Strhujúca rekonštrukcia jednej obrovskej tragédie.
Keď v roku 2011 nórsky extrémistický pravičiar Anders Behring Brejvik behom jedného dňa zaútočil na parlament a detský tábor ľavicovej strany, bol to pre celý civilizovaný svet obrovský šok. O život prišlo 77 civilistov (väčšinou detí) a opäť sa rozpútala diskusia o terorizme. Tentoraz na európskom kontinente.
Sedem rokov od tejto tragickej udalosti sa dočkávame jej prvej filmovej rekonštrukcie. A veľmi originálne a pôsobivo poňatej.
Celý počin sa odohráva v reálnom čase a navyše bez strihu. Na tragédiu pozeráme (v jednom neprerušovanom zábere) očami dievčiny, reprezentujúcej fiktívneho účastníka udalostí. Scenár vznikol na základe výpovedí tých, ktorí prežili.
Cieľom tvorcov bolo, aby sme sa na tieto udalosti pozreli nezúčastnene bez nejakého spoločenského komentára. A ako im táto snaha vyšla?
Keby som mal film Utøya, 22. júl označiť jedným slovom, tak by to bolo zdrvujúci. Po náladovom úvode, v ktorom sledujeme niekoľko minút obyčajný deň v tábore, zrazu vypukne peklo.
Strach, chaos a nevedomosť sú na diváka prenášané viac než intenzívne a skutočne sa darí budiť dojem, že sme na mieste.
Následkom toho ide o dielo, ktoré nie je jednoduché sledovať. Je to nesmierne smutný, depresívny a vo svojej podstate strašideľný film.
Keď sa tvorcom podarí vyvolať podobný dojem, tak je úplne jedno, či má film pár hluchých miest, kde sa napätie a emočný dopad trochu strácajú. Pretože o chvíľu príde scéna alebo moment, ktoré zarazia do sedačky a po celom tele bude cítiť zimomriavky a vo vnútri smútok.
Chybu však urobíte, ak budete očakávať doslovnosť a vizuálne krvavý masaker. Režisér na to ide minimalistickejšie, no o to krutejšie. Aj napriek strašidelným výjavom ide hlavne o to, čo nevidíte. Útočníka až na pár sekúnd nezahliadnete a napätie je vyvolávané skrz zvuk.
Je možno trochu škoda, že kvôli prísnemu konceptu sa režisér Erik Poppe ukrátil o možnosť ukázať viac. Sústredenie na hlavnú hrdinku nedáva možnosti ukázať masaker v celej svojej hrôze. Ale možno je to tak lepšie, pretože niektoré pasáže už v tomto podaní nedostanete z hlavy na dlhší čas.
Ide o zážitkový film podobne ako Dunkirk alebo rekonštrukcie z dielne Paula Greengrassa (ktorý o tejto udalosti pripravuje konkurenčný projekt). Vzhľadom na to je nevyhnutnosť ho pre plné precítenie vidieť v kine. Na obrazovke mimo prítmia kinosály logicky nebude fungovať tak dobre.
Husársky kúsok sa podaril aj pri obsadení. Debutantka Andrea Bertzen bolo trefou do čierneho. Je mimoriadne sympatická a veľmi náročný prerod svojej postavy zvládla na jednotku.
Pochopiteľne je na plátne celý čas a emocionálne prepojenie s divákom je takmer okamžité. Z jej pohľadov cítiť zúfalstvo a z každej vety strach. Dúfam, že ju bude čakať zaujímavá kariéra.
S filmom bude možno spojená kontroverzia v rámci toho, že sa snažia ryžovať na smrti nevinných ľudí a či nie je na zobrazenie udalostí príliš skoro. Tvorcovia si to však evidentne uvedomujú a z výsledku necítiť žiadny kalkul. Ide hlavne o nesmierne silnú výpoveď a memento vecí, ktoré by sa diať nemali.
Utøya, 22. júl je projektom, ktorý by ste mali všetci vidieť, aj napriek tomu, že v mnohých vás nevyvolá príjemne pocity.
Snímka pôsobí nesmierne depresívne a útočí na zmysly. Ja osobne som z tohto zážitku odpálený ešte dlhé mesiace po projekcii a slzy sa mi od začiatku útoku darilo zastaviť veľmi ojedinele.
Ten film nie je dokonalý. Aj napriek tomu však vytasím plné hodnotenie. Kvôli filmárskej odvahe aj pamiatke obetí si to zaslúži. 10/10 a bodíky si môžete odpočítavať podľa chuti. Vnímanie podobných projektov je totiž veľmi subjektívne.
P.S. Ak túto recenziu náhodou číta nejaký blbec človek, ktorý si návštevu kina zvykne krátiť rozprávaním a vyrušovaním, tak ho poprosíme aby tentokrát radšej ostal doma alebo si vybehol na pivo.
