John Collins bol vysoko organizovaný sériový vrah, ktorý sa skrýval za svoju charizmatickú tvár.
John Norman Collins je presne tým sériovým vrahom, ktorý ťa zmätie svojou okázalou charizmou, uhladeným zovňajškom a nadpriemerným intelektom. Po dokončení univerzity na neho čakal úspešný život inžiniera, no ešte predtým podľahol svojim zvráteným sadistickým fantáziám, ktoré ho priviedli až k prvej vražde.
Aj napriek výbornému prospechu a štatútu zodpovedného študenta bolo o Collinsovi známe, že tu a tam niečo ukradne. Nikto tomu neprikladal veľký význam. Nejedenkrát bol za drobné krádeže aj dolapený. Sadistický sériový vrah v jeho vnútri však odhalený nebol.
Telo identifikovateľné len pomocou zubov
Pri sériových vrahoch býva typické, že s každou ďalšou vraždou sa môže miera brutality zvyšovať, čo je zapríčinené jednak narastajúcim sebavedomím z nedolapenia a taktiež vďaka zvyšujúcej sa tolerancii k dosiahnutiu uspokojenia. Podobne, ako u drog. Na to, aby si dosiahol rovnaký stav ako na začiatku, potrebuješ dávku zvyšovať.
Collins sa týmto štandardom úplne vymykal. Svojej prvej vraždy sa dopustil už ako 20-ročný, ale brutalita, ktorá bola na obeti vykonaná, sa vyšetrovateľom zaryla hlboko do pamäti. Z 19-ročnej študentky Teresy Fleszar zostalo len torzo, ktoré našli na opustenej farme dvaja chlapci. Už pri prvej vražde podľahol Collins tak zvráteným predstavám, že svojej obeti amputoval ruky aj nohy a doslova odrezal tvár. Končatiny neboli už nikdy nájdené.
Z ohavného nálezu boli šokovaní aj súdni patológovia, ktorí následne telo obhliadali. Nezostávalo im nič iné, len vykonať identifikáciu pomocou zubov, keďže všetko ostatné bolo nepoužiteľné. V samotnom torze patológovia narátali približne 30 bodnorezných rán.
Pokročilý stav rozkladu vymazal akékoľvek presvedčivé dôkazy, ktoré by poukázali na sexuálne motivovanú vraždu.
Po detailnom preskúmaní miesta činu vyšetrovatelia zistili, že s telom bolo počas doby, ktorú tam bezvládne ležalo, viackrát hýbané. To dokazovalo, že páchateľ sa na inkriminované miesto opakovane nebojácne vracal, aby svoje dielo naaranžoval do pre neho dokonalej podoby.
Vychladnutie
Po prípade extrémne zmrzačenej 20-ročnej študentky nastalo ticho. Ticho, ktoré trvalo takmer rok, opäť vystriedal ohavný nález. Začiatkom júla 1968 našli robotníci telo 20-ročnej študentky umenia Joan Schell.
Nájdené telo vykazovalo opäť známky brutálneho násilia, no to bolo všetko, čím by mohli vyšetrovatelia tieto dva prípady spojiť. Podľa indícií totiž nič nenasvedčovalo tomu, že by boli obe dievčatá prácou jedného vraha. Po obhliadnutí tela boli objavené zjavné známky znásilnenia, mučenia a narátaných až 37 bodnorezných rán. S končatinami však nebolo hnuté.
Na tele 20-ročnej študentky bolo ale niečo zvláštne. Hoci bola nájdená až po niekoľkých dňoch, spodná časť tela bola pozoruhodne zachovaná, zatiaľ čo vrchná vykazovala pokročilé štádium rozkladu. To naviedlo patológov k myšlienke, že spodná časť tela bola zrejme uložená v chladnom prostredí, zatiaľ čo horná polka bola vystavená prirodzenej teplote.
Po úpenlivom vyšetrovaní narazila polícia na správnu stopu. Od jej spolubývajúcej sa dozvedeli, že v inkriminovaný večer mala namierené do susedného mesta, lenže po tom, čo jej ušiel posledný autobusový spoj, nastúpila do červeno-čierneho Pontiacu s trojčlennou mužskou posádkou. To bolo naposledy, čo ju kamarátka videla.
Aj po extrémnom policajnom nasadení nebola posádka auta aj napriek podrobnému popisu dlho vypátraná. Po dvoch mesiacoch sa tak počet aktívnych policajtov na prípade znížil a zároveň bola v tej dobe objavená ďalšia významná stopa.
Na stanicu náhle prišli dvaja svedkovia, ktorí tvrdili, že zavraždenú videli ešte večer na Emmet Street s mladým mužom, ktorý bol neskôr identifikovaný ako John Collins. John navyše zodpovedal aj popisu vodiča. Uhladený zovňajšok však vyšetrovateľov zmiatol natoľko, že po vypočutí o ňom nevznikli žiadne podozrenia. Collins navyše polícií poskytol dokonalé alibi, keď tvrdil, že celý víkend strávil so svojou matkou na predmestí Detroitu.
