Predtým než si ženy mohli slobodne namaľovať pery červenou farbou, predchádzali tomu tisíce rokov predsudkov. Od zvádzania a klamlivého výzoru trestaného ako čarodejníctvo, až po filmové a spevácke hviezdy. Kedy nastal obrat vo vnímaní tohto beauty trendu
Je výrazný, sexi a krásny, dodáva silu a chuť rebelovať. Kto by povedal, že mála tuba červeného rúžu dokáže žene dodať poriadnu dávku sebavedomia. Väčšina žien má dnes slobodu, čo sa výberu kozmetiky a beauty produktov týka, a po tejto malej pomôcke krásy siaha vždy, keď to potrebuje.
- Kto ako prvý nosil červený rúž
- Z čoho boli rúže v minulosti vyrábané
- Kto proti tomuto trendu v minulosti najviac bojoval
- Prečo bol niekedy černený rúž hriechom
- Ktorá anglická panovníčka bola rebelka a červený rúž napriek zákazu nosila
- Prečo sa kvôli červeným perám anulovali manželstvá či ženy trestali
- Kedy nastal revolučný obrad a červený rúž už nebol iba negatívne chápaný
- Kto vynašiel technológiu rúžu ako ho poznáme dnes
- Ako vďaka rúžu ženy bojovali za svoje práva a proti vojne
- Aké posolstvo sa skrýva za malou tyčinkou v tube
Nebolo to však vždy tak. Na červený rúž existoval v minulosti zákon, niekde ho zakazovali a niektorí nenávideli. V stredoveku červenú farbu cirkev považovala za znak diabla a neskôr pripisovali červené pery prostitútkam. Kedy sa udiala beauty revolúcia, kto za ňou stál, kde vlastne tento trend vznikol a kto je otcom červených pier sa dočítaš v práve tu a teraz.
Starovek a prvá kráľovná krásy s červenými perami
Niektorí historici tvrdia, že prvými ľuďmi, ktorí si na pery nanášali červenú farbu, boli Sumeri pred 5 tisíc rokmi. Drvili najrôznejšie drahokamy, zdobili si tváre a robili tak muži i ženy. Iní odborníci zas za vynálezcov prototypu rúžu uvádzajú Egypťanov. Najviac je pritom spomínaná Kleopatra (a po nej i Nefertiti) ako symbol dokonalej krásy tej doby, ktorá si červené pery zamilovala.
Snaha vyššie postavenej „šľachty“ (rovnako mužov ako aj žien) odlíšiť sa od bežného ľudu tkvela aj v maľovaní na tvár v okolí očí a pier. Vtedajšie ingrediencie na výrobu rúžu boli zmes červeného okru, karmínu, vosku alebo tuku.
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
Naopak, v starovekom Grécku červenú farbu na perách mohli mať iba prostitútky. Dokonca im hrozilo potrestanie, ak by červenú na perách nemali. V tých časoch totiž platil zákon, ktorý to prikazoval, pretože by si inak muži mohli ženy bez červených pier pomýliť s potencionálnymi dámami na vydaj. Paradoxne, „ľahšie“ ženy tej doby mali viac práva ako zvyšok morálnejšieho nežnejšieho pohlavia. Prísady na výrobu skrášlenia však neboli lákavé: červené farbivo, ovčí pot a trus krokodíla.
Relatívne lepšie pravidlá platili v Ríme. Vďaka červenej farbe na perách sa rozlišovali spoločenské triedy a hodnosti. Rimania ho používali aj napriek nie veľmi bezpečným prímesiam, vďaka ktorým červená farba vznikala. Toxické látky na perách tak dávali pojmu „bozk smrti“ doslovný význam.
Stredoveký hon na čarodejnice s červeným rúžom
Temné obdobie stredoveku nepridalo na popularite červeného rúžu. Ženy s krvavými perami boli cirkvou často označované ako čarodejnice posadnuté démonmi. Červené pery boli totiž hriechom.
„V minulosti sa často objavovali obrázky diablov, ktorí nanášali rúž na ženy. Preto ak ženy použili rúž, museli sa ísť veľakrát vyspovedať,“ napísala vo svojej knihe The Artifice of Beauty: A History and Practical Guide to Perfumes and Cosmetics autorka Sally Pointer.
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
Renesancia a rebélia samotnej kráľovnej Alžbety I.
V 16. storočí cirkev stále odsudzovala červený rúž ako pekelné zlo. Anglická panovníčka Alžbeta I. však na názor cirkvi nedbala a sama hrdo karmínovú červenú na perách nosila. Oddanosť či posadnutosť červenými perami mala za následok vieru v priam magické schopnosti liečiť a odvracať smrť.
Kráľovná mala aj vlastný recept na výrobu svojho perfektného odtieňa. Dokonalú farbu dosiahla pomocou kombinácie karmínu, arabskej gumy, vaječných bielkov a figového mlieka. Ironicky ale pôsobí zistenie, že väčšina rúžov tej doby sily, naopak, ľudí zbavovala: „Kráľovná Alžbeta I. si vyrábala svoje vlastné farby na pery, ale veľa z rúžov tej doby obsahovalo biely pigment (olovená beloba) vyrobený z olova. To by nositeľa pomaly otrávilo a znetvorilo, kým by na otravu olovom nezomrel,“ tvrdí pre Bustle Gabriela Hernandez, autorka knihy Classic Beauty: The History of Makeup.
Neskôr okolo roku 1700 sa aj naďalej bojovalo proti dnešnému symbolu nezávislosti, krásy a sexepílu. Vyšiel nový zákon, ktorý zakazoval používanie červeného rúžu ženám, a to hlavne v čase pred uzatvorením manželstva (počas tzv. dvorenia muža žene). Dôvod? Malo ísť totiž o klamlivú a hriešnu vizáž ovplyvňujúcu mužský pohľad na krásu ženy. Ak by niektorú ženu s rúžom na perách prichytili, manželstvo sa dalo anulovať, poprípade ženu čakal trest ako v čase inkvizície a čarodejníc.
Viktoriánska éra a rúž ako zmyselný nástroj
Aj keď použitie rúžu v tomto období ostávalo stále niečo neprípustné, už koncom 19. storočia sa o škandál na verejnosti postarala francúzska herečka Sarah Bernhardt svojou notoricky známou závislosťou na nanášaní rúžu na uliciach či v kaviarňach.
„Aplikácia make-upu sa v tých časoch považovala za intímny akt jednoducho preto, že sa to nerobilo na verejnosti. Logika teda spočíva v tom, že jeho použitie na verejnosti prinútilo mužov myslieť na budoár, teda miestnosť, kde sa skrášľovala väčšina žien. Rúž sa nanášal aj so štetcom, takže išlo o dosť zmyselný proces,“ poznamenala beauty historička Rachel Weingarten pre Bustle.com.
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
Prelomový moment nastal vo výrobe ikonického červeného rúžu. Pokým sa do roku 1870 rúž balil do papiera či malých krabičiek a ženy si ho aplikovali prstom alebo štetcom, po tomto roku konečne môžeme hovoriť o technológii rúžu ako ho poznáme dnes, aj keď nie tak úplne. Francúzsky parfumér Pierre François Pascal Guerlain (značka je dodnes svetovo známa) dostal nápad vytvoriť vysúvateľnú tyčinku v obale od svojho bratranca, ktorý vyrábal sviečky.
Parfumérov nápad bol inovatívny. Využil patent, vďaka ktorému sa rúž v tube pohyboval smerom nahor a nadol. Výhodu otvoriť a naniesť rúž jednou rukou si obľúbili okamžite všetky ženy. Guerlainove ingrediencie na produkciu zázračnej červenej tyčinky zahŕňali jelení loj, oleje, včelí vosk či maslo.
Rúž symbolom ženskosti a rebélie v 20. storočí
Začiatkom minulého storočia nosili červený rúž iba odvážne ženy. V roku 1912 sa sufražetky (bojovníčky za ženské práva) vybrali do ulíc New Yorku protestovať proti utláčaniu žien. Na znak odhodlania a boja za zrovnoprávnenie žien si ženy namaľovali pery sýtou červenou. „Dlhý zákaz používania rúžu sociálnymi, náboženskými a právnymi mužskými autoritami z neho urobili symbol ženskej rebélie,“ píše Sarah Schafferová vo svojej práci Read Our Lips: The History of Lipstick Regulation in Western Seats of Power.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Kto vynašiel technológiu rúžu ako ho poznáme dnes
- Ako vďaka rúžu ženy bojovali za svoje práva a proti vojne
- Prečo sa červený rúž stal na isté obdobie občianskou povinnosťou žien
- Vďaka akej reklame sa rúž stal ešte populárnejším
- Aké posolstvo sa skrýva za malou tyčinkou v tube
