Čerstvý absolvent Lekárskej univerzity v Bratislave Samuel Vitko prezradil, ako študenti medicíny zvládali pandémiu koronavírusu aj kedy si začal uvedomovať svoju smrteľnosť.
„Raz sme mali počas nočnej dve dobodania alebo sme mali ženu, čo skočila pod vlak, ktorú priviezli vrtuľníkom. Potom priviezli napríklad pána, ktorý sa pokúsil o samovraždu a prišiel s priestrelom hlavy a podobne,“ popisuje zážitky Samuel Vitko zo stáže v americkej nemocnici, kde sa učia aj medici z Harvardu.
Samo len prednedávnom dokončil Lekársku fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, no už počas štúdia zažil viac, ako si mnohí z nás vedia predstaviť. Pri štúdiu medicíny si totiž človek začne uvedomovať, aký je život krehký a že aj mladý človek môže zomrieť zo dňa na deň.
Z tej ľudskej stránky bolo veľmi náročné postupne sa vyrovnať s vlastnou smrteľnosťou. Týka sa naozaj každého z nás a nikto nevie, čo ho čaká zajtra.
- Čo je na štúdiu medicíny najťažšie
- Akých ľudí vidia medici na pitevnom stole
- Prečo veľa medikov berie počas štúdia lieky na upokojenie
- Pri čom si začal uvedomovať, že každý môže zomrieť zo dňa na deň
- Ako vyzerá stáž v nemocnici, kde sa učia medici z Harvardu
- Čo by si slovenské zdravotníctvo malo odniesť z toho amerického, a čo v USA vôbec nefunguje
Ukončil si všeobecné lekárstvo. Zameriaval si sa na nejakú konkrétnu oblasť?Všetci medici sme končili jeden hromadný študijný odbor všeobecné lekárstvo, ale počas štúdia ma zaujímala detská kardiochirurgia. To bolo čisto z mojej iniciatívy, teda ako mimoškolská aktivita.
A teraz budeš musieť na to robiť atestácie?
Áno, všetci, čo sme ukončili medicínu po 6 rokoch, sme si museli nájsť pracovné miesto na rôznych oddeleniach a teraz absolvujeme špecializačnú prípravu. Napríklad, ja teraz začínam od augusta pracovať na detskom urgentnom príjme, tam by mala špecializačná príprava trvať práve päť rokov.
Ako mladý lekár môžeš ísť rovno na urgent?
Špecializačná príprava zahŕňa cirkuláciu po rôznych oddeleniach. Ja začínam na detskej klinike, kde budem dva roky. Až po čase, keď získam sebavedomie a môj nadriadený uzná, že som pripravený, začnem pomaly slúžiť aj na urgente.
Lebo na urgente je to asi dosť „hardcore“, nie?
To určite áno. Tam sa človek naozaj stretne s čímkoľvek.
Boli aj noci, kedy sme operovali „tri čísla“ do štvrtej do rána a ja som šiel o siedmej do školy.
Už si niekedy slúžil na urgente?
Akurát v Amerike, kde som bol na stáži a trávil tam dobrovoľne nočnú službu s lekárom, čo mal nadomnou supervíziu. Popri škole som posledné dva roky brigádoval ako asistent ústavnej pohotovostnej služby - v preklade na chirurgickom oddelení ako asistent lekára, ktorý nebol priamo prítomný na centrálnom príjme. Inak sme riešili každý chirurgický prípad, ktorý prišiel na príjem.
Bolo to náročné?
Svojím spôsobom áno. Boli služby, kedy sa nič nedialo a v pohode som spal celú noc. Ale boli aj noci, kedy sme operovali „tri čísla“ do štvrtej do rána a ja som šiel o siedmej do školy.
Čo teda bolo najťažšie na škole?
Čo sa týka študijnej časti, určite bolo najťažšie zvládať tlak, ktorý bol na nás vyvíjaný, najmä počas skúškového obdobia. Je to spojené šesťročné štúdium, teda nemáš žiadny „checkpoint“, ako je to pri dvojstupňovom štúdiu.
Tiež boli náročné predmety, ktoré na seba nadväzovali - musíš mať uzavretý jeden predmet, aby si mohol vôbec začať robiť ďalší. Čiže skúšky sú načasované tak, že pokiaľ z toho vypadneš, je náročné sa do kolobehu vrátiť naspäť.
Z tej ľudskej stránky bolo veľmi náročné postupne sa vyrovnať s vlastnou smrteľnosťou – v podstate už od prvého ročníka, odkedy sme mali anatómiu a prvýkrát sme sa stretli s mŕtvym ľudským telom.
Musel som sa naučiť vyrovnávať sa s vlastnou smrteľnosťou a zraniteľnosťou a najmä so smrteľnosťou a zraniteľnosťou svojich blízkych.
Pri akej príležitosti si si to začal uvedomovať?
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Čo Sama najviac prekvapilo v pitevni
- Aké bizarné prípady museli riešiť na urgente v Amerike
- Čo je na americkom zdravotníctve najsmutnejšie
- Ako pomáhal pri boji s koronavírusom
