Nápad, ako pomôcť nespravodlivo väzneným a utláčaným vznikol už v roku 1961.
Akú silu majú slová? V roku 1961 sa to sám seba opýtal právnik Peter Benenson a ako odpoveď založil Amnesty International, dnes jednu z najväčších ľudskoprávnych organizácií na svete.
Amnesty dokázala vďaka listom solidarity zmeniť už tisíce životov nespravodlivo väznených a utláčaných ľudí a vďaka Maratónu písania listov posunula túto pomoc na nový level.
Maratón je najväčšia ľudskoprávna akcia na svete, ktorej výsledky sú viditeľné okamžite. Už v priebehu akcie sú ľudia prepúšťaní z väzenia a oslobodzovaní od obvinení, nečinné úrady začínajú konať, zlé zákony sa menia alebo rušia. Aj keď nie vo všetkých prípadoch sa Amnesty podarí dosiahnuť úspech, jedno majú vždy spoločné – listy solidarity predstavujú obrovskú podporu pre obete nespravodlivosti a ich blízkych. Sú pre nich nádejou a dôkazom, že na nich svet nezabudol. Tento rok potrebujú tvoju pomoc títo mladí ľudia.
Iránska herečka je väznená za to, že v metre upozornila na práva žien
Video, na ktorom iránska herečka Jasaman Arjani prechádza s odhalenými vlasmi vozňom teheránskeho metra a ostatným cestujúcim ženám rozdáva biele kvety, sa stalo virálnym takmer tak rýchlo ako správa, že ju za tento pokojný aktivizmus zatkli a odsúdili na 16 rokov väzenia.
Jasaman je dnes uväznená v špinavej, preplnenej cele len preto, že verí v právo žien vybrať si, čo budú nosiť a ako chcú žiť. Jej uväznenie je súčasťou širšieho potláčania práv žien bojujúcich proti iránskemu zákonu o nútenom zahaľovaní.
Komunita bojuje za uznanie ekologickej katastrofy
Mladí ľudia z kanadskej oblasti Grassy Narrows bojujú za svoju budúcnosť a zdravie svojej komunity. Pred päťdesiatimi rokmi vypustila neďaleká továreň na celulózu do riečneho systému okolo desať ton toxického odpadu, ale kanadská vláda, ktorá nesie za situáciu zodpovednosť, sa namiesto poskytnutia pomoci snaží problém dlhodobo ututlať.
Akumulácia ortuti v oblasti pritom spôsobila jednu z najväčších zdravotných katastrof v krajine. Ryby, ktoré boli najväčším zdrojom obživy pôvodnej komunity, sa stali nejedlými a dospelí aj deti žijúce v Grassy Narrows trpia vážnymi zdravotnými následkami vrátane mnohých neurologických problémov.
Odsúdili ho bez právnej pomoci
Magai Matiop Ngon sa spolu s rodinou ako 15-ročný ocitol v nebezpečnej situácii, a preto v sebaobrane vystrelil do zeme varovný výstrel. Guľka sa nešťastne odrazila a postrelila jeho bratranca, ktorý neskôr zraneniu podľahol.
Magai nemal pri zatýkaní ani počas prvého pojednávania k dispozícii žiadnu právnu pomoc. Počas procesu sa sudcovi márne snažil vysvetliť, že má iba 15 rokov a zabitie, z ktorého bol obvinený, bolo nehodou. Sudca ho napriek tomu odsúdil na smrť obesením.
Zachránili utečencov, hrozí im za to trest
Vedeli ste, že v Európe sa môžete za záchranu ľudského života dostať do väzenia? Viaceré krajiny EÚ namiesto pomoci a solidarity ľuďom na úteku budujú legislatívne aj hmotné múry, šíria strach a lži a odvážnym dobrovoľníkom a dobrovoľníčkam kladú pod nohy príšerné prekážky.
Príkladom posledného uvedeného je aj situácia, v ktorej sa ocitli Sarah Mardini a Seán Binder. Títo mladí ľudia sa zapojili do dobrovoľníckych záchranárskych prác na ostrove Lesbos, za čo ich dnes grécke úrady trestne stíhajú. Na základe vykonštruovaných obvinení im hrozí až 25 rokov väzenia. Ich jediným zločinom však je, že namiesto ľahostajnosti prejavili ľudskosť ľuďom v ohrození života.
Neprávom obvineného Mexičana musela z väznice vykúpiť rodina
Sluchovo znevýhodnený José Adrián mal iba 14, keď ho cestou domov zo školy napadli policajti. Sotili ho o auto, brutálne zbili, odviedli na policajnú stanicu a mučením nútili k priznaniu. To všetko iba preto, že sa José nič netušiac ocitol na mieste, kde práve prebehla roztržka medzi skupinou mládeže a policajnou hliadkou.
Aby dostali Josého z väzenia, museli jeho rodičia zaplatiť náhradu škody na policajnom aute aj napriek tomu, že ju ich syn nespôsobil. Skutočných páchateľov však polícia nikdy nestíhala, na „nájdenie“ páchateľa im stačilo, že sa na mieste ocitol José, pochádzajúci z chudobnej yucatánskej rodiny.
Netušil, že roznáša drogy
Emil Ostrovko býval energický, starostlivý mladý muž, ktorý rád študoval, čítal a trávil čas so svojou malou sestrou. Aby si privyrobil, našiel si popri strednej škole brigádu – začal pracovať ako kuriér pre e-shop, údajne predávajúci legálne tabakové zmesi.
Keď vtedy len 17-ročného Emila o pár týždňov neskôr zadržala polícia, zistil, že ho zamestnávateľ oklamal. Po mesiacoch vo väzbe ho za distribúciu drog odsúdili na 8 rokov väzenia. O jeho zamestnávateľa či kolegov sa pritom polícia ani prokuratúra nezaujímali.
