom. Vedci sa domnievajú, že jedným z dôvodov môžu byť štrukturálne zmeny v mozgu vrahov a násilníkov.
Psychopat verzus vrah
Štúdie uskutočnené v 90. rokoch 20. storočia využívali ako zobrazovaciu metódu PET sken mozgu. Súčasné vedecké bádanie ho považuje za nie celkom presný, hoci priniesol zaujímavé závery, pretože mozog páchateľov odsúdených za vraždu vykazoval zníženú aktivitu v mnohých mozgových oblastiach. Boli to napríklad oblasti prefrontálnej kôry, ktoré sa podieľajú okrem iného na tlmení sociálneho správania, a aj oblasť amygdaly, ktorá hrá dôležitú úlohu pri spracovávaní emócií.
Do týchto výskumov zaradili prevažne páchateľov, ktorí mali pridruženú istú formu psychopatie, inými slovami, ich nepríčetnosť alebo psychická porucha vylúčili alebo ovplyvnili trestnú zodpovednosť za trestný čin. Zistené rozdiely v štruktúre alebo aktivite mozgu preto nemuseli súvisieť s vražednými tendenciami, ale skôr s duševnými poruchami alebo poranením mozgu.
Vedci v starších výskumoch používali ako kontrolnú skupinu osoby, ktoré neboli väznené, čo sa neskôr ukázalo ako nie úplne vhodná skupina na porovnanie. V novších výskumoch sa preto vedci zamerali len na väznené osoby a mohli tak nájsť odpoveď na otázku, či je mozog vrahov odlišný od mozgu ľudí odsúdených za iné trestné činy. Vedci sa domnievali, že prípadné rozdiely by mohli súvisieť aj s ich odlišným prístupom k empatii alebo morálke.
Experiment predurčený na úspech
Tieto chybné závery z minulosti sa pokúsili napraviť vedci prostredníctvom štúdie publikovanej v časopise Brain Imaging and Behavior, na ktorej sa zúčastnilo 808 dospelých uväznených mužov, pričom každého zaradili do jednej z troch skupín.
> z 203 osôb odsúdených za vraždu alebo za pokus o zabitie;
> zo 475 osôb odsúdených za násilnú trestnú činnosť, útok, ozbrojenú lúpež;
> zo 130 osôb odsúdených za nenásilnú alebo minimálne násilnú trestnú činnosť.
> osoby so psychickou poruchou (napr. schizofrénia);
> osoby, ktoré stratili vedomie na viac ako dve hodiny v dôsledku poranenia mozgu;
> osoby, ktoré boli odsúdené ako spolupáchatelia;
> osoby, ktoré podľa vyšetrovania spáchali neúmyselné zabitie.
Vedci brali do úvahy aj ďalšie skutočnosti vrátane veku väznených osôb, výšky IQ, drogových závislostí/užívania návykových látok a aj dĺžky pobytu za mrežami.
Závery týchto pozorovaní boli naozaj prekvapujúce, pretože mozog osôb odsúdených za vraždu sa skutočne líšil od mozgu väzňov odsúdených za násilnú alebo nenásilnú trestnú činnosť. Tento záver potvrdil aj fakt, že mozgy väzňov odsúdených za násilné a nenásilné trestné skutky nevykazovali žiadne významné rozdiely.
Ochudobnený mozog násilníka
Mozgové hemisféry pozostávajú zo sivej hmoty, ktorá tvorí mozgovú kôru, a z bielej hmoty uloženej pod kôrou. Sivá hmota pozostáva z veľkého množstva nervových buniek (telá neurónov) a biela hmota obsahuje vysoký podiel myelinizovaných nervových vláken. Sivá hmota obsahuje bunkové telá, ktoré pomáhajú telu spracovať informácie v mozgu, a nachádza sa v oblastiach mozgu, ktoré sú zapojené aj do zmyslového vnímania. Biela hmota predstavuje prepojenie týchto stredísk a oblastí.
Vedci zaznamenali rozdiely v mnohých častiach mozgu, ako napríklad v častiach prefrontálnej kôry, zadnej kôry mozgu, mozočka a ostrovného laloka v mozgu.
V týchto oblastiach namerali u páchateľov, ktorí spáchali vraždu alebo sa o ňu pokúsili, výrazne zníženú koncentráciu sivej mozgovej hmoty v porovnaní s osobami zapojenými do iných trestných činov. Sú to oblasti zodpovedné za sociálne správanie a za jeho celkovú kontrolu, za tvorbu a reguláciu emócií, morálne rozhodovanie, kognitívne schopnosti a v neposlednom rade za ľútosť.
Dalo by sa povedať, že vedci skutočne identifikovali oblasti, ktoré by mohli mať priamy súvis s tým, prečo je niekto schopný zavraždiť a niekto nie. Na základe týchto meraní sivej mozgovej hmoty práve v kritických oblastiach zodpovedných za kontrolu správania, empatiu a morálku odlíšili páchateľov vrážd od iných antisociálnych osôb a páchateľov násilných a nenásilných skutkov.
„Viac sivej hmoty znamená viac buniek, neurónov a glií,“ napísal spoluautor štúdie Jean Decety, profesor psychológie a psychiatrie na Univerzite v Chicagu. Upozornil na rozdiely v orbitofrontálnej kôre a predných spánkových lalokoch mozgu. „To je to, čo potrebujete na vykonanie výpočtov, na spracovanie informácií – či už sú to emočné informácie, pomocou ktorých cítite empatiu k niekomu inému, alebo informácie, ktoré používate na kontrolu svojho správania, na potlačenie svojich nutkaní reagovať.“
Vedci však tvrdia, že zatiaľ nemajú dostatok dôkazov na vyvodenie príčinnej súvislosti medzi zníženým množstvom sivej hmoty a vraždami a nedokážu využiť tieto údaje na priamočiaru identifikáciu páchateľov vrážd či predpovedanie vražedného správania v budúcnosti. Čo je však rovnako dôležité, odmietajú akékoľvek spájanie s teóriou, že ľudské gény definujú správanie a že prostredie, v ktorom ľudia žijú, nemá na formovanie osobnosti a ľudského správania vplyv.
Vrahom od narodenia?
Limitom tejto štúdie bol aj fakt, že skenovanie mozgov prostredníctvom fMRI uskutočňovali v jednom reálnom okamihu, čo znamená, že vedci nemohli presne určiť časové obdobie, keď k zmenám v jednotlivých častiach mozgu došlo. Otázkou ostáva, či sa odsúdení s týmito rozdielmi mohli už narodiť alebo sa k nim dopracovali časom.
Výskumníci nebrali do úvahy a nemerali ani tzv. impulzivitu skúmaných osôb, čo by mohlo priniesť iný pohľad na zistené neuroanatomické rozdiely so záverom, že vrahovia sú viac impulzívni ako páchatelia menej násilných trestných činov.
Naďalej však nie je jasné, prečo a ako k týmto anatomickým zmenám v mozgu dochádza. Možno sa v budúcnosti podarí nájsť odpoveď a spôsob, ako tieto zmeny preventívne zvrátiť.
Je možné dekódovať myseľ zločinca?
Identifikácia a pochopenie faktorov, či už genetických, alebo prostredia, ktoré môžu ovplyvniť správanie sériových vrahov, výrazne napomáha účinnému profilovaniu zločincov.
Joel Norris vo svojej knihe Serial Killers opisuje cykly násilia ako generačné: „Rodičia, ktorí zneužívajú svoje deti fyzicky aj psychicky, im vštepujú takmer inštinktívne spoliehanie sa na násilie ako na prvé riešenie akejkoľvek výzvy.“
V štúdii pre National Institute of Justice vedci zistili, že zneužívanie v detstve zvyšovalo riziko kriminálneho správania v dospelosti podporovaním asociálneho správania a podobné zistenia priniesli aj závery výskumu 50 sériových vrahov. Fyzické, sexuálne alebo psychické zneužívanie v detstve bolo ich vzájomným spojivom. Zneužívanie ako faktor môže mať v takomto prípade vplyv na správanie vraha, ako aj na výber obete. Stále je to však len jeden z faktorov, pretože nie každý, kto zažije v detstve zneužívanie, začne vraždiť. Tento fakt potvrdil aj výskum: 32 percent všetkých sériových vrahov nezažilo v detstve zneužívanie.
