Hovorí sa im obchodované ženy. Predávajú ich do zahraničia na prostitúciu a nútené sobáše. Tri z nich nám povedali svoje príbehy. Dnes hľadajú nový život vo Svidníku.
Začiatkom februára je vo Svidníku sychravo. Prechádzam hlavnou ulicou, hľadám sociálne zariadenie pre ženy. Tip mám od svidníckej primátorky Marcely Ivančovej.
Na bulvári v pondelok dopoludnia veľa ľudí nie je. Naľavo obrovská socialistická budova mestského úradu a polície, za ňou je malé obchodné stredisko. Hneď za úradom odbočím doprava medzi bytovky, potom popri kostole doľava do zástavby rodinných domov.
„Sú tam dievčatá s naozaj smutným príbehmi,“ povedala mi pred pol rokom primátorka, keď som na magistráte riešil kauzu svidníckych šičiek zneužívaných talianskym majiteľom fabriky.
-
Ako a kde funguje obchodovanie so ženami na prostitúciu a nútené sobáše
-
Prečo sa pasáci a zločinci zameriavajú na dievčatá z detských domovov na východe Slovenska
-
Aké boli príbehy troch mladých rómskych dievčat zo sociálneho zariadenia vo Svidníku
-
Na koľko odsúdili ich pasákov a kupliarov
-
Koľko sú v Anglicku ochotní za tehotnú ženu zaplatiť Pakistanci a Indovia
To ešte netuším, že aj v druhom svidníckom príbehu budú hrať tragickú úlohu Taliani a znova pôjde o zneužívanie žien. Ale oveľa drsnejším spôsobom.
Sociálne zariadenie vo Svidníku je plný smutných príbehov zneužívaných žien
Johana (25)
Narodila sa vo Vranove. Nepoznala mamu ani otca. Od troch rokov vyrastala vo Veľkých Kapušanoch. V najväčšom detskom domove na Slovensku. Odišla odtiaľ keď mala 19.
„Na Kapušany nespomínam dobre. Nenašla som tam veľa pochopenia. Skôr poníženie. Necítila som žiadnu podporu vychovávateľov. Mali také rôzne reči. Že ak vyjdem z domova, budem musieť žobrať a tak,“ nesmelo začína rozhovor mladá, útla Rómka s jemnými črtami tváre.
Má na sebe športové topánky biele nohavice, bielu mikinu a tenkú červenú perovú vetrovku bez rukávov.
Johana má život ešte pred sebou, ale prežila toho už dosť
Ľudia hovoria, že to prebolí. Nie, neprebolí. Musíte sa s tým naučiť žiť. Len dúfam, že pôjdem do neba. Verím, že som na dobrej ceste.
Očnému kontaktu sa vyhýba, rukami si tuho stíska kolená, pozerá do zeme. Občas rýchlo zamieša kávu a cez stôl pozrie na vedúcu. Hovorí potichu, no zrozumiteľne. Bezchybnou slovenčinou.
„Bývala som potom v Prešove v zariadení ‚Domov na polceste‘. Z detského domova som chcela čo najskôr odísť. Užívať si život. Ale cítila som sa ako odpad. Ako keby ma vyhodili do kontajnera. Na polceste v Prešove som nebola dlho. Po piatich mesiacoch som odišla do zahraničia.“
V Prešove spoznala staršieho muža. A tým sa to začalo
Pýtam sa prečo. Odpovedá, že sa snažila nájsť si prácu, žila iba zo sociálnej dávky. V Prešove skúsila aj hazard, žobranie a alkohol. Že ten život nestál za veľa, ale ju to bavilo, pretože mala svoju komunitu. Partiu. Potom spoznala staršieho muža. Volajme ho Jozef. Ponúkol jej vysnívanú prácu.
„Strašne som chcela pracovať. Zarobiť si a mať niečo svoje. Mať peniaze. Ponúkol mi prácu čašníčky v Taliansku, sľúbil mi dobrý plat. Veľmi som sa tešila. Akonáhle sme prišli do Talianska, zistila som, že všetko je klamstvo," hovorí Johana.
"Hneď za talianskymi hranicami zastavil na benzínke. Povedal, že nemá peniaze a ponúkol ma trom chlapom. Bola som v šoku. Vtedy som si uvedomila, že to bude zlé. Cestovali sme ďalej na juh Talianska. Keď sme prišli do mesta, vysadil ma na ulici a povedal: Toto je tvoja práca,“ vybavuje si traumatické spomienky Johana.
Na ulici bola od rána do večera. Noci trávila po hoteloch, domoch,
bytoch a v autách (Ilustračné foto)
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Ako Johanu roky vykorisťovali v Taliansku na prostitúciu
- Ako sa riešili spory medzi prostitútkami na ulici talianskeho mesta
- Aký trest dostal od súdu muž, ktorý ju predával
- Prečo a za koľko predala Milenu vlastná matka na sobáš
- Ako sa Alica stala v Belgicku prostitútkou a prečo ju predali na sobáš
- Ako sa obchodovanie s ľuďmi podpisuje na psychike zneužitých žien
