Žiadne mafiánske skupiny na Slovensku nezavraždili toľko obetí ako krvilačné gangy z juhu.
„Keďže neboli mafiáni z Dunajskej Stredy na takúto tvrdú pôdu zvyknutí, obete nezakopali dostatočne hlboko. A tak ľudia, ktorí na miesto chodievali, začali postupne cítiť odporný zápach hnijúcich mŕtvol. Bola by to aj celkom komická príhoda, keby to v skutočnosti nebola tragédia,“ povedal nám Dávid Barak, autor knihy Zahrabaná pravda – krvavý teror v Dunajskej Strede.
V rozhovore s Dávidom Barakom sa dočítaš, ako sa v 90. rokoch žilo v Dunajskej Strede, čoho sa miestni ľudia báli a čo sa v meste rozprávalo deň po 10-násobnej vražde v bare Fontána. Spisovateľ a novinár nám tiež porozprával o historke z mladosti jedného mafiánov, ktorá mohla ovplyvniť jeho osobnosť, či o príhode s nedôkladne zakopaným telom mafiánskeho bossa, ktorého dal popraviť Mikuláš Černák.
Koncom roka 2020 u nás vyšla jeho kniha Zahrabaná pravda – krvavý teror v Dunajskej Strede (verzia v maďarčine vyšla už v roku 2019). V nej sa venuje aj mafii, ktorá je počtom obetí prirovnávaná k legendárnej Cosa Nostre. Časť knihy tiež venoval kariére a spomienkam bývalého policajného prezidenta Jaroslava Spišiaka, ktorý bojoval proti zločinu na juhu Slovenska.
- O prípade, keď mafiáni zmlátili mladého muža a znásilnili jeho priateľku
- Ako sa obyvatelia Dunajskej Stredy v 90. rokoch báli chodiť na zábavu
- Ako si Dávid Barak spomína na deň po masakre v bare Fontána
- V čom je masová vražda vo Fontáne historicky výnimočná
- O traume z detstva, ktorá mohla poznačiť zabijaka od sátorovcov
Je pravdou, že sa v 90. rokoch v Dunajskej Strede muži so svojimi partnerkami báli kvôli mafiánom chodiť na diskotéky?
Áno, to je určite pravda. To, že si pápayovci odvliekli nejaké dievča a zneužili ho, sa stávalo úplne pravidelne. Snáď aj každý víkend. O jednom takom prípade píšem aj v knihe. Koncom 90. rokov sa istý mladý chalan a jeho priateľka vybrali k jazeru, kde si chceli v noci užiť spoločné romantické chvíle.
Zrazu k nim však na aute prišli štyria gangstri, mladíka brutálne zbili a jeho partnerku znásilnili. Takže áno, takéto veci sa, bohužiaľ, diali. Sú o tom aj oficiálne policajné správy. Bol to jeden z mála takýchto prípadov, v ktorom padlo trestne oznámenie a podarilo sa ho objasniť.
Bývalý policajný prezident Jaroslav Spišiak, ktorý v Dunajskej Strede pracoval ako hliadkový policajt a neskôr ako okresný riaditeľ, mi spomínal, že dokonca aj policajti na uliciach zdravili zločincov a ešte boli na to hrdí. Ako sa žilo v takomto prostredí?
Keď v 90. rokoch v Dunajskej Strede fungovali pápayovci, všeobecne sa vedelo, že páchajú trestnú činnosť. Do roku 1999 v meste a okolí zmizlo množstvo ľudí. A obyvatelia tušili, že to má súvis s gangami mafie. Ľudia boli z týchto zmiznutí nepokojní. V podnikoch sa vtedy mohlo stať všeličo, kaviarne sa vyprázdnili a nočný život bol úplne paralyzovaný. Existoval navyše aj pouličný teror. Keď sa mafiáni ukázali v meste, dovolili si aj na bežných občanov.
Na lavici obžalovaných sedeli ľudia, ktorí zavraždili 20, 30 a možno aj 40 osôb. „Možno“ hovorím z dôvodu, že ani oni sami si nepamätali, na koľkých vraždách sa vlastne podieľali. Pred súdom rozprávali o vykonaní naozaj brutálnych vrážd bez toho, aby prejavili emócie.
Myslíte si, že tvrdý mafiánsky teror v Dunajskej Strede ovplyvnil mentalitu obyvateľov tohto mesta?
Určite. Napríklad ľudia zo Žitného ostrova už od 90. rokov radšej chodievali na zábavy do maďarského mesta Győr alebo do Bratislavy. Cítili sa tam viac v bezpečí. Navštevovať diskotéky v Dunajskej Strede sa niektorí jednoducho báli. A myslím si, že nočný život ľudí z Dunajskej Stredy sa „neoslobodil“ ani do dnešného dňa. Naďalej je veľmi obmedzený. A to napriek tomu, že sa násilný zločin z mesta po dolapení sátorovcov vytratil. Netvrdím, že tam žiaden zločin nie je, ale už je kultivovanejší.
O mafii na juhu Slovenska sa už toho v našich končinách povedalo veľa. Dozvedeli ste sa pri písaní knihy o nejakom bizarnom či výnimočnom prípade, ktorý vás prekvapil?
Určite by sa našli aj také prípady, ale na mafii z juhu Slovenska ma najviac šokuje, že počas ich existencie zmizlo obrovské množstvo ľudí. Podľa oficiálnych štatistík to bolo len do roku 1999 113 osôb. Takéto niečo nemá vo svete obdoby. Zaujímavosťou, mimochodom, je, že pri masakre v bare Fontána (poznámka redakcie – išlo o vyvraždenie členov gangu pápayovcov) padlo presne 113 striel.
Ani história organizovaného zločinu nepozná väčšiu verejnú popravu. Pre porovnanie môžem z mafiánskych popráv spomenúť napríklad Masaker na Deň svätého Valentína z roku 1929, keď dal slávny gangster Al Capone popraviť sedem ľudí. Ani tá sa teda počtom obetí nechytá na masaker vo Fontáne.
V čase masakru ste boli žiakom na základnej škole. Čo sa vtedy o tejto masovej vražde hovorilo?
Povedal, že telo obete vlastnoručne vykostil. Spomínal aj to, že jeho veľké kosti, ako napríklad stehno či lebku, nedokázal pomlieť v mlynčeku. Tieto časti teda museli zakopať.
Najviac mi v pamäti utkvelo, že sa vtedy neustále hovorilo o tom, že Béla Écsi stihol vyskočiť z okna a nezavraždili ho. Skutočnosť však bola iná. Z miesta hromadnej popravy odišiel ešte skôr, takže k žiadnemu vyskakovaniu z okna neprišlo. Écsi bol slávnou postavou podsvetia v Dunajskej Strede, ktorého nakoniec sátorovci v roku 2003 zabili.
Pamätám si tiež, že sme išli v piatok do školy a počas prvých hodín sme nemali normálne vyučovanie. Učiteľ stále vybehoval z triedy a do triedy. Rozprával sa so svojimi kolegami o tom, čo sa stalo. O mnohonásobnej vražde sme sa rozprávali aj so spolužiakmi, i keď sme mali iba 10 rokov.
Máte na miestnych mafiánov z mladosti nejaké spomienky?
V 90. rokoch som bol mladý chalan a na toto obdobie si nespomínam tak detailne. My sme väčšinou hrávali futbal na sídlisku. Videl som však, že sa v meste pohybovali veľké luxusné autá, a mám na pamäti obrovských chlapov s nagelovanými vlasmi alebo vyholenou hlavou.
S otvorenými ústami som sledoval ich mercedesy a môj otec mi vždy vravel, že „to sú autá špinavých mafiánov“. On bol vtedy šéfredaktorom a neskôr riaditeľom regionálneho týždenníka Žitný ostrov, ktorý informoval o dianí v meste, a teda aj o organizovanom zločine. Takže vďaka tomu som si uvedomoval, že tu funguje nejaká mafia.
Archív týždenníka mi veľmi pomohol pri rekonštruovaní niektorých udalostí. Myslím si, že vtedy sa na Slovensku žiadne iné regionálne noviny nezaoberali miestnym podsvetím tak detailne ako práve Žitný ostrov.
Stretol sa váš otec kvôli práci s vyhrážkami?
Stávalo sa, že do redakcie týždenníka prišli silní chlapi od pápayovcov alebo sátorovcov, o ktorých novinári deň predtým napísali niečo negatívne. Pokúšali sa tlačiť na reportérov a ovplyvniť ich obsah. Chceli napríklad, aby v tlači uverejnili ich názory a vykreslili sa tak v inom svetle. Môj otec bol však neoblomný a odmietol ich. Nedovolil, aby títo ľudia mali nejaký vplyv na redakciu.
Po vyvraždení pápayovcov sa podsvetia na juhu ujal Lajos Sátor a jeho skupina. V čom sa od seba tieto gangy odlišovali?
Pápayovci boli určite viac divokí. Povedal by som, že to boli priam exhibicionistickí zločinci. V 90. rokoch chceli byť mafiáni mafiánmi aj v očiach verejnosti. Po roku 1999 sa však organizovaný zločin čiastočne zmenil. Doba bola iná. Aj mafiáni si uvedomili, že sa musia aspoň na verejnosti správať kultivovanejšie.
Zrazu sa mafiáni chceli stať podnikateľmi. Takže prišlo k uvedomeniu si, že ak by ich pouličný teror trval aj naďalej, nemali by šancu a skončili by za mrežami. Navyše, pri strachu verejnosti by nikto nechcel chodiť do ich podnikov. A keď nie sú zákazníci, nie sú tržby. Takže bolo aj v ich záujme upokojiť napätú atmosféru.
U sátorovcov môžem spomenúť aj zmenu v podobe spôsobu vraždenia. Obidve skupiny mali spoločné to, že nežiaducich ľudí zabíjali ideálne na mieste, kde ich plánovali aj zakopať. Sátorovci však zväčša obete nestrieľali, ale škrtili. Nechceli totiž, aby po nich zostali dôkazy zo streliva. Veľakrát sa okrem toho prezliekli aj za policajtov a svoju obeť tak ľahšie zlákali do auta.
Viete o nejakom zlomovom bode, ktorý priviedol Tibora Pápaya či Lajosa Sátora k organizovanému zločinu?
Ich cestu k mafii považujem skôr za dlhší proces, v ktorom hralo úlohu množstvo faktorov. Napríklad tvrdé jadro podsvetia z Dunajskej Stredy pochádzalo na jednej strane z miestneho zápasníckeho klubu, a na druhej strane z amnestovanych recidivistov, a neskôr sa ich cesty spojili.
Ich postup k organizovanému zločinu určite ovplyvnil aj pád komunizmu, privatizácia a vidina zbohatnutia, úplne nové formy ekonomických zločinov, nečinnosť polície, nečinnosť spravodajských služieb, politika Vladimíra Mečiara a iné. No a určite tam hralo rolu aj to, že Žitný ostrov bol preukázateľne najbohatším regiónom Slovenska, a ľudia v Dunajskej Strede vtedy žili ako komunita odrezaná od zvyšku Slovenska. Možno aj táto skutočnosť zapríčinila, že sa zločin na Žitnom ostrove pretransformoval do obrovských rozmerov.
Nevie sa náhodou aj o nejakých traumách z detstva, ktoré by týchto násilných zločincov ovplyvnili?
Jednu takú príhodu mi spomínal Jaroslav Spišiak, netýka sa však priamo Pápaya či Sátora. Počas Silvestra v roku 1988 prišiel Jaroslav Spišiak ako vtedy radový policajt z Dunajskej Stredy k prípadu, keď podomácky vyrobená pyrotechnika na mieste usmrtila jedného mladého chalana. Jeho smrť videlo aj viacero tínedžerov, a jedným z nich bol Zoltán Szerencsés, ktorý sa stal neskôr podľa všetkého mafiánskym vrahom.
Tento zážitok mohol určite istým spôsobom ovplyvniť jeho osobnosť. Szerencsés bol blízky priateľ Lajosa Sátora. Dlhé roky užíval heroín a postupom času drogám úplne prepadol. Stal sa tak pre skupinu sátorovcov nepohodlným. Báli sa, aby napríklad proti nim nevypovedal na polícii. Sátor sa preto rozhodol tento „slabý článok“ koncom roku 1999 odstrániť, a tak ho dal zavraždiť.
Černozem je veľmi úrodná a mäkká. Do takejto pôdy sa dali pomerne ľahko a veľmi hlboko zakopávať telá. Hovorí sa, že na Žitnom ostrove vie dvojica chlapov vykopať jeden hrob za pol hodinu, maximálne hodinu
Ktorú z vrážd mafiánov z juhu považujete za najbrutálnejšiu?
Určite popravu Andora Reisza. Ten bol až do roku 2006 pravou rukou mafiánskeho bossa Lajosa Sátora. Podľa všetkých informácií si však plánoval Sátora „podať“, no ten ho predbehol. Keď sa o tom Sátor dozvedel, tak ho chcel dať zavraždiť. Nakoniec Reisza zastrelil Sátor osobne – jednou ranou z pištole do hlavy. Keďže vraždu spáchal svojou vlastnou zbraňou, prikázal spolupáchateľom, aby nejakým spôsobom vybrali náboj z Reiszovej lebky – aby tak zlikvidovali dôkaz.
Následne ho rozsekali a pomleli v mlynčeku na mäso. Jeho pozostatky nakoniec vysypali do Malého Dunaja. K porcovaniu a pomletiu tela Andora Reisza sa priznali členovia sátorovcov. Celé sa to stalo neďaleko Dunajskej Stredy, na pozemku Lehala Horvátha. Ten povedal, že telo obete vlastnoručne vykostil. Spomínal aj to, že jeho veľké kosti, ako napríklad stehno či lebku, nedokázal pomlieť v mlynčeku. Tieto časti teda museli zakopať.
Deti mafiánov: Syn Černákovho 120-kilogramového zabijaka je hrdý na svojho otca
11. júna 2023, 9:30
V roku 2016 zatkli členov sátorovcov práve vďaka výpovedi Lehela Horváta, ktorý figuroval ako korunný svedok. Na orgány činné v trestnom konaní sa obrátil kvôli strachu o vlastný život. V roku 2018 sa dostal do väzby aj Horváth, pretože podľa polície po bitke manželky hodil svoju ženu levovi. Minulý rok ho prvostupňový súd oslobodil, ale jeho dohoda s orgánmi činnými v trestnom konaní padla a teraz je vo väzbe obžalovaný z 5 vrážd. Zaoberá sa nimi Špecializovaný trestný súd.
Mali sátorovci nejaký dôvod na to, prečo Reisza pomleli v mlynčeku na mäso?
Andor Reisz bol veľmi význačným hráčom zločineckej skupiny sátorovcov. Nechceli teda, aby po ňom zostali nejaké stopy, ktoré by viedli k vrahom.
Pri svojej práci sa zúčastňujete aj pojednávaní so sátorovcami. Ako na vás pôsobili členovia gangu, ktorí vlastnoručne zabili desiatky obetí?
Na súdoch so sátorovcami som len pri megaprocese v Banskej Bystrici od mája 2018 do marca 2019 strávil okolo 30 pojednávacích dní. Ostatné pojednávania prebiehajú na okresných súdoch a na Špecializovanom trestnom súde. Obžalovaní boli absolútne pokojní a vyjadrovali sa vecne. Ale, samozrejme, dalo sa na nich pozorovať aj nejakú vnútornú napätosť, pretože všetkým hrozilo doživotie.
Na lavici obžalovaných sedeli ľudia, ktorí zavraždili 20, 30 a možno aj 40 osôb. „Možno“ hovorím z dôvodu, že ani oni sami si nepamätali, na koľkých vraždách sa vlastne podieľali. Pred súdom rozprávali o vykonaní naozaj brutálnych vrážd bez toho, aby prejavili emócie. Sledovať v priamom prenose vrahov takéhoto rozmeru bolo niečo neskutočné a hrozivé.
Neskôr bolo pre mňa zaujímavé, keď som mohol tento proces porovnať aj s Miroslavom Marčekom, ktorý zavraždil Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú a dostal 25 rokov. Mnohí ľudia na Slovensku boli z tohto verdiktu sklamaní. Keď si to však porovnáme so sátorovcami, tam som zažil prípady vrahov Juraja Bugára a Zsolta Nagyho, ktorí zabili minimálne desiatky ľudí a pre spoluprácu s políciou dostali zatiaľ iba 21 a 22-ročný trest odňatia slobody. V ostatných procesoch už vypovedajú ako svedkovia.
Prekvapilo vás, že nájomní vrahovia, ktorí zabili novinára Jána Kuciaka s jeho partnerkou, sú práve z južného Slovenska?
Po ich vražde som práveže premýšľal nad verziou, že vrahovia môžu byť z južného regiónu.
Prečo?
Sátorovci sa totiž veľakrát pohybovali po poľných cestách, kde nie sú policajti a doprava. Takéto útekové cesty sú veľmi ideálne pre zločincov. Dokonca, keď človek chce, tak sa dá na takýchto cestách dostať z Bratislavy do Komárna.
Keď potom zadržali Miroslava Marčeka a Tomáša Szabóa, novinárov z južného regiónu napadlo, či nemajú spojitosť aj s vraždou podnikateľa Petra Molnára z roku 2016, ktorá sa odohrala v Kolárove. Marček a Szabó boli totiž z Kolárova a Szabó mal dobrý vzťah s Molnárom. Nakoniec sa ukázalo, že to tak bolo.
V čom bola mafia z juhu Slovenska oproti ostatným skupinám špecifická?
V číslach počtu obetí. Dá sa totiž povedať, že praktiky podsvetia v 90. rokoch a následne aj začiatkom milénia boli veľmi podobné. Robili sa nájomné vraždy, výpalné, podvody na faktúrach, DPH a tak podobne. To bolo všade – v Prievidzi, v Banskej Bystrici, v Košiciach, v Bratislave aj v Dunajskej Strede. Najvýraznejší rozdiel teda vidím práve v číslach. V žiadnom regióne nezmizlo toľko ľudí ako v Dunajskej Strede. Išlo hlavne o bielých koní, rivalov a nepohodlných svedkov.
Mafiáni, ktorí krutým spôsobom vraždili svoje obete, mali aj manželky a deti. O Sátorovi sa napríklad vie, že mal k rodine blízky vzťah. Vedeli rodiny mafiánov, čím sa živia?
To, že sú vplyvní ľudia a gangstri, vedeli určite. Viac-menej to nemali ako skryť. Podľa môjho názoru však aj títo zločinci oddeľovali svoj osobný život od zločinov, ktoré páchali. Ani ich rodiny teda takmer určite nevedeli, aké konkrétne trestné činy páchajú, a že vraždy sú takmer každodennou náplňou ich práce. Pretože ten, kto vedel o trestných činoch mafie, mohol byť nebezpečný a v konečnom dôsledku zavraždený. Mnohí mafiáni viedli skutočne usporiadaný rodinný život, ktorý oddeľovali od sveta zločinu.
Jedným z najlepších priateľov bossa Lajosa Sátora bol v 90. rokoch šéf kriminálnej polície v Galante. Podozrenia na to, že mafiu na juhu kryli aj na najvyšších miestach, sa zdajú preto dôvodné.
Dnes už vieme, že mafiáni z juhu Slovenska majú na konte najviac obetí spomedzi organizovaného zločinu na Slovensku. Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry dokonca povedal, že Sátorovci sú počtom vrážd porovnateľní v rámci Európy s Cosa Nostrou. Ako sa im podarilo efektívne zbaviť toľkých tiel?
Páchatelia na jednej strane zostávali ticho, pretože medzi nimi fungovala mlčanlivosť, ktorej sa po taliansky hovorí omertá. Ak ju niekto nedodržal a prehovoril alebo mal záujem vypovedať, zabili ho. Na druhej strane, vraždili ako na páse, čo sa stalo ich pracovnou metódou. Všetky problémy riešili vraždou a na ich šťastie má naša južná zem určité čaro.
Černozem je veľmi úrodná a mäkká. Do takejto pôdy sa dali pomerne ľahko a veľmi hlboko zakopávať telá. Hovorí sa, že na Žitnom ostrove vie dvojica chlapov vykopať jeden hrob za pol hodinu, maximálne hodinu. No niekedy aj „hrobári mafie“ chybovali, hlavne keď kopali v iných oblastiach. Poviem k tomu jeden bizarný príklad. Milan Sipos, šéf skupiny síposovcov, si u Mikuláša Černáka objednal vraždu Tibora Pápaya.
Černák sa však rozhodol držať stranu s Pápayom, a tak Siposa spolu s jeho šoférom v roku 1997 zavraždili. Telá obetí zakopali pápayovci pri jednej chate v Tajove neďaleko Banskej Bystrice, kde už pôda nebola mäkká ako na juhu. Keďže neboli mafiáni z Dunajskej Stredy na takúto tvrdú pôdu zvyknutí, obete nezakopali dostatočne hlboko. A tak ľudia, ktorí na miesto chodievali, začali postupne cítiť odporný zápach hnijúcich mŕtvol. Bola by to aj celkom komická príhoda, keby to v skutočnosti nebola tragédia.
Ak by ste mali odhadnúť počet obetí mafie na juhu, a teda obete siposovcov, pápayovcov a sátorovcov, na aké číslo by sme sa približne dostali?
Podložene viem povedať, že tých obetí je medzi 150 až 200. Nevylučujem ale, že ich môže byť aj viac.
Nebáli ste sa pri písaní knihy toho, že by sa vám mohli vyhrážať pohrobkovia dnes už rozložených mafiánskych skupín?
Na procesoch so sátorovcami som strach nemal. Ale keď som začal písať túto knihu, popravde som uvažoval nad svojou bezpečnosťou. Sledoval som však vtedy veľa master classov – vyučovacích videí o tom, ako napísať knihu, ktoré robia viacerí významní spisovatelia z USA.
81-ročná spisovateľka Margaret Atwood v jednom z naúčných videí povedala, že spisovateľ nemôže mať strach, pretože ho bude cítiť v každej minúte svojej tvorby. A mala pravdu. Som názoru, že keď má človek na to povahu, tak sa vie rozhodnúť, aby strach nemal. Keby som mal strach, nemohol by som s ním jednoducho písať.
Starosta obce Dolný Chotár František Dora je jediným aktívnym politikom obvineným z objednávky vrážd. Údajne spolupracoval so sátorovcami. Je podľa vás ojedinelým prípadom slovenského politika, ktorý si mafiánov objednal na vraždu alebo by sme ich našli viac?
Dobrá otázka, úprimne ale na ňu neviem odpovedať. Verím alebo skôr dúfam, že je iba ojedinelým prípadom. Zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že by takýchto politikov bolo viac. Ak Františka Doru odsúdia, snáď bude prvým a posledným aktívnym politikom na Slovensku, ktorý si objednal vraždu.
Bývalý minister spravodlivosti Gábor Gál sa stretával napríklad s Františkom Dorom. Hovorí sa ale aj o iných členoch podsvetia. Viete si predstaviť, že by mafia z juhu Slovenska mala krytie na najvyšších miestach?
Bohužiaľ, áno. Je to celkom možné. Okres Galanta bol dlhodobo regiónom, v ktorom mali sátorovci vynikajúce konexie. Dokonca jedným z najlepších priateľov bossa Lajosa Sátora bol v 90. rokoch šéf kriminálnej polície v Galante. Podozrenia na to, že mafiu na juhu kryli aj na najvyšších miestach, sa zdajú preto dôvodné. Oficiálne to však zatiaľ nie je preukázané.
Ako momentálne funguje organizovaný zločin na juhu Slovenska?
Určite je situácia lepšia ako za čias sátorovcov. Verím, že zločinci tejto kategórie už v drvivej väčšine nie sú na slobode. Situácia na juhu je už rozhodne pokojnejšia, ale to neznamená, že by tu žiadni zločinci neboli. Občas sa objavia aj takí menší hráči – skupiny, ktoré sú v porovnaní s predošlým organizovaným zločinom výrazne menšie.
Napríklad, polícia v poslednom čase aj v oblasti Dunajskej Stredy zatkla viacero menších skupín páchajúcich drogovú trestnú činnosť. To sú však výnimky. Zločin na Slovensku sa zväčša transformoval do ekonomickej podoby.
Násilná mafia z 90. rokov je teda preč a nahradili ju takzvané „biele goliere“. Ktorý druh organizovaného zločinu považujete za nebezpečnejší?
To, že sa zločinci ilegálnym spôsobom dostávali k obrovským peniazom, bolo zlé v 90. rokoch, a je to zlé aj teraz. Tá brutalita už z ulíc síce zmizla, čo je veľmi dobré, ale na druhej strane páchatelia ekonomickej trestnej činnosti dokážu zbohatnúť oveľa viac ako násilní mafiáni z minulosti.
Novodobí zločinci sa poučili z kriminálnej histórie a poznajú spôsoby, akými možno „vyprať špinavé peniaze“ v takých rozmeroch, o akých sa bývalým mafiánom ani nesnívalo. Dnešní zločinci nekradnú priamo z vreciek ľudí prostredníctvom výpalného, ale sprostredkovane z našej spoločnej kasy.
