Nacisti po víťaznej vojne nepočítali s existenciou vojnovej Slovenskej republiky ani národa. Prečo sa im Slováci zapredali?

Dejiny by nám mali pomôcť pochopiť, ako sa poučiť z vlastných chýb a robiť veci lepšie. Vojnová Slovenská republika, ktorá existovala počas druhej svetovej vojny, bola rozhodne jeden z príkladov, z ktorých sme sa mali poučiť. Štát, ktorý Slovákov ťahal dole vodou k nacistom, štát, ktorý nechal vraždiť svojich vlastných obyvateľov bez akéhokoľvek nátlaku, ale aj štát, ktorý nemal v predstavách nacistického Nemecka vôbec budúcnosť.

Napriek tomu všetkému ho dokonca aj niektorí súčasní politici z extrémistickej ĽSNS či verejné osobnosti každý rok o takomto čase ospevujú a vykrikujú pozdravy ako keby si z dejepisu vôbec nepamätali, ako to s tou druhou svetovou vojnou vlastne skončilo. Jeden odsúdený za rasistické reči v rádiu, ďalší obžalovaný za propagovanie ideológie, ktorá smeruje k potláčaniu základných práv a slobôd či hlása nenávisť. Nepripúšťajú, že vojnová Slovenská republika bola čiernou dierou našich dejín. V tomto článku si môžeš prečítať prečo to tak bolo.

Slovenský štát, známy aj ako vojnová Slovenská republika, bol vyhlásený 14.3.1939, teda pred 81 rokmi. Na jeho čele stál ako prezident kontroverzný rímskokatolícky farár Jozef Tiso, s Vojtechom Tukom a Alexandrom Machom po boku. K vyhláseniu samostatného štátu prišlo po návrate Jozefa Tisa zo stretnutia s Hitlerom v Berlíne a po hlasovaní poslancov na mimoriadnej schôdzi Slovenského snemu. 

Zrod Slovenskej republiky. Naozaj štátu?

Vojnová Slovenská republika sa zrodila v hlbokej európskej ale najmä československej politickej a morálnej kríze. Nacisti v Európe boli stále silnejší a spojenci z prvej svetovej vojny Francúzsko, Veľká Británia a Sovietsky zväz nás na Mníchovskej konferencii hodili cez palubu. Československo sa totiž na tejto konferencii vôbec nezúčastnilo, rovnako ako sa nezúčastnilo ďalšej diskusie o svojom osude vo Viedni.  Ľudia sa báli, nevedeli, čo s nimi bude. „A ako vždy, pri takýchto krízach posilňujú najmä extrémne sily,“ hovorí historik Ivan Kamenec z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied.  

Slovenský štát v tom čase nevznikol ako prirodzený výsledok národnopolitických emancipačných snáh Slovákov, ale ako vedľajší produkt nacistickej agresie voči Československu.

Na Slovensku v čase Československej prvej republiky neexistovala podľa Ivana Kamenca žiadna politická sila, ktorá požadovala vlastný štát. Bolo tu len silné autonomistické hnutie, ktoré chcelo autonómiu v rámci Československa.  To využil Hitler, ktorý síce o Slovensku veľmi nevedel, ale chcel Čechy a Moravu, tak začal hrať "slovenskou kartou". To znamená čakať, kým sa ČSR rozpadne zvnútra a Slovensko sa bez akejkoľvek agresie odtrhne samo. Pozval si teda Tisa na pohovor do Berlína.

„Slovenský štát v tom čase nevznikol ako prirodzený výsledok národnopolitických emancipačných snáh Slovákov, ale ako vedľajší produkt nacistickej agresie voči Československu. Charakter Slovenského štátu nie je v tom za akých okolností vznikol, ale aký režim vytvoril. Vznikol s režimom, ktorý mal autoritatívno-totalitný charakter s výraznými fašistickými prvkami,“ vysvetľuje historik Kamenec, s tým, že dodáva, že najsmutnejšie na tom je, že štátna samostatnosť sa povýšila nad faktor demokracie či rovnosti občanov.

Aby sa nepovedalo, že vznik štátu neprebehol podľa „kostolného poriadku“, všemohúca strana HSĽS zvolala narýchlo v aule Univerzity Komenského Slovenský snem (teda niečo ako parlament) a namiesto diskusie a hlasovania len všetci zborovo zaspievali slovenskú hymnu a nový štát bol upečený.

„V skutočnosti Slovenský štát nebol slovenský ani štát - lebo usporiadanie štát neexistuje. Existuje monarchia alebo republika a slovenský bol tiež asi tak, že za pár dní bola podpísaná zmluva, podľa ktorej si tu nikto bez Nemcov nemohol ani prd,“ opisuje kostrbatý vznik Slovenského štátu učiteľ dejepisu Juraj Jeleň.

Vzorový štát

Keď sa dopili všetky oslavné borovičky pri príležitosti vzniku nového Slovenského štátu, prišla na rad krutá realita. Slovenský štát totiž nebol tak samostatný a už vôbec nie slobodný, ako si možno niektorí jeho predstavitelia  zo začiatku mysleli.