Sonda do legendárneho obdobia Divokého západu.
Divokým západom sa pôvodne označovalo úrodné územie na západ od rieky Mississippi, ktorá už od 30. rokov 19. storočia tvorila prírodnú hranicu bielych osadníkov. Najpočetnejšiu skupinu obyvateľstva tejto ikonickej éry tvorili zbedačení farmári žijúci zo dňa na deň, z ruky do úst.
Kolonizovanie severnej Ameriky bolo totiž predovšetkým záležitosťou pribúdajúcich hladných krkov a úrodnej poľnohospodárskej pôdy.
Každým rokom posúvali desaťtisíce farmárov hranicu osídlenia ďalej a ďalej na západ, pričom využívali niekoľko osvedčených trás – Oregonskú cestu, ktorá viedla na severozápad, a trasu Santa Fé končiacu na juhozápade.
Osídlenie novej pôdy významne urýchlil zákon o tzv. domovinách podpísaný Abrahamom Lincolnom v roku 1868. Ten poskytoval každému záujemcovi štedrých 160 akrov pôdy za poplatok 10 dolárov s podmienkou, že bude túto pôdu päť rokov obrábať.
Za nízku cenu bolo navyše možné prikúpiť aj ďalšie pozemky, ktorých cena bola oproti pomerom v preľudnenej Európe smiešne lacná.
Západ preto nekolonizovali iba Američania, ale aj milióny nových prisťahovalcov zo starého kontinentu. Na úrodných amerických pláňach sa tak stretávali Američania, Nemci, Íri, Švédi, Nóri, no i Slováci, o ktorých je zmienka najmä v období občianskej vojny.
Vybavení iba spráchnivenými vozmi, najnutnejšími zásobami, základným náradím a niekoľkými kusmi dobytka zakladali osadníci osamotené malé farmy na perifériách.
Trvalo celkom dlho, kým bola odhalená úrodnosť stepnej pôdy, považovaná pôvodne za celkom zbytočnú aj pre základné obilniny. Tvrdá práca na nekonečných pláňach sa však nakoniec osvedčila a Spojené štáty sa začali profilovať ako nová svetová obilnica.
Na rozdiel od zalesnených oblastí bolo v prériách veľkou vzácnosťou drevo, a tak si osadníci z trávnatých drnov stavali provizórne domy – bez podlahy, s tenkou strechou a iba s jednou miestnosťou prežívali v tvrdých podmienkach v značnej izolácii, kde bol najbližší sused vzdialený aj desiatky kilometrov.
Situáciu im neuľahčovali ani noví osadníci a ich bezodná chamtivosť, s ktorou museli bojovať o každý aker pôdy.
Deti stepných farmárov pochopiteľne nemohli navštevovať školy a o ich vzdelanie sa starali matky – ženy v domácnosti. Základom prežitia v rozľahlých prériách bola mnohopočetná rodina, ktorá prikladala ruku k spoločnému dielu na statkoch.
Podľa historikov umožnili domáca výchova a tvrdé vidiecke prostredie podporiť v deťoch samostatnosť a lásku k prírode. Iní poukazujú na osamelosť, incestné vzťahy a náročnú fyzickú prácu už od útleho veku.
Čokoľvek, čo si nedokázali vypestovať či sami vyrobiť, museli kolonisti uvážlivo nakúpiť za premrštené ceny v mestečkách, do ktorých sa dostali raz za pár mesiacov. Očividné vykorisťovanie a dvojité ceny boli mnohokrát spúšťačom lokálnych konfliktov.
Okrem každodenných starostí, chorôb či zimných búrok museli prví osadníci čeliť aj smrteľnému nebezpečiu zo stany Indiánov.
Strach z pôvodných obyvateľov Ameriky bol oprávnený i napriek tomu, že sa väčšina indiánov skôr ako o boj zaujímala o výmenných obchod. Najmä alkohol a tabak, ktorý otupoval a lámal ducha predkolumbovskej kultúry.
Stále mohutnejší prúd nezvaných hostí ich však postupne vytláčal z tradičných území, čo predovšetkým medzi mladými príslušníkmi kmeňov vyvolávalo hnev a túžbu po pomste.
Ochranu hraničného územia medzi pôvodnými a novými obyvateľmi USA mala zaisťovať americká armáda, ktorá bola po občianskej vojne znovu uvedená do pôvodného – skromnejšieho stavu. Záujemcov o službu vlasti bol dostatok, no nejeden z nich bol realitou života na hranici nemilo prekvapený.
Namiesto putovania nedotknutou divočinou, zabíjania indiánov či konania hrdinských skutkov trávili vojaci takmer celú svoju službu v izolovaných pevnostiach, kde sa ich najväčšími protivníkmi stali nuda, rutinný dril, zlé zásobovanie a vši.
Občas tieto podmienky narušila skutočná akcia, napríklad odprevádzanie karavány osadníkov cez indiánske územie či odvetná akcia proti pôvodným obyvateľom kontinentu.
Vo väčšine súbojoch nemali indiáni proti profesionálnej armáde šancu, čo však nemenilo nič na tom, že boli obávanými protivníkmi. Najväčšie nebezpečenstvo hrozilo malým skupinám vojakov, ktorí sa ľahko mohli dostať do pasce, následného obkľúčenia a prísť o skalp.
Počas éry divokého západu viedla vláda Spojených štátov viac ako 40 ozbrojených konfliktov s indiánskymi kmeňmi. Krvavé konflikty si vyžiadali život približne 20 000 kolonistov a 30 000 indiánov. Treba však upozorniť, že ide o skreslené čísla z tamojších zdrojov a počet obetí bol na oboch stranách nepopierateľne vyšší.
Historik Russell Thornton odhaduje, že od roku 1800 do roku 1890 klesla populácia pôvodných obyvateľov Ameriky zo 600 000 na 250 000. Masovú depopuláciu spôsobili najmä choroby a ozbrojené konflikty, či už proti prisťahovalcom alebo medzi znepriatelenými kmeňmi.
Vtedajšia vláda pozerala na domorodých obyvateľov ako na barbarov, ktorí nemajú túžbu po technologickom pokroku, nepodporujú inteligenciu skrz univerzity či nezastávajú rovnaké morálne hodnoty ako západ.
Smutný osud indiánov spečatila takzvaná politika odstraňovania, kedy sa pôvodní obyvatelia dostali na rázcestie – buď sa stať plnohodnotným občanom USA a obdržať pôdu alebo odísť do jasne vymedzenej rezervácie.
Násilný exodus a asimilácia mali za následok ďalšie tisícky obetí a preriedenie už tak zbedačenej populácie indiánov. Hlavným heslom medzi prisťahovalcami sa stalo: „Mŕtvy indián, dobrý indián.“
Neznámou súčasťou divokého západu v našich končinách zostávajú černošskí vojaci – kvôli ich tmavým a brčkavým vlasom indiánmi prezývaní aj ako Buffalo Soldiers. Slúžili v americkej armáde vo veľkom počte po prvýkrát počas krvavého občianskeho konfliktu.
