Debutant Jan P. Matuszynski predstavuje nekonvenčný pohľad na životopisný filmový žáner.
Poľská životopisná dráma o maliarovi, o ktorom ste snáď aj počuli a jeho obrazy možno poznáte (obdivne sa o ňom vyjadroval napríklad aj H. R. Giger). Posledná rodina patrí k tým nenápadným filmom, ktoré sa vynoria zdanlivo odnikiaľ, ale dokonale vás zasiahnu a emocionálne vyžmýkajú. Debutová (!) snímka mladého Jana P. Matuszynského otvára pozoruhodnú kroniku jednej nevšednej rodiny, zároveň však sofistikovane nabúrava zažité schémy o životopisných drámach.
Maliar Zdzisław Beksiński (Andrzej Seweryn) sa preslávil ako tvorca temných, surreálne-dystopických výjavov (hoci on sám ich ako temné často nevnímal). V malom byte varšavského paneláku žije so svojou manželkou Zofiou (Aleksandra Konieczna), jej matkou a svojou matkou. A občas k nim skočí na návštevu ich depresívny a neurotický syn Tomek (Dawid Ogrodnik). Počas filmu sledujeme ako sa život ústrednej trojice (rodičia a syn) mení, respektíve nemení, a aké dramatické okamihy so sebou prináša. Rodina Beksińských síce rozhodne nepatrí medzi tie najšťastnejšie, ale napriek tomu z nej vyžaruje spolupatričnosť a snaha pomáhať jeden druhému.
Zdzisław Beksiński je jedným z mojich obľúbených maliarov, hoci sa priznám, že som ho doteraz vnímal hlavne skrz jeho sugestívne obrazy a o jeho živote som vedel veľmi málo. O to silnejšie na mňa však Posledná rodina pôsobila. Každý z vás už určite videl nejaký ten životopisný film, možno by ste aj vedeli vymenovať na základe akých vzorcov sa väčšina podobných snímok nakrúca. Ako som naznačil vyššie, Matuszynského dielo síce spadá do tohto žánru, ide však proti zažitým konvenciám a klišé.
Zobrazuje nám peripetie a trápenie členov rodiny v priebehu desiatok rokov. Aj rodičia aj syn - každý je svojím spôsobom prekliaty. Nešťastná matka, veľmi prežívajúca nie príliš vyberané spôsoby svojho syna, Zdzisław posadnutý zaznamenávaním okolia prostredníctvom obrazov či videokamery, no a samotný Tomek, ktorý sa aj napriek psychickým problémom dokáže vypracovať na obľúbeného rozhlasového moderátora a významného hudobného žurnalistu. Celý film je značne depresívny a pôsobí až nepríjemne klaustrofobickým dojmom. Skoro po celú dobu stopáže sa nachádzame v tiesnivých priestoroch panelákového bytu. A všade naokolo šedivosť a monotónnosť postupne umierajúceho komunizmu.
Herecké výkony sú špičkové. Vyzdvihnúť treba najmä ústredného Andrzeja Seweryna, ale mňa zaujal najmä Dawid Ogrodnik ako Tomek. Podľa tejto snímky muselo ísť naozaj o zvláštneho a psychicky veľmi nestáleho človeka, s ktorým sa dalo len veľmi ťažko vychádzať (nieto ešte žiť). A (nielen) jeho smutný osud sa ma silno emocionálne dotkol. Svojím spôsobom sa dá povedať, že Posledná rodina by mohla byť o akejkoľvek inej rodine potýkajúcej sa s nešťastím a zlým osudom. Je pravdou, že režisér sa na Beksińského obrazy, resp. ich genézu príliš nezameriava. Ponúka nám však jedinečný pohľad na miesto, z ktorého tieto mrazivé maľby vznikli. Inšpiráciu maliar čerpal priamo zo svojho života a z udalostí a ľudí okolo seba. Veľmi ma tiež potešil občasný zmysel pre humor - suchý, cynický a temný, skrátka taký ako život sám.
Posledná rodina je zdrvujúcim zážitkom. Kvalitný film pre náročnejších v najlepšom slova zmysle. Ide o pomaly, dôsledne vyrozprávaný príbeh. Precízne zrežírované dielo, skutočný realizmus bez príkras so všetkými jeho temnými stránkami, ako aj o zobrazenie neustálej snahy o hľadaní životného šťastia. Trpezlivých divákov pohltí a nedá im vydýchnuť. Navyše: záver je doslova a dopísmena brutálny a spôsobí, že Posledná rodina vo vás bude doznievať ešte poriadne dlho. 9/10
