Cesta vlakom zo západu Ruska na východ je snom každého cestovateľa. Prečítaj si, čo všetko som zažil počas druhej polovici putovania.
V predchádzajúcej časti sme sa po troch dňoch dostali vlakom do Irkutska. Tak ďaleko od všetkého, že najbližším väčším mestom je už len mongolský Ulánbátar. A čo viac, vonku je ešte aj pomerne sychravo. Kvapká, obloha je posiata hustými mrakmi a len sem-tam sa objaví priamy slnečný svit. Na preskúmanie mesta máme k dispozícii len jeden deň.
Vychádzam von, no od miestnych sa s mojimi parťákmi výrazne odlišujeme. Ľudia nosia bundy, čapice a dlhé nohavice. My sme nahodení skôr do leta, akoby sme prišli na Bajkal do dovolenkového rezortu. A tak prechádzame rozkopanými ulicami. Nie sú pokryté len hlbokými výtlkmi, ale aj chodníky sú plné dier a mlák. A to úplne všade. A čo viac, aj sem sa dostal trend zakrývania polorozpadnutých a opustených budov veľkorozmernými plagátmi.
-
Ako vyzerá bežné sibírske mesto, v našom prípade Irkutsk
-
Priblížime ti druhú triedu (kupé) v ruských vlakoch
-
Ako to vyzerá, keď ti už „šibe“ z príliš veľa času stráveného vo vlaku
-
Pozri sa na koniec, resp. začiatok Transsibírskej magistrály vo Vladivostoku
-
Predstavíme ti ruský vidiek ďaleko na východe
Po ceste bočnými uličkami smerujeme do centra. To tvorí veľké a otvorené námestie, v strede ktorého sa rozprestiera park, kde ešte ráno bola akási slávnosť. Je však poobede a po zhromaždení takmer ani stopy. Fotíme, obzeráme a kocháme sa. Na jednej z najväčších budov v zornom poli priam „svieti“ nápis „Banka ZSSR“. Úplne zapadá do panorámy mesta. To vyzerá akoby sa zaseklo na konci osemdesiatych rokov. A práve preto má svoje jedinečné „sovietske čaro“ ako väčšina ruských miest.
Pohľad na jednu z dominánt námestia - Banku Zväzu sovietskych socialistických republík
Keď sa blížime k rieke na severe, opäť sa nám potvrdzuje jedna vec. A to fakt, že Rusi sa o svoje pamätníky starajú veľmi dobre. Hoci je vonku škaredo, stojíme pred večným ohňom vyzdobeným najrôznejšími kyticami, nápismi a trikolórami. Dvaja pracovníci v tomto nečase upravujú chodníky navôkol. V pozadí sú už len schody a za nimi voda. Akoby nestačilo, studený vietor nám ešte viac ovieva naše chabo odeté telá a v diaľke sa blíži veľký lejak.
Naša cesta Transsibírskou magistrálou pokračuje. V prvej časti sme písali o polovici trasy zvýraznenej červenou farbou. Teraz sa budeme sústrediť na modrú.
Trať prekonáva 8 časových pásiem
Vlaky prechádzajú 87 mestami a 16 riekami
5. deň - jazda popri hlbokom a starom Bajkale
„Tak a je to tu, druhá polovica cesty čaká na svoje zdolanie!“ škodoradostne pripomínam mojej partičke. Vstávame ťažko, je niečo po siedmej a stále sme rozladení. Všetky časti tela mi dávajú na známosť, že sa ešte stále riadim stredoeurópskym časom. A k tomu všetkému začínam akosi pokašliavať.
Železničný harmonogram je však neúprosný. Berieme kufre a vydávame sa na pochod na druhý breh rieky k stanici. Všímame si, že bezbariérovosť je v Rusku, alebo teda aspoň ďalej na východ, veľmi exotickým pojmom. Všade sú prekážky, hrbole, výtlky a kôpky rôznych materiálov.
Prechádzame cez obrubníky, jamy, múry, či cez polmetrové prepadliny v chodníkoch. Po hodine riadnej rannej rozcvičky konečne vstupujeme do hlavnej budovy stanice. Na naše počudovanie tu nie je žiadna kontrola batožiny a ani nás nikto neprehliada žiadnym detektorom. V mixe národností sledujeme staručkú elektronickú informačnú tabuľu a čakáme na náš druhý vlak.
Tentokrát sme obdržali aj známe periodiká Ruská gazeta a Argumenty a fakty
Ideme vlakom číslom osem, ktorý neštartuje z Moskvy, ale z Novosibirska, tretieho najväčšieho ruského mesta. Vchádzame na nástupište, teda len jednu z množstva betónových plôch, a netrpezlivo čakáme na ďalšie niekoľkodňové dobrodružstvo. Vlak prichádza a stúpa adrenalín. Do čoho to zasa vlezieme?
Na naše prekvapenie nás víta len jedna sprievodkyňa. Je maličká a má výraznú ofinu. Vyzerá milo. Kontroluje pasy a lístky, púšťa nás dnu. Jeden, dva, tri, štyri,... naše kupé je až predposledné. Máme prichystané obliečky a pri vstupe nás oslepuje ostré slnko prenikajúce do miestnosti cez veľké okno.
Usádzame sa, keď tu opäť prichádza naša vlakvedúca. „Tu nikto nie je? Štvrtý pasažier neprišiel?“ pýta sa nás. „Nie, nikto, len my,“ odpovedáme jej s miernym preľaknutím. A to preto, lebo štvrté miesto sme si kúpili tiež my. Dôvod bol jednoduchý. Nechceli sme, aby sme v uzavretom kupé mali cudziu spoločnosť. Jednoducho, chceme tri dni cesty v našom malom svete a nie sa o priestor deliť s niekým ďalším. Toľko k nášmu oklamaniu systému. Našťastie, až do konca trasy sa nám táto finta vyplatila a nikto sa nepridal.
Prvý deň pred nami. Jeho vrcholom má byť cesta popri Bajkale. Najhlbšie a najstaršie jazero sveta je veľkým lákadlom. Pôvodne sme si do jeho vôd chceli ísť omočiť nohy, ale neprialo nám počasie. Tak nám zostal aspoň pohľad z okna vlaku. Po pomalej jazde sme sa zrazu vynorili z hlbín lesa a pred nami sa zjavila obrovská masa vody.
Pohľad na Bajkal je nádherný a jednoznačne potvrdzuje jeho majestátnosť
Železničná trať prechádza po brehu a poskytuje jedny z najkrajších pohľadov, aké počas celej trasy možno vidieť. Jazero je tak veľké, že pri pohľade na sever nevidieť jeho koniec a pripomína more. Len pre zaujímavosť, najväčším jazerom na svete je Kaspické more. To ma vždy fascinovalo, kto toto vymyslel. Z okna vidíme novšie i staršie budovy, člnky, loďky i móla. Sem-tam sa mihne aj hotel. Ideálna dovolenka v tejto časti sveta.
6. deň - vlaková kríza je na svojom vrchole
Ďalší deň sa dávam do reči s ľuďmi z vedľajšieho kupé. Štvorčlenná rodina s deťmi, kdesi z južných končín Uralu. Tiež idú do Vladivostoku a ešte aj prvýkrát ako my. Otec, asi okolo tridsiatky, je zdravo zhovorčivý a tak štartujeme prvé kolo našich debát.
„A akým jazykom hovoríte, lebo veľa slov rozumiem a potom zasa nič,“ už klasická otázka počas našej cesty. Za tri dni preberieme napríklad aj vojenskú prehliadku, ktorá sa v tom čase konala v Banskej Bystrici pri príležitosti výročia Slovenského národného povstania.. „Viete, 3 tanky a dosť,“ hovorím a on sa na to začne spolu s manželkou smiať. „NATO príde a pomôže, všakže,“ odpovedá mi.
Druhá polovica je oproti prvej bohatšia na zaujímavé pohľady z okna
Debatujeme, v kupé jeme, čítame knihy, počúvame hudbu. Máme pred sebou ešte 48 hodín cesty. Slnko zapadá a hodiny stále ubiehajú. Prechod rôznymi časovými pásmami dáva zabrať a pociťujeme prvé problémy so spánkom. Nechce sa nám, ale vôbec. Ani nevieme, či sú naše telá naladené na moskovský čas, nejaký sibírsky alebo na žiadny.
Sme plní energie, no v idúcom vlaku sa toho veľa robiť nedá. A tak som prežil svoju najhoršiu noc vo vlaku. Bez spánku. Ležal som, neustále sa otáčal a snažil prižmúriť oči. Avšak, nedalo sa.
Asi takto nejako vyzerá vidiek na vo východnej polovici Ruskej federácie
Moje biologické hodinky boli totálne rozbité a tak som potiahol „šichtu“ bez spánku na vyše 24 hodín. Aspoň som si mohol vychutnať východ Slnka nad nekonečnou ruskou krajinou za skorého rána.
7. deň - Príchod do bývalého uzavretého mesta
A je to tu. Odbíjajú posledné hodiny našej cesty Transsibírskou magistrálou a my z okna konečne pozorujeme odlišnú scenériu. Rozsiahle, chladné a navlas rovnaké lesy i stepy Sibíri vystriedalo teplé podnebie. Dorazili sme na územie Židovskej autonómnej oblasti. Jej centrom je mesto Birobidžan. Zaujímavý región, o ktorom sa dočítaš viacej v odkaze nižšie.
Následne náš vlak smeruje už len na juh. Míňame Čínu, prechádzame Chabarovskom a čoskoro sa pri pohľade z okna zjavuje more. Sú to vody Tichého oceána. V poslednej etape cesty vedie železnica po pobreží. Pozorujeme ľudí opaľujúcich sa pri vode. Neprišla nám tak čistá ako napríklad v Chorvátsku.
O niekoľko hodín vchádzame do Vladivostoku a rútime sa pomedzi obytné domy smerom do cieľovej stanice. Nachádza sa takmer na konci mesta.
Celý vagón sa balí, vyťahuje kufre a stavia sa do uličky. Kontrolujeme všetky kúty kupé a lúčime sa s ním. Vlak pribrzďuje a zastavuje. Sprievodkyňa Oleksandra nám otvára dvere a želá nám pekný zvyšok dňa. Zároveň sa lúčim aj s cestujúcimi, s ktorými sme posledné dni často debatovali.
Železničná stanica vo Vladivostoku
Nikdy sa už neuvidíme, ale naše krátke stretnutie ukázalo a prezradilo čo to o živote na Slovensku alebo v Rusku. Vonku panuje počasie ako v lete v Bratislave pri Dunaji. Fúka vietor, je teplo a bez obláčika. Stanica je plná ľudí, no predtým ako odídeme, sa chceme ešte odfotiť s kilometrovníkom ukazujúcim vzdialenosť trasy od Moskvy. Nech máme dôkaz. Vedľa neho sa nachádza aj lokomotíva a pamätník vzdávajúci hold všetkým, ktorí sa pričinili o vznik tejto legendárnej železničnej trate.
Prichádzame k frekventovanej ceste, všade je veľmi veľa áut. Kolóna až kam človek dovidí a v nej aj autobusy, kamióny či nákladiaky. Zisťujeme, že najlepším dopravným prostriedkom sú tu asi vlastné nohy. Ani električky nestoja za veľa. Sú veľmi staré a v tomto teple sa tlačiť v neklimatizovanom priestore s desiatkami ľudí a ešte s našimi kuframi. Tak to teda nie. Našťastie je naše ubytovanie len asi kilometer od stanice.
Všímame si, že v meste je veľa Aziatov. Väčšinou sú to návštevníci a turisti, či už z Kórejskej republiky, Číny alebo z Japonska. Všetky spomenuté krajiny sú totižto neďaleko a sú letecky prepojené. Druhým najčastejším jazykom po ruštine sú práve jazyky obyvateľov týchto ázijských krajín. Najlepšie však človek pred cestou do Ruska urobí, ak sa naučí po rusky. Keď nie na dobrej úrovni, tak aspoň základy.
S angličtinou tu totižto nepochodí. Problémy s ňou mali aj mladšie ročníky, o dospelom obyvateľstve ani nehovoriac. Po niekoľkých desiatkach minút úspešne nachádzame náš hotel a ideme sa ubytovať. Ležiac konečne v posteli, ktorá sa nehýbe, nehrkoce a všade naokolo nie je hluk. Nádhera! O niekoľko dní sme si naplánovali ešte jedno mimoriadne zaujímavé dobrodružstvo.
> Vladivostok bol kedy uzavretým mestom a cudzinci do neho nesmeli vstúpiť
> Rusko má na východe geopolitický problém. Má tu veľmi málo obyvateľov
> Na ruských staniciach takmer vždy podstúpiš bezpečnostnú prehliadku
